2012-02-17 09:25:19

Komentár členov Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI)


00:06:38:14Dnešný komentár pripravil Milan Garbiar, člen Klubu kresťanských ekonómov (CEBSI)


„Kain po bratovražde na otázku, kde je Ábel odvetil: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ Ježiš nám však jednoznačne hovorí: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Boh nás teda spravil správcami a strážcami našich bratov. Toto prikázanie však má aj veľmi konkrétne ekonomické dosahy. Žijeme v dobe, kedy sa veľmi často rozpráva o solidarite. Sú jej plné médiá. Hovorí sa o našej solidarite s Grékmi, o medzinárodnej solidarite, o solidarite medzigeneračnej, o solidarite bohatých s chudobnými. Ako ju máme chápať? Čo je to vlastne tá solidarita?

Svätý otec Ján Pavol II. v encyklike Sollicitudo rei socialis (1987) píše nasledovné: „Solidarita nie je len neurčitý súcit alebo povrchné dojatie nad zlom, ktoré sa týka množstva blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, je to pevná a trvalá odhodlanosť usilovať sa o obecné blaho resp. dobro všetkých a každého jedného zároveň, pretože všetci sme zodpovední za všetkých. Prejavy solidarity vo vnútri každého spoločenstva sú účinné vtedy, keď sa jeho členovia navzájom uznávajú ako osoby.“

Solidarita teda pre nás znamená vstupovanie do vzťahov s konkrétnym hladným, smädným či nahým bratom. Aby táto pomoc bola efektívna musíme vykročiť z našej komfortnej zóny. Zo strany dávajúceho to znamená slobodnú reakciu na situáciu, ktorú vidí a ochotu vzdať sa majetku nadobudnutého vlastnou prácou, aby tak pomohol človeku v núdzi. Zo strany núdzneho to vyžaduje pokoru priznať si fakt, že vzniknutú situáciu nedokáže vyriešiť vlastnými silami, pokoru požiadať o pomoc a v neposlednom rade pokoru túto pomoc prijať. A to je náročné. Inými slovami sme povolaní do vzťahov, v ktorých sa navzájom poznáme, milujeme a navzájom sa o seba staráme. Iba vo vzájomnom vzťahu konkrétnych ľudí, sa buduje vzájomná dôvera medzi darcom a obdarovaným. Vytvára sa vzťah, kedy si darca a obdarovaný môžu navzájom skladať účty a v atmosfére lásky aj klásť podmienky a požiadavky. Ako to napríklad robí známy kňaz v Žakovciach pod Tatrami svojím chlapcom. Toto žiadny silný sociálny štát nedokáže, práve naopak pácha nevýslovné škody v spoločnosti, keď technokratickým prerozdeľovaním prostriedkov zo sociálnej pomoci robí neadresný peňažný transfer.

Problematika dávania však má ďalšie rozmery. Napríklad, ak dám neznámemu žobrajúcemu alkoholikovi pred kostolom peniaze, pomáham mu skutočne ? Naozaj, pokiaľ má tento skutok obdarovania škodlivé následky pre obdarovanú osobu, morálna hodnota takéhoto skutku je spochybnená. Rovnako aj dane ktoré ako občania musíme platiť, môžu byť využívané na udržiavanie závislostí skupín občanov na prerozdeľovaní zo štátneho rozpočtu. Dokonca sa tak môže volebný proces stať perverzným nástrojom kupovania moci za prísľuby rôznych sociálnych istôt. Za niekoľko desaťročí takýchto sľubov sociálnych istôt sa celá Európska únia dostáva na pokraj ekonomického kolapsu.

V čom teda tkvie hlavný problém ? Práve v ignorovaní princípu, ktorý by mal ísť so solidaritou ruka v ruka. V ignorovaní princípu subsidiarity. Subsidiarita definovaná prvýkrát pápežom Levom XIII je v skutočnosti jednoduchým princípom, ktorý hovorí, že problém majú riešiť osoby a inštitúcie, ktoré sú k nemu najbližšie. Na vysvetlenie si pomôžme známou rozprávkou o troch grošoch. Kráľ vidí ťažko pracujúceho kopáča na kraji cesty. Pýta sa ho, koľko zarobí. S údivom zisťuje, že kopáč nielenže zarobí iba tri groše ale vyžije iba z jedného. Jeden totiž musí vrátiť svojmu starému otcovi a jeden požičiava svojmu synovi.

Nanešťastie u nás došlo k situácii, kedy kráľ po zistení, že si kopáč vystačí s jedným grošom zvyšné dva zdaní a buduje byrokratické inštitúcie – napríklad predražené anonymné sociálne služby. Efektívne sa však tie dva groše k starým, chorým, nevládny a deťom aj tak nedostanú. Veľkú časť spotrebuje byrokratický aparát, ktorý by ich mal zabezpečovať. A tak aj vzájomná závislosť členov rodín je tak nahradená inštitúciou oveľa vyššou – štátom. A ako mnohí argumentujú aj tento ekonomický moment sa podpisuje na súčasnej kríze rodiny.

Niektorí politici volajú po väčšom zdanení ľudí s vyššími príjmami. Veď predsa aj sväté písmo nás učí, tvrdia, že od tých, čo viac dostali, sa bude aj viac žiadať. Naozaj nemáme nič čo by sme neboli dostali a spravodlivosť vytvára nárok, aby sme svoje nadobudnuté bohatstvo dávali do služby núdznym. Zabúdame však, na to že aj solidarita závisí na cnostiach spravodlivosti a slobody. Bez spravodlivosti a slobody sa stráca hodnota dávania. Milosť je však v tom, keď človek dáva slobodne, na základe požiadavky spravodlivosti. Nie v tom, že je to od neho zobrané násilím, z pozície sily. To nie je biblická teológia, ale teológia Juraja Jánošíka.

Vysoké zdanenie ale najmä Marxov koncept progresívneho zdanenia, presadzovaného Marxovými nasledovníkmi aj na Slovensku, znižuje motiváciu ľudí, ktorí dostali od Boha povolanie k podnikaniu, čím zároveň likviduje pracovné miesta pre ľudí, ktorí by sa oveľa ľahšie zamestnali pri nižšom daňovom zaťažení.

Aj preto by sme sa mali pozerať poza sľuby ľudí, ktorí sa uchádzajú o našu dôveru. Ekonomické otázky sú tu však až na druhom mieste. Najdôležitejšie však je, že my ako kresťania nesmieme podporovať strany a politikov presadzujúcich alebo hoci aj pasívnym postojom umožňujúcich pokračovanie vraždenia nenarodených. Toto zlo treba bezpodmienečne zastaviť. Pretože jeho negatívne dôsledky nezasahujú len ekonomiku, ale sú oveľa závažnejšie, ide o totiž o samotnú existenciu nášho národa.








All the contents on this site are copyrighted ©.