Benedikt XVI. európskym a africkým biskupom: Cirkev nemá strach ohlasovať evanjelium
uprostred mnohých problémov a výziev
Vatikán (16. feb. 2012, RV) – Problémy ‚nechýbajú‛, no zároveň sú
potvrdením, že Cirkev ‚žije‛ a ‚nemá strach‛ ohlasovať Evanjelium.“
Týmito slovami sa dnes dopoludnia Benedikt XVI. obrátil na európskych a afrických
biskupov, zhromaždených na druhom Sympóziu biskupských konferencií týchto dvoch kontinentov,
ako aj na predstaviteľov vatikánskych dikastérií e iných cirkevných organizácií. Asi
80 zúčastnených sa stretlo na audiencii v Klementínskej sále apoštolského paláca.
„Viera a láska sa navzájom osvetľujú svojou pravdou“, pripomenul pápež
všetkým zúčastneným na Sympóziu a odporučil im, aby sa pridŕžali toho puta vo vzťahoch
medzi Cirkvami v Afrike a Európe: „...je nádherné vidieť, že Cirkev v Afrike, napriek
toľkým ťažkostiam, uprostred ktorých žije, a potrebuje pokoj a zmierenie, je pripravená
zdieľať svoju vieru.Nádej a radosť, ktoré sú prítomné v afrických cirkevných
spoločenstvách sú pre európske cirkvi „momentom milosti“. Zároveň sú spoločnými
zaväzujúcimi výzvami, ktorým treba čeliť, zdôraznil Benedikt XVI. Na prvom mieste
ide o náboženskú ľahostajnosť, „ktorá privádza mnohých ľudí k takému spôsobu života,
akoby Boh nejestvoval alebo inak povedané, k uspokojeniu sa s povrchnou nábožnosťou,
neschopnou konfrontácie s otázkou pravdy a povinnosťou koherencie. [...]Dnes predovšetkým v Európe, ale i v niektorých častiach Afriky, pociťujeme
ťarchu sekularizovaného prostredia, ktoré je často nepriateľské voči kresťanskej viere.“
Medzi ďalšie výzvy môžeme zaradiť hedonizmus, „ktorý sa pričinil o
to, aby sa kríza hodnôt preniesla i do každodenného života, do rodinnej štruktúry,
i do samotného spôsobu vysvetľovania si zmyslu existencie.“ Takisto „‚pornografia
a prostitúcia‛ sú symptómom vážnej negatívnej spoločenskej situácie.“ [...]
„Vy ste si dobre vedomí týchto výziev, ktoré apelujú na vašu pastoračnú starostlivosť
a váš zmysel pre zodpovednosť.“
Tieto výzvy nás nemajú zastrašiť, povedal
Svätý Otec, ale „obnoviť úsilie a nádej“, vložiac do centra pastoračnej starostlivosti
predovšetkým rodinu „domácu cirkev“, „solídnu záruku“ obnovy spoločnosti, strážcu
„zvykov, tradícií, obradov preniknutých vierou“, najvhodnejšiu pôdu pre rozkvet
povolaní, potláčaných dnešnou konzumnou mentalitou. Rodinu, „oporný bod formácie
mladého človeka“. [...] „Európa a Afrika potrebujú veľkodušných mladých, ktorí
budú schopní zodpovedne sa postaviť k svojej budúcnosti. Preto sa obraciam
na všetky príslušné inštitúcie, aby cesta mladých ľudí ‚nebola
poznačená neistotou a tmou‛, ale predovšetkým podporovaná – ako zdôraznil
Svätý Otec biskupom – kultúrnou formáciou, ožiarenou svetlom evanjelia.“
„Tak
kultúra, ktorá sa živí vierou, povedie k pravej humanizácii, kým falošné kultúry
zvádzajú k odľudšteniu: v Európe a v Afrike máme dosť smutných príkladov.“ Svätý
Otec ukončil stretnutie prosbou o modlitbu a o úsilie všetkých veriacich čeliť mnohým
problémom, ktoré vyšli na povrch počas Sympózia: „Isteže, problémy nechýbajú a
častokrát sú zjavné, ale na druhej strane sú dôkazom toho, že Cirkev žije, rastie
a nemá strach napĺňať svoje evanjelizačné poslanie.“ – js, aj –