Komentár členov Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI)
00:06:38:14Dnešný komentár pripravil Milan Garbiar, člen Klubu kresťanských
ekonómov (CEBSI)
„Kain po bratovražde na otázku, kde je Ábel odvetil:
„Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ Ježiš nám však jednoznačne hovorí: „Milovať
budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Boh nás teda spravil správcami
a strážcami našich bratov. Toto prikázanie však má aj veľmi konkrétne ekonomické dosahy.
Žijeme v dobe, kedy sa veľmi často rozpráva o solidarite. Sú jej plné médiá. Hovorí
sa o našej solidarite s Grékmi, o medzinárodnej solidarite, o solidarite medzigeneračnej,
o solidarite bohatých s chudobnými. Ako ju máme chápať? Čo je to vlastne tá solidarita?
Svätý
otec Ján Pavol II. v encyklike Sollicitudo rei socialis (1987) píše nasledovné:
„Solidarita nie je len neurčitý súcit alebo povrchné dojatie nad zlom, ktoré sa
týka množstva blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, je to pevná a trvalá odhodlanosť
usilovať sa o obecné blaho resp. dobro všetkých a každého jedného zároveň, pretože
všetci sme zodpovední za všetkých. Prejavy solidarity vo vnútri každého spoločenstva
sú účinné vtedy, keď sa jeho členovia navzájom uznávajú ako osoby.“
Solidarita
teda pre nás znamená vstupovanie do vzťahov s konkrétnym hladným, smädným či nahým
bratom. Aby táto pomoc bola efektívna musíme vykročiť z našej komfortnej zóny. Zo
strany dávajúceho to znamená slobodnú reakciu na situáciu, ktorú vidí a ochotu vzdať
sa majetku nadobudnutého vlastnou prácou, aby tak pomohol človeku v núdzi. Zo strany
núdzneho to vyžaduje pokoru priznať si fakt, že vzniknutú situáciu nedokáže vyriešiť
vlastnými silami, pokoru požiadať o pomoc a v neposlednom rade pokoru túto pomoc prijať.
A to je náročné. Inými slovami sme povolaní do vzťahov, v ktorých sa navzájom poznáme,
milujeme a navzájom sa o seba staráme. Iba vo vzájomnom vzťahu konkrétnych ľudí, sa
buduje vzájomná dôvera medzi darcom a obdarovaným. Vytvára sa vzťah, kedy si darca
a obdarovaný môžu navzájom skladať účty a v atmosfére lásky aj klásť podmienky a požiadavky.
Ako to napríklad robí známy kňaz v Žakovciach pod Tatrami svojím chlapcom. Toto žiadny
silný sociálny štát nedokáže, práve naopak pácha nevýslovné škody v spoločnosti, keď
technokratickým prerozdeľovaním prostriedkov zo sociálnej pomoci robí neadresný peňažný
transfer.
Problematika dávania však má ďalšie rozmery. Napríklad, ak dám neznámemu
žobrajúcemu alkoholikovi pred kostolom peniaze, pomáham mu skutočne ? Naozaj, pokiaľ
má tento skutok obdarovania škodlivé následky pre obdarovanú osobu, morálna hodnota
takéhoto skutku je spochybnená. Rovnako aj dane ktoré ako občania musíme platiť,
môžu byť využívané na udržiavanie závislostí skupín občanov na prerozdeľovaní zo
štátneho rozpočtu. Dokonca sa tak môže volebný proces stať perverzným nástrojom kupovania
moci za prísľuby rôznych sociálnych istôt. Za niekoľko desaťročí takýchto sľubov sociálnych
istôt sa celá Európska únia dostáva na pokraj ekonomického kolapsu.
V čom
teda tkvie hlavný problém ? Práve v ignorovaní princípu, ktorý by mal ísť so solidaritou
ruka v ruka. V ignorovaní princípu subsidiarity. Subsidiarita definovaná prvýkrát
pápežom Levom XIII je v skutočnosti jednoduchým princípom, ktorý hovorí, že problém
majú riešiť osoby a inštitúcie, ktoré sú k nemu najbližšie. Na vysvetlenie si pomôžme
známou rozprávkou o troch grošoch. Kráľ vidí ťažko pracujúceho kopáča na kraji cesty.
Pýta sa ho, koľko zarobí. S údivom zisťuje, že kopáč nielenže zarobí iba tri groše
ale vyžije iba z jedného. Jeden totiž musí vrátiť svojmu starému otcovi a jeden požičiava
svojmu synovi.
Nanešťastie u nás došlo k situácii, kedy kráľ po zistení, že
si kopáč vystačí s jedným grošom zvyšné dva zdaní a buduje byrokratické inštitúcie
– napríklad predražené anonymné sociálne služby. Efektívne sa však tie dva groše k
starým, chorým, nevládny a deťom aj tak nedostanú. Veľkú časť spotrebuje byrokratický
aparát, ktorý by ich mal zabezpečovať. A tak aj vzájomná závislosť členov rodín je
tak nahradená inštitúciou oveľa vyššou – štátom. A ako mnohí argumentujú aj tento
ekonomický moment sa podpisuje na súčasnej kríze rodiny.
Niektorí politici
volajú po väčšom zdanení ľudí s vyššími príjmami. Veď predsa aj sväté písmo nás učí,
tvrdia, že od tých, čo viac dostali, sa bude aj viac žiadať. Naozaj nemáme nič čo
by sme neboli dostali a spravodlivosť vytvára nárok, aby sme svoje nadobudnuté bohatstvo
dávali do služby núdznym. Zabúdame však, na to že aj solidarita závisí na cnostiach
spravodlivosti a slobody. Bez spravodlivosti a slobody sa stráca hodnota dávania.
Milosť je však v tom, keď človek dáva slobodne, na základe požiadavky spravodlivosti.
Nie v tom, že je to od neho zobrané násilím, z pozície sily. To nie je biblická teológia,
ale teológia Juraja Jánošíka.
Vysoké zdanenie ale najmä Marxov koncept progresívneho
zdanenia, presadzovaného Marxovými nasledovníkmi aj na Slovensku, znižuje motiváciu
ľudí, ktorí dostali od Boha povolanie k podnikaniu, čím zároveň likviduje pracovné
miesta pre ľudí, ktorí by sa oveľa ľahšie zamestnali pri nižšom daňovom zaťažení.
Aj preto by sme sa mali pozerať poza sľuby ľudí, ktorí sa uchádzajú o našu
dôveru. Ekonomické otázky sú tu však až na druhom mieste. Najdôležitejšie však je,
že my ako kresťania nesmieme podporovať strany a politikov presadzujúcich alebo hoci
aj pasívnym postojom umožňujúcich pokračovanie vraždenia nenarodených. Toto zlo treba
bezpodmienečne zastaviť. Pretože jeho negatívne dôsledky nezasahujú len ekonomiku,
ale sú oveľa závažnejšie, ide o totiž o samotnú existenciu nášho národa.