Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k Tretej nedeli v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák SVD:


Jedným z najzaujímavejších príbehov Biblie je príbeh Jonáša, proroka – zbeha, z ktorého malý úryvok si budeme čítať na nasledujúcu nedeľu. Témou bohoslužby slova nedele je povolanie – Boh každého z nás volá k istej úlohe a čaká, že ju prijmeme. Naše reakcie sú však rozličné: jedni ju príjmu ako apoštoli z evanjelia, a iní odmietnu ako Jonáš v prvom čítaní. Nakoľko Jonášov je medzi nami pravdepodobne viac než apoštolov, pozrime sa zbližša práve na jeho príbeh.

Boh vyzve Jonáša, aby šiel do veľkého mesta Ninive, a aby jeho obyvateľom povedal, že ich Boh o štyridsať dní zničí. Jonáš je však presvedčený, že Boh mesto nezničí a to jednoducho preto, lebo je milosrdný. Preto sa mu táto jeho úloha zdá pokorujúca. Totiž on im bude ohlasovať ultimátum – že Boh ich zmietne z povrchu zemského, ak sa nezmenia, a Boh sa nad nimi zmiluje a on z toho všetkého vyjde ako blázon. Nič totiž nie je horšie, ako úspešný prorok. Na neúspešnom prorokovi, tzn. tom, ktorý ohlasuje katastrofu, keď sa ľudia nezmenia a oni sa nezmenia, a katastrofa príde, vidieť, že mal pravdu. No ako dokázať, že prorok, ktorý ohlasoval katastrofu keď sa ľudia nespamätajú, a oni sa spamätajú a katastrofa nepríde, že mal naozaj pravdu? Žeby katastrofa, keby sa neboli zmenili, bola naozaj aj prišla!? Jonáš toto vedel, a preto odmietol byť úspešným prorokom.
Táto misia mala byť Jonášova prvá misia, no bolo to jeho prvé odmietnutie misie. Preto sa rozhodne namiesto na východ, kde ho volá Boh, ísť na západ. Namiesto Ninive si kúpi kompletný dovolenkový balíček do Španielska. Taršiš, čo bol podľa Hebrejov najvzdialenejší koniec sveta, bol pravdepodobne Španielsko. ‚Tam na neho – ďaleko od domova – aspoň nebudú hľadieť ako na neschopného človeka‘, povedal si zrejme.
Jonáš sa však dopustí jednej osudovej chyby: upadne do presvedčenia, že je možné nájsť miesto, kde by bol mimo dosah Boha. A takto si koleduje o drastické prekvapenie. Kúpi si teda lístok, nastúpi na palubu lode a pripraví sa na spánok počas cesty. V tom príde veľký víchor a hrozí, že loď sa potopí. Námorníci sa modlia a vyhadzujú prebytočný náklad cez palubu. Jonáš však tvrdo spí. Kapitán nariadi zobudiť ho a vyzve ho, aby sa modlil aj on. Jonáš prizná, že celé toto nešťastie prišlo na nich kvôli nemu. A vyjde s farbami úplne von. Námorníkov vyzve, aby ho vyhodili von do mora. No námorníci váhajú. Vyhadzovanie zákazníkov cez palubu totiž nepatrilo medzi ich zábavky. Keď však more zdivie ešte viac, poslúchnu a Jonáša vyhodia von, do mora; a búrka prestane a more sa upokojí.
Jonáš sa v mori stretne s veľrybou a tá ho prehltne. Obraz je jasný: Jonáš zostúpi do hĺbky útrob veľryby, aby sa znova narodil. Vidíme tu známy psychologický fenomén: ak má hrdina vo svojej púti pokročiť, musí najprv zostúpiť do hĺbky. Niečo v Jonášovi musí odísť, niečo musí zomrieť. Osvietenie na človeka príde až potom, čo zakúsil totálne odumretie sebe. Boh teda pošle Jonáša na trojdňovú duchovnú obnovu.
Jonáš má príležitosť kajať sa. Je mimo svojho prostredia, je v hĺbke, a tam mu neostáva nič iné, iba sa pravdivo postaviť zoči-voči sebe samému a tomu, čo sa od neho žiada. Modlí sa, uvažuje, spomína; a ako dôsledok: sľubuje, že Božie slovo naplní. Keď urobí toto rozhodnutie, pobyt v hĺbke sa pre noho skončí. Veľryba ho dopraví na pevninu a vyvrhne von. Keď sa Jonáš dostane naspäť do svojho prostredia, Boh mu posiela svoje Slovo po druhý krát: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive, káž im tam, ako som ti povedal.“
Jonáš tentoraz poslúchne. Ide do mesta a ľuďom oznámi, že ešte 40 dní a všetci budú zničení. V jeho posolstve niet žiadnej dvojznačnosti. Ohlasuje ho ako isté. Každý počúva. Kráľ a jeho ministri nariadia ľuďom zanechať svoje zlé správanie: „Kto vie. Možno Boh oľutuje a odvráti sa od svojho hnevu,“ povedia. Dúfajú, že ak budú ľutovať oni, aj Boh ich bude ľutovať.
A naozaj: keď ľutujú ľudia, i Boh ľutuje. A všetci sa radujú. Všetci, okrem jedného: Jonáša. Zakiaľ sa ľudia radujú, Jonáš opustí mesto. Aby trucoval. A aby sa hneval. Stalo sa, ako to tušil od samého začiatku: Boh má nenapraviteľný zvyk odpúšťať. Háda s Bohom znova: „To bol dôvod, prečo som chcel ujsť... Vedel som, že si Boh láskavý a milosrdný, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúvaš sa nad nešťastím.“ Boha prosí, aby mu zobral život. Upadol do hanby. Stratil tvár. Ukázalo sa totiž, čo sa stáva každému úspešnému prorokovi: že prorok sa mýlil, mesto zničené nebolo. To bola pre neho neznesiteľná potupa.
Jonáš sa rozhodne sadnúť si mimo mesta pod horúce slnko. Pomáha si, ako vie, aby sa neupražil. Boh dá narásť ricínovému kru, aby proroka tienil. Jonáš sa cíti lepšie. Boh však spôsobí, že ker vyhynie. Jeho koreň napadne červík a on uschne. Jonáš je nahnevaný znova. Tentoraz kvôli kru, ktorý Boh nechal vyhynúť. Želá si zomrieť. Posledné slovo má Boh: pýta sa Jonáša, prečo mu je ľúto stromu. Nemalo by mu byť viac ľúto Ninive, kde žijú tisícky ľudí?
Touto otázkou Boha sa príbeh Jonášov končí. Jonáš je posadnutý túžbou mať pravdu a preto by neváhal, keby tisícky ľudí zahynulo, len nech sa dokáže, že on mal pravdu. No prorok sa musí naučiť jednej dôležitej veci: cieľom prorokovania nie je presnosť, ale pokánie. Je pravda, Jonáš vyšiel z toho všetkého ako blázon. No jeho bláznovstvo je omnoho menej dôležité, než pokánie ľudí. Jonáš sa potrebuje naučiť, že nikdy nie je neskoro konať pokánie a že je vždy dobre, keď sa dokáže, že prorok, ktorý sa ľuďom vyhráža peklom, sa mýlil.
Príbeh Jonáša ponúka nám všetkým nádej. V príbehu prežíva každý ľútosť: Jonášovi je ľúto stromu, Ninivčania ľutujú svoje hriechy, a Boh sa zľutuje nad Ninivčanmi. Radostná zvesť je v tom, že nikto nie je odsúdený, aby skončil podľa scenára, ktorý bol nad ním na základe jeho skutkov vynesený. Nikomu nie je súdené byť zničený. Rozhodnutím sa pre pokánie, môžeme i my zmeniť svoj údel. Pokánie, to je radostná zvesť, pretože znamená, že nič nie je nezmeniteľné, nič nie je zapečatené. Trest, ktorý bol naplánovaný môže vždy byť zrušený. Veci sa môžu zmeniť. Ak môže začať znova Boh, potom môžeme aj my začať znova a znova a znova.
Toto je evanjelium. Toto je radostná zvesť. A preto pokánie nemusí byť mrzutou, nevrlou a ufrflanou vecou. Pokánie je cesta k radosti.
Nech je nám táto myšlienka, milí priatelia, pomocou pre formáciu nášho života a povzbudením k ohlasovaniu radostnej zvesti o nových začiatkoch druhým.