Komentár Mons. Mariána Gavendu: Tichí pomôžu spasiť svet

Štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda

Asociácie vznikajú, keď vám nejaká vec alebo okolnosti pripomenú inú. Neviem čo je to za asociáciu, ale v poslednej dobe mi často prichádza na myseľ jeden katechetický príklad z čias miništrantských výletov. O tom, ako v Afrike chytajú opice. Do nádoby s úzkym otvorom, ktorú pripevnia, dajú banán alebo iné lákadlo. Opica siahne, chce ho uchmatnúť a utiecť, no je v pasci. Stačilo by banán vypustiť a ujsť, no ona sa dá radšej chytiť než by prišla o svoju korisť. Morálne poučenie? Lakomstvo a naviazanosť opicu zabijú... A nielen opicu...
Do veľmi rušného a hlučného diania ostatných dní mi rezonuje pápežovo posolstvo na nedávny svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov: „Slovo a mlčanie v novej evanjelizácii“. Pápež tu nehodnotí ani nekritizuje samotné médiá, ani ich obsah. Len pripomína, čo je potrebné, aby boli naozaj prostriedkami komunikácie: slovo a mlčanie. Veď samotné slovo možno počuť len tam, kde nie je prehlušené inými. Myšlienku vyslovujeme na to, aby ju druhý počul a aby sme mu ňou niečo povedali. Kričať do prázdna a
hovoriť, kde človeka nikto nepočúva, všeobecne nepatrí k zdravému rozumu. Pápež zdôrazňuje, že len „mlčanie dovoľuje inej osobe hovoriť, vyjadriť samú seba“. Vzájomným počúvaním vzniká dialóg. Kto nevie mlčať, nevie počúvať druhého, nevie komunikovať.
Okrem toho mlčanie umožňuje uvažovať, analyzovať, dávať si do súvisov to, čo som počul alebo videl. Kto sa chce podeliť o svoj názor, musí si ho najskôr vedieť vytvoriť. „Hlboká reflexia pomáha objaviť vzťah medzi udalosťami – hovorí ďalej pápež -, aj tými, ktoré na prvý pohľad navzájom nesúvisia, umožňuje posúdiť a analyzovať správy“.
Dnes asi najrozšírenejší a najrýchlejší prostriedok komunikácie – internet – pápež nazýva „miestom otázok a odpovedí“. Ten, kto vstupuje do siete by však mal hovoriť o veci to, čo o nej vie, a nie iba to, čo si o nej myslí. Aby ponúkané odpovede neboli plytké a prázdne, aj na to je potrebné ticho a čas. Pápež zdôrazňuje, že v internetovom svete otázok a odpovedí sa nemáme uspokojiť len s názorom, ale je treba hľadať pravdu. V ďalšej časti posolstva hovorí Benedikt XVI. o osobitnej potrebe ticha, keď ide o evanjelizáciu prostredníctvom médií. No spomenuté postrehy o tichu, ako podmienke komunikácie, platia všeobecne a sú aktuálne vo všetkých oblastiach.
Prečo vytvárať asociáciu medzi súčasným dianím na Slovensku a pápežovým posolstvom? V prvom rade preto, že aj naň sa treba pozerať v uvažujúcom tichu a s potrebným nadhľadom. Už dávni filozofi považovali silné emócie za prekážku poznania pravdy. A ideológovia zas za najlepší motor na presadenie svojich záujmov. Pritom otázok a odpovedí o tom, čo je podstatou súčasných problémov, je stále riedko ako šafranu. Naša spoločnosť je ako automobil, ktorému došiel benzín. No my si požičiavame peniaze na novú metalízu aby, keď už neťahá, bol aspoň príťažlivý. Sme svedkami, ako demokracia likviduje samu seba. Demokracia, ako priestor spravodlivého rozvoja všetkých občanov – lebo v kolíske demokracie, starovekom Grécku ju tvorili len elity -, je možná iba v krajinách, kde sú morálne hodnoty vytvárané a chránené formujúcim vplyvom náboženstva. Nejakú dobu môže samospádom fungovať zdanlivo aj bez neho. No vidíme, že len kým nezničí, čo tu náboženstvo zanechalo ako všeobecné morálne dedičstvo. Sloboda bez vnútorných imperatívov prečo niečo môžem a niečo nemôžem vedie ku konfliktom slobôd. Ak chce spoločnosť ako tak fungovať, potrebuje čoraz viac predpisov, zákazov a obmedzení. Mať moc už takmer automaticky znamená mať príležitosť ju zneužiť a speňažiť. Preto napríklad moc polície musí chrániť pred zneužitím vlastnými toľko predpisov, že je v mnohých prípadoch úplne bezmocná a mnohí sa presviedčajú, že zákon chráni skôr zlodeja, ako slušného človeka.
Z naznačených faktov možno len opakovane poukázať na to, že podstatu problému naďalej nikto nepomenováva a nikto nehľadá ani jeho riešenie. Rast korupcie je logickým dôsledkom všeobecne propagovaných modelov slobody. Korupcia vedie k nespokojnosti, nespokojnosť k anarchii a anarchia k tvrdej ruke, o ktorú budú možno napokon práve čestní a charakterní ľudia na kolenách prosiť. V prednáške „O význame náboženských a morálnych hodnôt v pluralitnej spoločnosti“ hovorí profesor Ratzinger zaujímavú myšlienku: „Nie celkom bez dôvodu tí, čo si prajú nastoliť totalitný režim, sa najskôr snažia vštepiť do jednotlivcov postoje takejto anarchistickej slobody a vytvoriť tak situáciu boja všetkých proti všetkým. Do nej potom vstúpia s vlastným programom poriadku, aby sa mohli predstaviť ako skutoční spasitelia ľudstva“.
Je správne, ak nespravodlivosť vyvoláva roztrpčenie. Veď z dobrých vecí sa tešíme, zlé nás poburujú. No aj nespokojnosť, hnev a túžba po väčšej spravodlivosti je v dnešnej skomercionalizovanej dobe zároveň cenný kapitál. Dá sa nasmerovať všelikomu do plachiet. Konečne sa aspoň niektorým otvárajú oči, komu a čomu všetkému poslúžilo náboženské nadšenie a túžba po slobode pri takzvanej „sametovej“ revolúcii. Podobne, ako keď priekupníci s ľudskými túžbami vohnali lásku k vlasti a úctu k vlastným dejinám do plachiet nacionalizmov.
Iniciatíva 40-dňovej predvolebnej reťaze modlitieb a pôstov sa zdá všelikomu naivná. Pragmaticky hodnotiac možno nateraz takmer nič nedosiahne. Celkom isto však siaha na jadro problému. Návrat k Bohu, to nie sú modlitby nejakých naivných zbožných duší, ako sa vyjadrujú kritici a
posmievači. Je to návrat k neobmedzenému, absolútnemu zdroju pravdy a lásky. Teda k jedinému zdroju, schopnému uzdraviť smrteľne chorú spoločnosť. Hoci najskôr musí naplniť srdcia, až potom sa môže prejaviť v spoločenskom živote. No Boh lásky a pravdy je aj Pánom dejín. Osudy starozákonného Izraelského národa ukazujú, že dejiny mocných ovplyvňujú modlitby tichých a pokorných srdcom.
Je správne, ak človeka trápi i hnevá očividné bezprávie. Len ten hnev treba zamerať správnym smerom. Aj od kriku ulice si vytvárať tichý odstup a nadhľad. Prirodzená logika vecí je neúprosná: z húsenice je larva, z larvy motýľ - demokracia bez náboženstva vedie k anarchii a anarchia k totalite. Kto ju nechce opäť zažiť, vnáša do udalostí nadprirodzenú logiku spásy. Stáva sa tak skutočným dobrodincom – a to aj pre tých, čo sa mu smejú a čo zo spravodlivého hnevu vytĺkajú nový ideologický kapitál.