Príhovor Svätého Otca počas slávenia vešpier v deň sviatku Obrátenia sv. Pavla

Vatikán (26. jan. 2012, RV) - Benedikt XVI. včera predsedal sláveniu druhých vešpier zo sviatku Obrátenia sv. Pavla v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Pri tejto príležitosti predniesol nasledovnú homíliu:

Drahí bratia a sestry!
S veľkou radosťou pozdravujem všetkých vás, ktorí ste sa zišli v tejto bazilike na liturgický sviatok Obrátenia sv. Pavla, aby sme ukončili tohtoročný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. V roku, keď si pripomíname 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý ohlásil práve v tejto bazilike blahoslavený pápež Ján XXIII. 25. januára 1959. Téma, nad ktorou sme uvažovali počas tohto týždňa, ktorý dnes končíme, je: „Všetci budeme premenení víťazstvom Ježiša Krista nášho Pána“ (porov. 1 Kor 15,51-58).Význam tohto tajomného premenenia, o ktorom sa hovorí v dnešnom druhom čítaní, sa zázračným spôsobom prejavuje v životných udalostiach sv. Pavla. Hneď po zvláštnej udalosti, ktorá sa udiala na ceste do Damasku, bol Šaul, ktorý sa vyznačoval horlivosťou, s akou prenasledoval rodiacu sa Cirkev, premenený na neúnavného apoštola evanjelia Ježiša Krista. V príbehu tohto výnimočného evanjelizátora sa jasne prejavuje to, že takáto premena nie je výsledkom dlhej vnútornej reflexie a ešte menej ovocím vlastnej námahy. Je výsledkom Božej milosti, ktorú vykonal prostredníctvom svojich nevyspytateľných ciest. Svätý Pavol to potvrdzuje v liste, ktorý zaslal komunite do Korintu a
čítali sme ho pri dnešných vešperách: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“. (1 Kor 15,10). Okrem toho, majúc stále na zreteli udalosti Pavlovho života, sa toto premenenie, ktoré zakúsil vo svojej existencii, chápe nie len na etickej úrovni, ale ako zmena vlastného spôsobu videnia a chápania reality. Ide o radikálnu obnovu vlastného bytia, z rôznych aspektov podobnú znovunarodeniu. Takáto premena nachádza svoju podstatu v spoluúčasti na smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a javí sa ako postupný proces pripodobňovania sa mu. Vo svetle tohto poznania bude sv. Pavol povolaný obraňovať legitimitu svojho apoštolského povolania a evanjelia, ktoré ohlasoval, keď povie: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).
Osobná skúsenosť, ktorú prežil sv. Pavol, mu dovolila s pevnou nádejou očakávať naplnenie tohto tajomstva premeny, ktorá sa týka všetkých, ktorí uverili v Ježiša Krista a tiež celého ľudstva a stvorenstva. V dnešnom druhom čítaní sv. Pavol po tom, čo vytvoril dlhú argumentáciu na povzbudenie nádeje na vzkriesenie u veriacich, použijúc tradičné obrazy apokalyptickej literatúry tej doby, opíše v niekoľkých riadkoch veľký deň posledného súdu, v ktorom sa naplní osud ľudstva: „Razom, v jednom okamihu na zvuk poslednej poľnice ... mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15,52). V ten deň budú všetci veriaci pripodobnení Kristovi a všetko to, čo je porušiteľné, bude premenené jeho slávou: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15,53). Kristovo víťazstvo bude konečne zavŕšené, pretože - ako nám to znova hovorí sv. Pavol, ukazujúc, ako sa napĺňajú proroctvá Starého zákona – smrť bude definitívne zničená a s ňou aj hriech, ktorý jej umožnil vstúpiť do sveta a rovnako aj zákon, ktorý určuje hriech bez toho, aby dal silu premôcť ho: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň? Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon” (1 Kor 15, 54-56). Svätý Pavol nám teda hovorí, že každý človek skrze krst – Kristovej smrti a zmŕtvychvstania – má spoluúčasť na víťazstve toho, ktorý ako prvý premohol smrť, začnúc cestu premeny, ktorá sa od tej chvíle prejavuje v novosti života, ktorý dosiahne svoje naplnenie na konci časov.
Je veľmi význačné, že sa stať končí vďakyvzdávaním: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15,57). Hymnus víťazstva nad smrťou sa mení na hymnus vďaky adresovaný Víťazovi. Aj my v dnešný večer sláviac večerné Božie chvály, chceme zjednotiť naše hlasy, naše mysle a naše srdcia v tomto hymne vďakyvzdávania, za Božiu milosť, ktorá pôsobila v apoštolovi národov a za úžasný plán spásy, ktorý v nás napĺňa Boh skrze Ježiša Krista. Zatiaľ čo sa modlíme, ostávame v dôvere, že budeme premenení a pripodobnení Kristovi. Toto sa uskutočňuje v modlitbe za jednotu kresťanov. V
skutočnosti, keď prosíme o dar jednoty Kristových učeníkov, prijímame túžbu, ktorú vyslovil Ježiš Kristus na vigíliu svojho utrpenia a smrti v modlitbe, ktorou sa obracia na Otca: „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21). Z tohto dôvodu nie je modlitba za jednotu kresťanov ničím iným ako spoluúčasťou na realizácii Božieho plánu pre Cirkev a záväzok k obnoveniu jednoty je pre všetkých povinnosťou a veľkou zodpovednosťou.
Aj keď v súčasnosti zakúšame bolestnú situáciu rozdelenia, my kresťania môžeme a musíme hľadieť do budúcnosti s nádejou, kde víťazstvo Krista znamená prekonanie všetkého, čo nám bráni prežívať plnosť života s ním a s inými. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista potvrdzuje, že Božia dobrota premáha zlo, láska premáha smrť. On nás sprevádza v boji proti ničiacej sile hriechu, ktorý zraňuje ľudstvo a celé Božie stvorenstvo. Prítomnosť vzkrieseného Krista pozýva všetkých kresťanov, aby sme spoločne konali v prospech dobra. Zjednotení v Kristovi sme povolaní zdieľať jeho poslanie, ktorým je prinášať nádej tam, kde vládne nespravodlivosť, nenávisť a zúfalstvo. Naše rozdelenie umenšuje naše svedectvo o Kristovi. Cieľom plnej jednoty, ktorú očakávame s nádejou a za ktorú sa s dôverou modlíme, nie je akýmsi vedľajším víťazstvom, ale víťazstvom dôležitým pre dobro celej ľudskej rodiny.
V dnešnej prevládajúcej kultúre je predstava víťazstva často spájaná s okamžitým úspechom. V kresťanskom pohľade je však víťazstvo dlhým, nie vždy priamym procesom premeny a rastu k dobru. Ono prichádza podľa Božieho a nie nášho času a od nás vyžaduje hlbokú vieru a trpezlivú vytrvalosť. Aj keď Božie kráľovstvo už definitívne vstúpilo do ľudských dejín skrze Ježišovo zmŕtvychvstanie, ono sa ešte nerealizovalo v plnosti. Konečné víťazstvo nastane až s druhým Pánovým príchodom, ktorý očakávame s trpezlivou nádejou. Aj naše očakávanie viditeľnej jednoty Cirkvi musí byť v trpezlivosti a nádeji. Iba v takomto stave nachádzajú svoj plný význam naša modlitba a naše každodenné úsilie o jednotu kresťanov. Postoj trpezlivého očakávania neznamená pasivitu alebo rezignáciu, ale pripravenú a pozornú odpoveď na každú možnosť jednoty a bratstva, ktoré nám Pán dáva.

Všetkých tých, ktorí sa svojou modlitbou a činnosťou angažujú vo veciach napomáhajúcich jednote kresťanov, zverujem príhovoru sv. Pavla Aj keď sa niekedy môže zdať, že cesta k plnému obnoveniu jednoty je ešte dlhá, plná prekážok, pozývam všetkých k obnoveniu svojho odhodlania, pokračovať s odvahou a veľkodušnosťou v napredovaní k jednote, ktorá je Božou vôľou, nasledujúc príklad sv. Pavla, ktorý si v ťažkostiach každého druhu vždy zachoval pevnú dôveru v Boha, ktorý vždy dokončí svoje dielo. Koniec koncov na tejto ceste nechýbajú pozitívne znaky znovuobjaveného bratstva a zdieľaného zmyslu zodpovednosti pred veľkými problémami, ktoré vstupujú do nášho sveta. To všetko je dôvod na radosť a veľkú nádej a musí nás to povzbudiť k pokračovaniu našej snahy k spoločnému dosiahnutiu konečného cieľa, vediac, že naša námaha nie je daromná v Pánovi (porov. 1 Kor 15,58). – JS –