Generálna audiencia Benedikta XVI.: Ježišova modlitba v Getsemani
Vatikán (1. feb. 2012, RV) – V katechéze dnešnej generálnej audiencie, ktorá
sa konala v Aule Pavla VI., sa Svätý Otec zameral na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej
záhrade.
Drahí bratia a sestry, dnes by som chcel hovoriť o Ježišovej
modlitbe v Getsemani, v Olivovej záhrade. Scenár evanjeliového rozprávania o tejto
modlitbe je veľmi zaujímavý. Ježiš po Poslednej večeri vystupuje na Olivovú horu a
modlí sa so svojimi apoštolmi. Evanjelista Marek rozpráva: “Potom zaspievali chválospev
a vyšli na Olivovú horu.” (Mk 14,26). Pravdepodobne tu myslí na spev žalmov hallél,
ktorými sa vzdáva vďaka Bohu za oslobodenie ľudu z otroctva a vyprosuje sa jeho pomoc
v ťažkostiach a stále nových hrozbách. Cesta do Getsemani je plná Ježišových slov,
ktoré naznačujú neodvratnú blízkosť jeho smrti a následné rozpŕchnutie sa apoštolov. Keď
prichádzajú do záhrady na Olivovej hore, Ježiš sa chystá na osobnú modlitbu, ako zvykol
robievať každú noc. Tentoraz sa však stane čosi nové: zdá sa, že nechce zostať sám.
Ježiš často odchádzal do samoty, preč od zástupu alebo aj od samotných apoštolov:
zvykol sa utiahnuť na „pusté miesto“ (por. Mk 1,35) alebo vystúpiť „na vrch“ – ako
hovorí svätý Marek (porov. Mk 6,46). V Getsemani, naopak, pozýva Petra, Jakuba a Jána,
aby mu zostali nablízku. Sú to tí učeníci, ktorých povolal, aby s ním zostali na vrchu
Premenenia (porov. Mk 9,2-13). Blízkosť týchto troch počas modlitby v Getsemani je
veľmi príznačná. Aj v túto noc sa Ježiš bude modliť k Otcovi „sám“, pretože jeho vzťah
s ním je jedinečný, nenapodobiteľný: je to vzťah Jednorodeného Syna. Dokonca by sa
dalo povedať, že práve v túto noc sa nik nemôže naozaj priblížiť k Synovi, ktorý sa
Otcovi predstavuje vo svojej absolútne jedinečnej, výnimočnej identite. Avšak Ježiš,
i keď prichádza „sám“ na miesto, kde sa zastaví a pomodlí, chce, aby aspoň traja z
jeho učeníkov zostali nablízku, v bližšom vzťahu s ním. Jedná sa tu nielen o priestorovú
blízkosť: je to nielen prosba o solidaritu vo chvíli, keď Ježiš cíti blížiacu sa smrť.
Má to byť predovšetkým blízkosť v modlitbe, aby tak apoštoli vyjadrili svoju spolupatričnosť
s Ježišom v momente, keď sa chystá bezvýhradne vyplniť Otcovu vôľu. Zároveň je to
pozvanie pre každého apoštola, aby ho nasledoval na ceste Kríža. Evanjelista Marek
hovorí: «Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy
im povedal: “Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!”» (14,33). V
slovách, ktorými sa Ježiš obracia na apoštolov, znova používa jazyk žalmov: „Smutná
je duša moja” – to sú slová zo 43. Žalmu (porov. Ž 43,5). Jeho pevné rozhodnutie
ísť „až na smrť“ nám potom pripomína situáciu, ktorú zažili a vo svojich modlitbách
vyjadrili mnohí Boží poslovia Starého zákona. Uskutočňovanie misie, čo im bola zverená,
často so sebou prinášalo ťažkosti alebo aj prenasledovanie. Mojžiš dramatickým spôsobom
prežíva skúšku, ktorú musí prekonať na ceste s ľudom cez púšť. Hovorí Bohu: „Ja
sám nie som schopný niesť ťarchu všetkého ľudu. Je to pre mňa priťažké. Ak mieniš
aj naďalej takto nakladať so mnou, tak ma radšej zabi – ak som našiel milosť v tvojich
očiach“ (Num 11,14-15). Ani pre proroka Eliáša nie je ľahké slúžiť Bohu
a jeho ľudu. V Prvej knihe Kráľov sa hovorí: «Sám išiel na deň cesty na
púšť. Keď došiel, sadol si pod borievku, žiadal si zomrieť a hovoril: „Teraz
už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“»
(19,4). Ježišove slová adresované trom učeníkom, ktorých chce mať nablízku počas
modlitby, odhaľujú ako sa „v tej hodine“ obáva a sužuje, zažíva poslednú hlbokú samotu
– práve v okamihu uskutočnenia Božieho plánu. A v týchto Ježišových obavách a v jeho
súžení je zhrnutý všetok ľudský strach pred smrťou, vedomie jej neúprosnosti a pocit
ťarchy zla, ktoré sa dotýkajú nášho života. Potom, čo troch apoštolov pozval,
aby s ním zostali bdieť a modliť sa, Ježiš „sám“ sa obracia k Otcovi. Evanjelista
Marek hovorí, že „trochu poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je to
možné, minula táto hodina“ (Mk 14,35). Ježiš padá tvárou na zem: je to modlitbový
postoj, ktorý vyjadruje poslušnosť Otcovej vôli, odovzdanie sa v dôvere do jeho rúk.
Je to gesto, ktoré opakujeme na začiatku Slávenia Pánovho Utrpenia – na Veľký piatok,
ale aj pri skladaní rehoľných sľubov a tiež pri diakonskom, kňazskom a biskupskom
svätení, aby sa prostredníctvom modlitby, ale aj telesným spôsobom vyjadrilo úplné,
dôverné odovzdanie sa Bohu, zverenie sa do jeho rúk. Ježiš potom prosí Otca, aby,
ak je to možné, vzal od neho túto hodinu. Nie je to len strach a hrôza človeka pred
smrťou, je to obava Božieho Syna, ktorý vidí hroznú masu zla, čo musí vziať na seba,
aby ho premohol, aby nad ním mohol zvíťaziť. Drahí priatelia: aj my musíme dokázať
predložiť Bohu v modlitbe svoje ťažkosti, svoje trápenia, ale aj každodenné odhodlanie
nasledovať ho, byť kresťanmi – a tiež ťažobu zla, ktoré vidíme v nás a okolo nás –
aby nám On sám dal nádej, aby nám dal pocítiť svoju blízkosť a daroval nám trochu
svetla na životnej ceste. Ježiš pokračuje vo svojej modlitbe: „Abba,
Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo
ty“ (Mk 14,36). Táto invokácia má tri významné časti. Na začiatku je zdvojenie
oslovenia, ktorým sa Ježiš obracia na Boha: „Abba, Otče!“ (Mk
14, 36). Vieme dobre, že aramejské slovo Abba používali deti na oslovenie svojho
otecka, a teda je v ňom vyjadrený Ježišov vzťah k Bohu Otcovi – vzťah lásky a nehy,
vzťah dôvery a odovzdanosti. V strede tejto invokácie potom nachádzame druhú skutočnosť
– vedomie o všemohúcnosti Otca: „tebe je všetko možné“. Tým je uvedená prosba,
v ktorej sa znovu ukazuje dráma konfrontácie Ježišovej ľudskej vôle so zlom a smrťou:
„Vezmi odo mňa tento kalich!“ Je tu však aj tretia časť Ježišovej
modlitby – a práve táto je rozhodujúca: ľudská vôľa sa v nej naplno stotožňuje s Božou
vôľou. Ježiš tu zakončuje s odhodlaním: „No nie čo ja chcem, ale čo ty“
(Mk 14,36c). V zjednotení sa s Božskou osobou Syna ľudská vôľa nachádza svoje plné
uskutočnenie – v úplnom odovzdaní svojho „Ja“ do rúk Otcovho „Ty“ – v odovzdaní do
rúk Otca nazvaného Abbá. Svätý Maxim Vyznavač hovorí, že od stvorenia muža
a ženy je ľudská vôľa orientovaná k vôli Božej, a práve v súhlase s Bohom nachádza
ľudská vôľa svoju plnú slobodu a svoje uskutočnenie. Bohužiaľ, kvôli hriechu sa
tento súhlas, toto „áno“ dané Bohu, zmenil na presný opak: Adam a Eva si mysleli,
že „nie“ dané Bohu bude vrcholom slobody – že práve v ňom naplno objavia seba samých.
Ježiš na Olivovej hore vracia ľudskú vôľu k súhlasu, k novému „áno“ danému Bohu. V
ňom sa ľudská vôľa naplno vkladá do zámerov Božskej Osoby. Ježiš žije svoju existenciu
skrze centrum svojej osoby – skrze to, že je Božím Synom. Jeho ľudská vôľa je vtiahnutá
do vlastného „ja“, do identity Syna, ktorý sa oddáva Otcovi. Ježiš nám tak hovorí,
že len v prispôsobení svojej vôle k Božej vôli môže človek obsiahnuť skutočnú veľkosť,
stať sa „Božím“; teda len vyjdením zo seba samého, práve v súhlase danom Bohu sa uskutočňuje
Adamova túžba, túžba nás všetkých: dosiahnuť úplnú slobodu. Práve toto Ježiš završuje
v Getsemanskej záhrade: v odovzdaní ľudskej vôle do vôle Božej sa rodí pravý človek,
a k nám prichádza spása. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi to hovorí syntetickým
spôsobom: „Ježišova modlitba počas jeho smrteľnej úzkosti v Getsemanskej
záhrade a jeho posledné slová na kríži odhaľujú hĺbku jeho synovskej modlitby: Ježiš
završuje plán Otcovej lásky a berie na seba všetky úzkosti ľudstva, všetky prosby
a orodovania dejín spásy. Predstavuje ich Otcovi, ktorý ich prijíma a nad všetko očakávanie
ich vypočuje tým, že ho vzkriesi z mŕtvych“ (č. 543).
Naozaj v „žiadnej inej časti Svätého Písma sa nedívame tak hlboko dovnútra
Ježišovho tajomstva ako práve v modlitbe na Olivovej hore“ (Gesú di
Nazaret II, 177). Drahí bratia a sestry, každý deň v modlitbe Otčenáš prosíme
Pána: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“ (Mt 6,10). Uvedomujeme
si teda, že existuje Boží zámer s nami, Božia vôľa pre nás, vôľa Boha pre náš život
– a táto Božia vôľa by sa každým dňom mala stávať dôležitejšou pre našu vlastnú vôľu
a pre naše bytie. Uvedomujeme si, že práve v „nebi“ sa uskutočňuje Božia vôľa a že
„zem“ sa stáva „nebom“, miestom prítomnosti lásky, dobra, pravdy a Božej krásy – len
vtedy, ak sa na nej uskutočňuje Božia vôľa. V Ježišovej modlitbe k Otcovi v tú hroznú
a desivú noc v Getsemani, sa „zem“ stala „nebom“; „zem“ jeho ľudskej vôle, zmietaná
strachom a úzkosťou, bola pozdvihnutá do vôle Božej, a tak sa Božia vôľa uskutočnila
na zemi. Toto je dôležité aj pre našu modlitbu: musíme sa naučiť s dôverou vkladať
do Božej Prozreteľnosti, prosiac Boha o silu vyjsť zo seba samých, aby sme mu obnovili
svoje „áno“, aby sme mu zopakovali „buď vôľa tvoja“, aby sme
svoju vôľu prispôsobili jemu. Je to modlitba, ktorú treba opakovať denne, pretože
nie vždy je ľahké odovzdať sa do Božej vôle, nie je ľahké zopakovať Ježišove „áno“,
či zopakovať Máriine „áno“. Evanjeliové rozprávania o Getsemani nám s bolesťou ukazujú,
že traja učeníci, ktorých si Ježiš vybral, aby mu boli na blízku, nedokázali s ním
bdieť, ani zdieľať jeho modlitbu a odovzdanie sa Otcovi, pretože ich premohol spánok.
Drahí priatelia, prosme Pána, aby sme s ním dokázali bdieť v modlitbe, aby sme vedeli
plniť Božiu vôľu v každodennom živote – aj vtedy, keď treba niesť kríž – aby sme s
Pánom žili v čoraz väčšej blízkosti, a tak na túto „zem“ prinášali kúsok Božieho „neba“.
Ďakujem.