Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Šiestu nedeľu v Cezročnom období
Pripravil P. Milan
Bubák SVD
Český spisovateľ Karel Čapek napísal pred časom román Bílá nemoc.
Niektorí možno poznáte toto jeho dielo vo sfilmovanej podobe. Román má dvoch hlavných
hrdinov. Na jednej strane tu je demagóg Maršál, ktorý vie presvedčivo podávať svoje
myšlienky. Vystupuje pred ľudí, reční im. Dav si získa. Dostane neobmedzenú moc a
stane sa z neho diktátor. Jeho myšlienky sú však veľmi zlé. Je posadnutý vojnou. Reční
za vojnu. Ľudia mu veria. Postupne si ich získava čím ďalej, tým viacej. Jeho mítingy
to je horúci kotol. Na druhej strane sú tu však aj jeho odporcovia. Tým hlavným
je lekár Galén. Tento sa celý život zaoberá vynájdením lieku proti malomocenstvu.
Nesúhlasí z diktátorom a demagógom Maršálom. Je silne za mier. Svoj názor prezentuje
neskrývane, za čo si vyslúži Maršálovo nepriateľstvo. Galénovi sa po dlhej výskumnej
práci nakoniec liek proti malomocenstvu podarí vynájsť. Jedného dňa sa odohrala
nevšedná udalosť. Demagóg Maršál znova ako obvykle reční na vyvýšenom mieste pred
zhromaždeným a skandujúcim davom. A ako obyčajne silne gestikuluje a búcha sa do pŕs.
No zrazu, čo nezbadá: búcha sa síce do pŕs, no nič necíti. Búcha znova a znova, už
nie ako gesto pred davom, ale skorej na to, aby si overil, či sa náhodou nemýli...
A nemýlil sa. Jeho hruď bola necitlivá. Odíde do zákulisia, vonku skandujúci dav,
vo vnútri on so silnou predtuchou. Dá si zavolať svojho osobného lekára a ten zistí,
že sa u neho začína malomocenstvo. Vtom si spomenie na svojho odporcu – na lekára
Galena, ktorý objavil liek proti malomocenstvu. Dá si ho aj napriek osobným nesympatiám
zavolať – aj s liekom. Lekár Galén uposlúchne, no pod podmienkou, že Maršál namiesto
vojny začne propagovať mier. Maršál – keďže je v úzkych – súhlasí. Nato lekár Galen
zoberie fľaštičku s liekom a dá sa na cestu. No keď sa prediera cez dav, ktorý skanduje
na slávu vojne, začne kričať: Nie, nie! Nie vojna, ale mier! Toto dav neznesie, pustí
sa do neho a zašliape ho k smrti. Dielo bolo napísané r. 1937 a vieme, kam ním
Čapek mieril. A dnes vieme, že mal pravdu. Hitler skončil vo vojnovom šialenstve,
lebo ubíjal v sebe na počiatku citlivý hlas svedomia, a jeho nasledovníci tak isto.
Čapkovo dielo je tak podobenstvom o zrode, vývoji a dôsledkoch hriechu. Evanjelium
nasledujúcej nedele je, milí priatelia o hriechu. Nie síce priamo, priamo je o malomocenstve,
no nepriamo je o hriechu. Malomocenstvo a hriech majú totiž rovnaké črty. Pozrime
sa na ne. Malomocenstvo bolo v Ježišovej dobe jednou z najzákernejších a najobávanejších
chorôb. Spôsoboval ho bacil podobný tuberkulóznemu a začínal sa obyčajnou bielou škvrnou.
Táto škvrna bola na začiatku úplne necitlivá. Potom v ďalšom štádiu sa zväčšovala
a rozširovala aj na iné miesta tela a postupne sa začala meniť na vredy. V dôsledku
nich začali malomocným odpadávať uši, nos, prsty, časti svalov. Človek takto začal
zaživa hniť. Keďže to bola choroba na pohľad nepríjemná, zapáchajúca a nákazlivá,
postihnutí museli ešte pred tým, než to celkom u nich prepuklo z ľudskej spoločnosti
odísť. Museli zanechať svoje rodiny a museli sa zdržiavať na zvláštnych miestach na
to určených. Malomocný človek bol takto človekom úplne odpísaným. Keď sa priblížil
náhodou k ľudskému príbytku, musel zvoniť a kričať: „Nečistý, nečistý som!“ U
hriechu je priebeh ten istý. Človek s ním koketuje, začne podceňovať malé pády. Ak
sa včas nezastaví, začne znecitlivievať. Človek prestane cítiť zlo, výčitky a vinu.
Postupne, ak to pokračuje ďalej, začne hniť a zapáchať. Toto je čas, kedy malomocný
odchádza aj od spoločenstva ľudí. Vyčleňuje sa z nich, prestáva medzi nich patriť,
sťahuje sa do geta. Uveďme si niekoľko príkladov. Človek v postavení: politik,
podnikateľ, cirkevný predstavený. Dostávať sa hore, alebo začať mať vplyv znamená,
že budem vystavený pozorovaniu, hodnoteniu a kritike. Niektoré kritiky sú jedovaté
a zlomyseľné. Niektoré sú však dobré. Človek, ktorý sa uzavrie pre kritiku, začína
strácať kontrolný systém a získa tzv. hrošiu kožu. Mnohí tí, ktorí sú hore túto hrošiu
kožu vskutku majú. Nič nimi už nepohne a nič ich nepresvedčí. Cítia sa bohorovnými.
Priebeh takéhoto stavu je presne ten istý, ako priebeh malomocenstva: najprv necitlivosť
na malom mieste, táto sa šíri, až prerastie do hniloby. Ďalší príklad: človek
– obeť závislosti (to je jedno akej: alkohol, drogy, sex, hráčstvo, práca, vzťahy...)
Na začiatku je to málo, neskôr sa tolerancia zvyšuje a človek prestáva vnímať výčitky
okolia. Stav človeka prepadnutého závislosti napríklad alkoholu je odpudzujúci. Akosi
automaticky sa vylučuje zo spoločenstva ľudí triezvych a vyhľadáva len geto svojich
„priateľov z mokrej štvrte“. Za zmienku stojí jedna zaujímavosť. Veriaceho človeka
hriech vylučuje z eucharistie. Človek v ťažkom hriechu nemôže ísť k eucharistii. Takto
hriech vlastne vylučuje človeka zo spoločenstva veriacich. Je tomu tak preto, lebo
spoločenstvo veriacich je vytvárané eucharistiou. Tí, čo nechodia k eucharistii v
skutočnosti netvoria spoločenstvo veriacich. Na prijímanie nemôže ísť človek, ktorý
nie je ešte naplno členom spoločenstva veriacich, alebo ten, kto žije v ťažkom hriechu.
Hriech je akousi automatickou exkomunikáciou. Účasť na prijímaní sa po latinsky povie
communio. Lenže communio je aj spoločenstvo. Exkomunikácia je vylúčenie aj z eucharistie
aj zo spoločenstva. Človek v ťažkom hriešnom vnútornom stave je vlastne automaticky
mimo spoločenstva nielen s inými a s Bohom, ale aj so sebou samým. Je mimo. Je vyhnancom.
No aj napriek tomu je členom iného spoločenstva: spoločenstva rovnako postihnutých
– malomocných. Uzdravenie ale stále jestvuje. Má ten istý priebeh, ako uzdravenie
malomocného z evanjelia. Je k nemu však nutné, aby „malomocný“ oň stál a uvedomoval
si svoj stav; presne tak, ako malomocný z evanjelia. Uzdravenie potom prebieha nie
naraz, ale v etapách. Najprv si malomocný uvedomil, že uzdravenie mu môže dať jedine
Ježiš. Nikto iný. Šiel teda za ním, vyhľadal ho a poprosil ho, pokorným spôsobom,
o uzdravenie. Ježiš ho uzdravil, ale nedovolil mu ešte vstúpiť do spoločenstva, do
dediny, do rodiny, medzi svojich blízkych. Najprv sa musel ísť predstaviť kňazom,
priniesť obetu za svoje očistenie a dostať verejné prehlásenie, že je to s ním naozaj
už v poriadku. Toto nám katolíkom akosi hovorí za spoveď. Hoci naše hriechy odpúšťa
Ježiš cez našu dokonalú ľútosť, predsa vážne stavy na to, aby sme sa mohli zaradiť
do plného spoločenstva Cirkvi a mať prístup k eucharistii, potrebujeme prehlásenie
autority, že sme v poriadku. Spoveď nám dá plnú moc zúčastňovať sa na eucharistii
a tak znova naplno patriť do spoločenstva tzv. zdravých. Milí priatelia, nech
nám všetkým nedeľné evanjelium dá odvahu pozrieť sa pravdivo na svoj život a na stav,
v ktorom sa nachádzame.