Komentár Jozefa Kováčika: O rodine a zvieratách

Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS
Prednedávnom som dostal od môjho priateľa, novinára z Austrálie e-mail. Okrem iného píše, že prežíva ťažké obdobie, nakoľko vláda odhlasovala podporu homosexuálnym sobášom, manželstvám a rodičovstvu osôb rovnakého pohlavia na rodných listoch a začína diskriminovať národnostné menšiny. V rozhlase, kde pracuje, znížili počet povolených piesní v slovenčine na týždeň z troch na jednu a zakázali mu príhovory duchovných, pretože v Austrálii vraj vládne sekulárna demokracia.
Spomenul som si na jedno vtipné prirovnanie, či poznámočku, ktorú utrúsi môj kamarát, keď vidí v drahom veľkom terénnom aute sotva viditeľnú dievčinku vo veku okolo 20 rokov. Zvykne povedať: „Aha, komár na kombajne“. Touto poznámočkou vyjadrí všetko. Tak ako neprirodzene vyzerá, keď mladá dievčinka jazdí na super drahom a super veľkom aute, tak neprirodzene vyzerajú často snahy maličkej menšiny rozhodovať o tom, čo je dobré pre väčšinu. Platí to najmä v oblasti morálky a náboženstva.
Pred niekoľkými dňami som sa pri raňajkách započúval do ankety, ktorú každé ráno ponúka verejnoprávny rozhlas. Témou bolo- čo podľa vás vytvára rodinu. Po niekoľkých minútach som čakal už len na to, že moderátor zahlási, že je úplne normálne, ak tvrdíme, že rodina, to je spokojne aj on, on a dvaja psíkovia... Možno nadsadené, ale taká je často realita. V súvislosti s touto anketou som si uvedomil, že médiá budú stále viac poznačené nami. Obyvateľmi, občanmi tohto štátu. Redaktori i ostatní pracovníci predsa prežívajú to, čo aj iní občania. A ak končí v Bratislave už každé druhé manželstvo rozvodom, je logické, že tým budú poznačení aj tí, ktorí program pripravujú a vysielajú. A akosi podvedome sa budú snažiť presvedčiť i samých seba, že rozvod alebo nevera je niečím prirodzeným. Že rodina nie je i záväzkom, ale len otázkou citov a pocitov. A že kresťanstvo sa vzďaľuje od ľudí, pretože im nerozumie.
S týmto všetkým musíme v najbližšej budúcnosti počítať. Vstupujeme do reality, kde dialóg o hodnotách a morálke bude stále menej pripúšťaný práve v zmysle diktátu falošnej tolerancie. Čaká nás doba svedectva. Ako už toľkokrát v dejinách. Tam, kde prestali počúvať argumenty, prišiel čas na násilie. Páchané na tých, ktorí išli proti prúdu.
Ako vo svojich aforizmoch hovorí Pavel Kosorin, „Ak ľuďom hovoríte iba to, čo chcú počuť, ste zodpovední za ich hluchotu.“ A neskôr dodáva, že „O Boha sa je potrebné opierať v živote inak, ako o lopatu“.
Alebo ako som minule počul z úst spisovateľa a textára Borisa Filana, ktorý sa snažil opísať atmosféru detských čias, kedy navštevovali so školou múzeá v Bratislave: „Čo vám to budem opisovať, veď nakreslená ryba má aj tak vždy len jedno oko!“
Vo všetkom tom je kus pravdy. Treba zažiť. A my zažívame. Preto je potrebné sa nepoddať. Ani vedomiu vlastnej slabosti. Toho marazmu je v spoločnosti dosť. A nepridávajú k tomi ani rôzne zvieratká, ktoré vyľakali našu politickú scénu a slušným ľuďom nahnali husaciu kožu. Už to nie sú len zvieratká z primitívnych správ komerčnej televízie. Už sú to riadne gorily, ktoré behajú a hrdúsia presvedčenie, že je možné žiť slušne.
Prajem vám, drahí poslucháči, aby vám celé to bahno pred voľbami nezalialo vaše príbytky a vzťahy. Za mrakmi sa vždy ukrýva slnko, ako hovorila blahoslavená sestra Zdenka.