Vatikán (8. feb. 2012,RV) – Aj dnes sa v Aule Pavla VI. konala generálna audiencia
Benedikta XVI., počas ktorej sa prihovoril prítomným. Vo svojej katechéze sa zameral
na Ježišovu modlitbu v okamihu zomierania na kríži.
Drahí bratia a sestry,
dnes by som sa chcel zamyslieť nad modlitbou, ktorú Ježiš predniesol tesne
pred svojou smrťou a upriamiť pozornosť na to, čo v tejto súvislosti hovoria svätý
Marek a svätý Matúš. Títo dvaja evanjelisti zachytili modlitbu zomierajúceho Ježiša
nielen po grécky, teda v jazyku, v ktorom napísali svoje evanjeliá, ale - kvôli dôležitosti
daných slov - prinášajú jej záznam aj v hebrejčine zmiešanej s aramejčinou. Týmto
spôsobom nám odovzdali nielen obsah, ale aj zvuk, ktorý modlitba mala na Ježišových
perách. Môžme tak Ježišove slová počuť tak, ako boli vyslovené. Zároveň nám títo evanjelisti
opísali aj správanie ľudí prítomných pri ukrižovaní - tých, ktorí nechápali alebo
nechceli pochopiť Ježišovu modlitbu.
Svätý Marek píše, čo sme práve počuli:
„Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní.
O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“ čo znamená:
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 33-34). V kontexte tohto rozprávania
zaznieva Ježišov modlitebný výkrik na konci troch hodín tmy, ktorá od poludnia do
tretej hodiny zatienila zem. Tieto tri hodiny tmy sú pokračovaním predchádzajúceho
časového úseku, ktorý rovnako trval tri hodiny - od začiatku Ježišovho ukrižovania.
Evanjelista Marek nám hovorí, že „keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín“ (por. Mk 15,
25). Z toho, čo nám tieto časové údaje poskytujú, sa dá usudzovať, že šesť Ježišových
hodín na kríži možno rozdeliť na dve časovo rovnaké dlhé úseky. Počas prvých troch
hodín, od deviatej do poludnia, sa mu prichádzali vysmievať rozličné skupiny ľudí,
ukazujúc svoj skepticizmus, svoju nevieru. Svätý Marek píše: „A tí, čo išli okolo,
rúhali sa mu“ (Mk 15, 29); „Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi“ (15,
31); „ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní“ (15, 32). Počas troch
nasledujúcich hodín - od poludnia do „tretej popoludní“ - evanjelista hovorí len o
tme, ktorá zostúpila na zem; tma zaberá celú scénu a niet tu nijakej zmienky o pohybe
ľudí či o slovách, ktoré povedali. Keď sa Ježiš blíži k smrti, na celú zem dopadá
temnota. Aj kozmos má účasť na tejto udalosti: tma pohltí ľudí aj veci - avšak aj
v okamihu tmy je Boh prítomný, neodchádza preč. V biblickej tradícii má tma rôzne
významy: je znakom prítomnosti a činnosti zla, ale aj tajomnej prítomnosti a činnosti
Boha, ktorý nad každou tmou dokáže zvíťaziť. V knihe Exodus napríklad čítame: „Pán
povedal Mojžišovi: „Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku“ (Ex 19,9) a tiež: „Ľud však
ostal stáť obďaleč a Mojžiš sa priblížil k (tmavému) mraku, v ktorom bol Boh.“ (Ex
20,21). V rozprávaniach knihy Deuteronómium Mojžiš vraví: „Vrch za tmy, oblakov
a mrákavy blčal ohňom až do samého neba“ (Dt 4, 11); a „vy, keď ste počuli hlas sprostred
tmy a z vrchu blčiaceho ohňom...“ (Dt 5, 23). V scéne Ježišovho ukrižovania tmy pohltia
celú zem - sú to tmy smrti, do ktorej sa Boží Syn ponorí, aby priniesol život prostredníctvom
svojho skutku lásky.
Keď sa vrátime k rozprávaniu sv. Marka, vidíme ako -
tvárou v tvár urážkam zo strany ľudí, uprostred temnoty, ktorá dopadla na svet, v
momente, keď stojí pred smrťou - Ježiš v modlitbovom výkriku ukazuje, že napriek ťarche
utrpenia a smrti, ktoré sa zdajú byť chvíľami opustenosti a Božej neprítomnosti, je
si istý blízkosťou Otca, ktorý súhlasil s týmto najvyšším skutkom lásky, s úplným
darovaním seba - aj keď nepočuť - ako tomu bolo v iných okamihoch - žiadny hlas prichádzajúci
zhora. Keď čítame evanjeliá, uvedomíme si, že v iných dôležitých okamihoch svojej
pozemskej existencie Ježiš - okrem znakov Otcovej prítomnosti a súhlasu s jeho napredovaním
na ceste lásky - mohol počuť aj Otcov jasný hlas. Napríklad pri udalosti, ktorá nasledovala
po krste v Jordáne, z neba zaznel hlas a bolo počuť Otcove slová: „Ty si môj milovaný
Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Potom, pri Premenení, sa k znameniu oblaku pridružilo
aj slovo: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ (Mk 9, 7). Aký je teda zmysel
tejto Ježišovej modlitby, výkriku, ktorým sa obracia na Otca: „Bože môj, Bože môj,
prečo si ma opustil?“ Nie je v nej práve vyjadrené presvedčenie o tom, že ho Boh opustil?
Pochybnosť o vlastnom poslaní, o prítomnosti Otca... Slová, ktorými sa Ježiš obracia
na Otca, pochádzajú zo začiatku 22. žalmu, v ktorom žalmista Bohu vyjavuje konflikt
svojich pocitov opustenosti s vedomím istoty, že Boh je vždy uprostred svojho ľudu.
Žalmista sa modlí: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam
pokoja. A predsa, ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela“ (Ž 22, 3-4). Žalmista
hovorí o „volaní“, o výkriku, aby vyjadril celé svoje utrpenie v modlitbe pred Bohom,
ktorý sa zdá byť neprítomný: v okamihu trápenia sa modlitba stáva výkrikom. Toto
sa deje aj v našom vzťahu s Bohom: v ťažkých a bolestných situáciách, keď sa nám zdá,
že Boh nás nepočuje, netreba sa báť zveriť mu všetky ťažkosti, ktoré máme vo svojom
srdci; nemusíme sa báť „vykričať“ na neho všetko svoje trápenie. Musíme uveriť tomu,
že je nám na blízku, aj keď zdanlivo mlčí. Opakujúc na kríži začiatočné slová 22.
žalmu – „Heloi, Heloi, lema sabakthani” – „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?”
(Mt 27, 46), priam kričiac slová tohto žalmu, Ježiš sa modlí v okamihu úplného odmietnutia
zo strany ľudí, v okamihu opustenosti; modlí sa však slovami žalmu, vedomý si Božej
prítomnosti aj v tejto hodine, v okamihu, keď prežíva ľudskú drámu smrti. V nás sa
však rodí otázka: ako je možné, že Boh, ktorý je tak mocný, nezasiahne, aby svojho
Syna zachránil od tejto strašnej skúšky?
Je dôležité pochopiť, že Ježišova
modlitba nie je výkrikom človeka, ktorý sa v zúfalstve blíži k smrti, ani výkrikom
niekoho, kto sa cíti byť celkom opustený. Ježiš sa tu stotožňuje s 22. žalmom - teda
so žalmom izraelského národa, ktorý trpí - a týmto spôsobom berie na seba nielen bolesť
vlastného ľudu, ale aj bolesť všetkých tých, čo trpia pod tlakom zla; zároveň však
všetko prednáša Bohu - a to s istotou, že jeho výkrik bude vypočutý vo vzkriesení:
výkrik v strašnom utrpení je zároveň istotou o Božej odpovedi, istotou o spáse - nielen
pre samotného Ježiša, ale pre „mnohých“ (Ježiš Nazaretský II, 239-240). V tejto
Ježišovej modlitbe sa ukrýva ohromná dôvera a odovzdanosť do Božích rúk - i keď sa
zdá, že Boh je neprítomný, i keď zostáva ticho - to všetko sa uskutočňuje podľa plánu,
ktorý je pre nás nepochopiteľný. V Katechizme Katolíckej Cirkvi čítame: „Vo vykupiteľskej
láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo
vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože
môj, prečo si ma opustil?“ (č. 603). Trpí v spoločenstve s nami a pre nás, jeho utrpenie
vychádza z lásky a obsahuje v sebe vykúpenie i víťazstvo lásky. Ľudia prítomní
pod Ježišovým krížom to nedokážu pochopiť a myslia si, že jeho výkrik je prosbou k
Eliášovi. Snažia sa uhasiť mu smäd, aby mu predĺžili život a mohli uvidieť, či Eliáš
naozaj príde, aby mu pomohol; avšak silný výkrik ukončí Ježišov pozemský život a zmarí
ich túžbu. V tejto extrémnej chvíli Ježiš dovolí svojmu srdcu, aby prejavilo bolesť,
zároveň však nechá vyniknúť Otcovej prítomnosti a prejaví svoj súhlas s plánom spásy
ľudstva. Aj my sa často nachádzame tvárou v tvár utrpeniu, ale aj Božiemu tichu
- a neraz to vyjadrujeme vo svojej modlitbe - takisto sa však nachádzame aj tvárou
v tvár Vykúpeniu, odpovedi Boha, ktorý na seba vzal naše trápenia, aby ich niesol
spolu s nami a dal nám pevnú nádej, že nad nimi zvíťazíme (por. Enc. Spe salvi,
35-40).
Drahí priatelia, v modlitbe prednášame Bohu naše každodenné kríže
- s istotou, že je tu s nami a že nás počúva. Ježišov výkrik nám pripomína, že aj
v modlitbe musíme prekonať bariéry svojho „ja“ a svojich problémov, aby sme sa otvorili
pre potreby a trápenia druhých. Modlitba Ježiša zomierajúceho na kríži nás učí modliť
sa s láskou za mnohých bratov a sestry, ktorí pociťujú ťažobu každodenného života,
ktorí prežívajú neľahké okamihy, trpia, a nemajú nikoho, kto by ich utešil: prednášajme
ich Božiemu Srdcu, aby aj oni mohli pocítiť lásku Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa.
Ďakujem. Preklad: Martin Kramara