Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 7. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie s názvom Nádej jestvuje pripravil P. Milan Bubák zo Spoločnosti Božieho Slova:

Hoci evanjelium nasledujúcej, Siedmej cezročnej, nedele končí veľmi radostne – ľudia, ktorí videli uzdravenie ochrnutého človeka, velebili Boha, pretože pred ich očami sa odohralo niečo, čo ešte nikdy nevideli – v jadre je dosť smutné. Pozrime sa na to, čo sa v deň odohralo v Kafarnaume ešte raz.
Ježiš učí v nabitom dome. Je veľa tých, ktorí ho chceli nielen počuť, ale aj vidieť. Mnohí z tých, ktorí sú dnes tu, si možno to svoje miesto tvrdo vybojovali. Teraz ho majú a sú radi tomu, že môžu Ježiša počuť na vlastné uši. Ježiš teda učí a oni jeho učenie doslova hltajú.
No vtom príde k nečakanému incidentu. Ich sústredené počúvanie narušia štyria muži, ktorí na nosidlách nesú ochrnutého človeka, a ktorí sa snažia predrať sa cez zhromaždený zástup dopredu rovno pred Ježiša. Zástup ale nereaguje. Niet nikoho, kto by týchto prichádzajúcich mužov s nosidlami pustil dopredu. Vlastne, kto by to mohol od nich aj žiadať? Svoje fleky si tvrdo vybojovali a tieto im teda patria. Majú na ne právo. Nie je ich povinnosťou vzdať sa ich!
Štyria muži s nosidlami boli však kreatívni. Vyšli na strechu, túto demontovali a svojho ochrnutého priateľa spustili rovno pred Ježiša. A Ježiš ho uzdravil. Zaujímavá je poznámka evanjelistu, že tak urobil pre vieru nie ochrnutého, ale týchto štyroch jeho priateľov.
Ježiš musel mať zmiešané pocity v ten deň, keď tak uvažoval o celej tej situácii. Na jednej strane tu mal pred sebou poslucháčov, ktorí boli vyhladovaní po jeho slove, no ktorí neboli ani na piaď ochotní uvoľniť miesto pre toho, kto bol v núdzi. Bola to smutná situácia. Keby neboli štyria priatelia chorého použili svoju fantáziu, aby chorého pred Ježiša dostali, bol by musel byť z akcie dnešného dňa veľmi znechutený. Ľahko si predstavíme – ak by sme Ježiša posudzovali podľa svojich merítok –, že by možno odchádzal domov s otázkou: oplatí sa týmto ľuďom vôbec kázať? Veď síce na jednej strane ma vyhľadávajú, aby ma počúvali, no z toho, čo im hovorím, sa na nich nenalepila ani len štipka. Aký to má zmysel?
No títo štyria to zachránili. A títo štyria boli pre neho povzbudením. Na nich videl, že sa oplatí kázať, že sa oplatí ľuďom venovať, že tento svet nie je až natoľko zlý. Nie je celkom v beznádejnej situácii, pretože je v ňom nádej.
Mám dojem, že čosi podobné sa deje aj v našom súčasnom svete. Veľa ľudí dnes lamentuje, že je medzi nami čím ďalej tým menej veľkodušnosti. Že je medzi nami veľa násilia. Že ľudia sa dnes ženú za vecami a prestížou cez mŕtvoly. Že je čím ďalej tým menej tých, ktorí vedia myslieť aj na iných. A čo je ešte horšie: u tých, ktorí sú neveriaci by sme to ešte ako tak zniesli. No ťažko sa nám chápe, že takéto správanie sa vyskytuje dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí stále ešte chodia počúvať Ježiša – čiže veriacimi. Ani medzi nami často niet veľkodušnosti a solidarity. A tak sa občas nielen bežní ľudia, ale bohužiaľ aj my kňazi, alebo iní, ktorí sa venujú práci s ľuďmi pýtame: oplatí sa to ešte? Má to zmysel pracovať s ľuďmi? Vedie to vôbec niekam? A ako dôsledok, mnohí z nás sa dostávam buď do znechutenia, alebo – nedaj Bože – do pokušenia prácu s ľuďmi alebo pre ľudí opustiť a venovať sa akože zmysluplnejším činnostiam.
Kde je príčina? Myslím, že nie sme horší ako naši predchodcovia. Problém bude iba v tom, že vidíme zlo a prehliadame dobro. Vždy bolo na svete veľa ľudí, ktorí páchali zlo. No nikdy nechýbali ani takí, ktorí robili aj dobro. Ibaže toto dobro, nakoľko jeho podstatou je to, že nie je obyčajne hlučné, sa nevidelo. Veľmi mi je smutno, keď pozerám niekedy správy v televízii. Zvlášť súkromné médiá sa vyžívajú v tom, aby si zgustli na škandáloch a negatívach, ktoré sa odohrali v našej spoločnosti. Samozrejme informovať ľudí a zločinoch a hriechoch ľudí je nutné. Lenže je to veľmi jednostranné. Ako dobre by padlo, keby sme predstavovali aj tých, ktorí robia dobro. Napríklad, čo by ste povedali na to, keby jestvovali správy o tom, čo kto dobré vykonal alebo povedal? Mám ale strach, že možno takéto správy by ani nemali nejakú zvlášť veľkú sledovanosť. A potom, ktovie či by vôbec tí sami, ktorých by sme tu chceli predstavovať s tým súhlasili.
Nedávno som napríklad počul o jednej pani v jednej Bratislavskej mestskej štvrti, bývalej zdravotnej sestre, dnes už na dôchodku, ktorá vraj deň čo deň, či v zime či v lete roznáša jedlo 15 starým a nevládnym ľuďom. Robí to už roky a to celkom nenápadne. Raz ju vraj miesta televízia chcela požiadať, aby o tejto svojej práci pre ich divákov niečo povedala. Ona to však odmietla s tým, že o čom by tu aj hovorila, že to čo robí, predsa nestojí za reč. Že nie je to nič mimoriadne. Škoda. Na jednej strane s ňou súhlasím. Načo vytrubovať pred sebou. Dobro sa chváli samo. Na druhej strane si však hovorím, prečo ľudí nepovzbudiť, prečo im nepomôcť dostať sa z ich depresie z toho, aký zlý svet dnes je.
Áno, potrebujeme počuť o ľuďoch, ako je spomínaná pani, alebo mnohých iných, ktorí neúnavne a nenápadne pracujú na tom, aby spríjemnili život iným ľuďom.
Títo ľudia sú, tak ako tí štyria priatelia ochrnutého z evanjelia, dôkazom toho, že vo svete je ešte nádej, že svet nie je na tom ešte až tak zle, a že teda ak je vo svete nádej, potom svet má naozaj budúcnosť a teda naozaj sa oplatí preň stále pracovať. Nech nás Pán v tom vedie.
Dnes sa veľa hovorí aj o skazenosti mládeže. Odhliadnuc od toho, že mládež bola od starších od nepamäti a vlastne vždy zatracovaná, predsa je v tom dosť pravdy – naozaj skazenosť mnohých mladých dosahuje dnes obludné rozmery. Nie však všetkých. Koľkí mladí dnes i na Slovensku pracujú ako dobrovoľníci vo voľnom čase na sociálnom poli? Koľkí z nich sa vyberú dokonca do cudziny ako misijní dobrovoľníci, aby tam pomáhali ľuďom v núdzi? Títo mladí, aj keď ich nie je väčšina, sú dôkazom, že nádej predsa jestvuje, že svet má v budúcnosť a že čierne myšlienky nemajú v našom živote svoje odôvodnenie. Nech teda Pán vedie všetkých tých, ktorí sú protagonistami tejto nádeje.