Rubriku
Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ
Gréckemu poetoviSimonidesovi, ktorý žil v 5. storočí pred Kristom, sa pripisuje veta: „To,
čo som povedal, som mnohokrát oľutoval, ale nikdy som neoľutoval to, že som mlčal.“Ticho, silencium má nesmiernu hodnotu pre náš duchovný život a úzko súvisí so
slovami, ktoré po ňom nasledujú. O hodnote a význameticha hovorili
mnohí duchovní autori a dnes, v dobe všeobecnej inflácie slova, majú ich usmernenia
mimoriadnu aktuálnosť. Podľa nich ticho má takú hodnotu, akú majú motívy, ktoré ho
inšpirujú. A tak jestvuje síce aj trestuhodné ticho,ktoré jemotivované
zbabelosťou, hnevom alebo nezáujmom, ale i ticho posvätné, ktoré je stretnutím
a rozhovorom s Bohom. Posvätné ticho vedie k vnútornému poriadku a k hodnotným slovám.
Niektoré slová môžu byť len prázdnym zvukom, nedotknú sa srdca človeka, pretože sú
povrchné, nepravdivé a často zlé. Slová človeka však môžu v sebe obsahovať i niečo
z váhy Božieho slova, pred ktorým mali poslucháči rešpekt pre jeho pravdivosť, závažnosť
a hĺbku. Aké sú podmienky k tomu, aby i naše slová patrili do tejto druhej kategórie?
Skúsme si všimnúť tri etapy, ktoré by ich mali predchádzať. Sú to: vnímavé ticho,
komunikácia bez slov a usporiadanie nášho vnútra. 1. Prvou podmienkou hodnoty
a váhy našich slov je vnímavé ticho. O P. Márii nám evanjelista píše, že „Mária
zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (porov. Lk 2, 19).
Na toto zachovávanie a premýšľanie v srdci je potrebná istá vnútorná vnímavosť. Vnímavosť
voči obsahu slov alebo udalostí však vnútorné ticho neprináša automaticky. Treba sa
ich učiť zachytiť. Toto zachytávanie možno prirovnať k citlivosti voči svetu hudobných
zvukov. Po istom čase štúdia hudby človek začne hudbu vnímať inak. Hudba sa pre neho
stáva akoby novým jazykom, ktorý k nemu síce hovoril i predtým, lenže človek bez vypestovanej
vnímavosti mu nerozumel. V duchovnom živote je to podobne. I tu ide o vnútorné
ticho ako vytvorenie priestoru pre porozumenie sebe samému. Bez mlčania človek
nevytvorí podmienky na stretnutie s Bohom, ani s blížnym, ba dokonca ani so sebou
samým. Tieto tri roviny dialógu navzájom úzko súvisia. Žijeme vo svete, ktorý je preplnený
hlukom. Zvykli sme si naň až tak, že ticho a mlčanie nás mnohých vyrušuje. No mlčanie
je najzákladnejším predpokladom k tomu, aby sme mohli počuť a viesť vnútorný
dialóg. Celkom prakticky, vnímavé ticho znamená nájsť si denne čas na to, aby
bol človek sám so sebou a pokúsiť sa zachytiť to, čo mu našepkáva myseľ a srdce. 2.
Druhou etapou vnútorného ticha je komunikácia bez slov, alebo tiež vnútorný dialóg.
I tu nám môže napomôcť skúsenosť z hudobnej praxe. Hrať v orchestri pod vedením
dirigenta znamená sledovať jeho gestá, ktoré sú nástrojom komunikácie medzi dirigentom
a hudobníkom. Hudobná interpretácia však pozná aj iný spôsob komunikácie, ktorý má
charakter spoločného cítenia a vnímania umeleckého diela. Pri takejto komunikácii
stačí len pohľad dirigenta a citlivý hudobník vie, čo znamená. Z pohľadu vycíti, ako
má daný úsek hudobného diela interpretovať a čo sa od neho v rámci orchestra v danom
okamihu očakáva. Podobná komunikácia jestvuje i medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Vzájomná
láska im umožňuje porozumieť si i bez toho, aby používali množstvo slov. Komunikujú
srdcom. Duchovní otcovia mali schopnosť kardiognozie, ktorá im umožňovala poznať priamo
srdce druhého človeka i bez toho, aby ten o sebe hovoril. Podľa nich kardiognozianie je zázračný dar, ale schopnosť, ktorú dostane každý, kto má čisté srdce a
kto sa naučí mať nezištne rád. Istá staroveká rozprava hovorí o tom, ako abba Arsenio,
ktorý žil na osamelom mieste, dostal návštevu. Po krátkom privítaní zostal so svojimi
hosťami v tichu. Ako sám hovorí, nebolo to preto, aby vyskúšal ich trpezlivosť, ale
aby ich mohol lepšie spoznať prostredníctvom ich obyčajnej prítomnosti. Stáť jednoducho
v prítomnosti človeka nám odhalí čosi z jeho osobnosti. Platí to o prítomnosti ľudí,
ale podobne i o prítomnosti Boha. Preto duchovní autori odporúčajú, aby sme sa akoby
postavili pred Boha, aby sme si často uvedomovali Božiu prítomnosť. Táto skutočnosť
priam fascinovala majstrov duchovného života. Pokúšali sa vedomie Božej prítomnosti
neustále v sebe obnovovať, a tak sa im podarilo v Božej prítomnosti prežívať celé
dni, ba dokonca celý život. Žili nielen s vedomím Božej prítomnosti, ale dokonca s
pocitom neustálej komunikácie s ním. Duchovní autori nazývajú túto komunikáciu bez
slov i mystickým tichom alebo modlitbou srdca. Vychádzajú z predpokladu, že všetko,
čo bolo stvorené a čo má istú formu, mlčí, aby samotný Boh, ktorý je bez formy, mohol
vstúpiť do duše človeka a tam prehovoriť. Neale Donald Walsch povedal: „Ľudia zabudnú,
čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú, ako sa vedľa
vás cítili.“ Boh s nami komunikuje i cez pocit jeho prítomnosti. V praxi táto
druhá etapa znamená uvedomovať si niekoľkokrát za deň Božiu prítomnosť a snažiť sa
porozumieť tomu, čo mi v podobe udalostí alebo rôznych zážitkov chce Boh povedať.
Aký pocit vo mne vyvolávajú jednotlivé udalosti dňa, keď ich vnímam s vedomím Božej
prítomnosti.
3. Treťou etapou vnútorného ticha je nové usporiadanie
našich myšlienok, nášho vnútra. Mlčanie a vnútorná komunikácia nás vedú k novým
postojom. Napríklad k chápaniu skutočnosti, že ľudí a veci nepotrebujeme až do takej
miery, ako sme si mysleli. Ľudí máme milovať, nie ich potrebovať. V tichu človek pochopí,
že skutočne potrebných vecí pre život nie je až tak veľa. Sv. Gregor Nysský upozornil
na omyl svetských ľudí, ktorí si zamieňajú potrebné (chreia) s vášnivým
prianím (tryphe) a Teofan Zatvorník vysvetľuje, ako je takýto zmätok
možný z psychologického hľadiska. Hovorí, že má základ v našich zlých návykoch.
A tak vnútorné ticho vedie k usporiadaniu vecí a k schopnosti zaradiť ich do kategórií
potrebných, užitočných a príjemných skutočností. Vnútorné ticho je súčasťou dôležitých
činností v našom živote, často kľúčových. V tichu čítame knihy, uvažujeme, reflektujeme
nad svojím životom. V tichu robíme i rozhodnutia, ktoré sú poslednou fázou našich
vnútorných myšlienkových pochodov. Veľké osobnosti ducha s mimoriadnou pozornosťou
kultivovali svoje vnútorné ticho, lebo vedeli, že cez vnímanie, komunikáciu bez slov
a cez usporiadanie myšlienok sa mení na slová a skutky, ktoré majú nenávratnú podobu.
Chceli sa jednoducho vyhnúť zlým myšlienkam, za ktorými spoznávali zlého ducha, často
maskovaného v mnohotvárnych príťažlivých podobách. Preto venovali tichu mimoriadnu
pozornosť. Pre každého kresťana táto tretia etapa ticha znamená konkrétne si usporiadať
svoje myšlienky a celé vnútro. Hierarchicky zoradiť veci potrebné, užitočné a príjemné
ako aj rozhodnutie podľa tohto usporiadania hovoriť a konať. Na tieto tri etapy
vnútorného ticha nadväzujú slová.Silencium je teda váhou a mierou našich
slov. Preto sv. Bazil kritizoval arogantné, urážlivé a bezohľadné slová adresované
bratom. Vedel totiž, že im predchádza neusporiadané vnútro, v ktorom chýba vnútorné
ticho a dialóg s Bohom. A vedel i o tom, že do takéhoto vnútra ľahko vstúpi nepriateľ
našej duše. V bežnom živote sa stretávame so zákonom istej miery a proporcie. Je možné
pozorovať ho v spôsobe bývania, obliekania, práce a odpočinku a mal by byť zachovaný
i v oblasti mlčania a slov. Ak tieto proporcie porušíme, naše slová nedosiahnu potrebnú
hodnotu a takéto slová neskôr oľutujeme. Človek žijúci duchovne sa vyhýba neužitočným
slovám a ľahko odhalí slová povrchné a plytké. Sv. Bazil hovorí, že „každé slovo,
ktoré nie je nasmerované na to, čo máme uskutočniť v Pánovi, je zbytočné.“ A Simeon,
Nový teológ, upozorňuje, aby sme nežiadali o radu človeka, ktorý nežije duchovne a
aby sme sa na človeka s prosbou o radu obrátili len vtedy, ak sme predtým už predostreli
problém v Božom chráme.
Milí priatelia, skúsme si občas prekontrolovať, či
našim slovám a skutkom predchádzajú aspoň čiastočne uvedené tri etapy vnútorného ticha.
Či im predchádza vnímavé ticho, komunikácia bez slov a usporiadanie nášho vnútra.
Čas takto strávený sa nikdy nestratí, ale sa pretransformuje do slov, ktoré sa dotknú
srdca človeka.