Príhovor pápeža Benedikta XVI. k členom Neokatechumenátnej cesty
Vatikán (20. jan. 2012, VR) – „Vaša prítomnosť tu, je viditeľným
svedectvom vášho radostného odhodlania žiť vo viere, v spoločenstve s celou Cirkvou
a s nástupcom sv. Petra, a byť odvážnymi ohlasovateľmi evanjelia“
– týmito slovami dnes pápež Benedikt XVI. privítal členov Neokatechumenátnej cesty
počas audiencie v Aule Pavla XVI. V úvode pozdravil zakladateľov hnutia, teda Kika
Argüella, Carmen Hernandézovú a dona Maria Pezziho, ako aj kňazov, seminaristov, rodiny
a ďalších členov hnutia. Následne Svätý Otec spomenul úsilie členov Cesty, ktorí
už niekoľko desaťročí „ohlasujú Vzkriesenie Krista, odpovedajú na jeho slová s
veľkorysosťou, často opúšťajú osobné bezpečie a hmotné statky“, ako aj vlastné
krajiny, pričom musia mnohokrát čeliť novým situáciám, ktoré nie sú vždy jednoduché:
„Prinášať
ľuďom Krista a priviesť ľudí k nemu: to je to, čo vdychuje život každému dielu evanjelizácie.
Vy tak konáte prostredníctvom cesty, ktorá napomáha objaviť tomu, kto už bol pokrstený,
krásu života vo viere, radosť z bytia kresťanom. ´Nasledovanie Krista´ si žiada
osobné dobrodružstvo Jeho hľadania, nasledovania ho, ale vždy si to vyžaduje aj opustiť
svoje vlastné sebauzatváranie sa, prelomiť individualizmus, ktorý tak často charakterizuje
dnešnú spoločnosť, nahradiť egoizmus spoločenstvom nového človeka v Ježišovi Kristovi.
A toto sa deje v hlbokom osobnom vzťahu s Ním, počúvaním jeho slova, prechádzajúc
cestou, ktorú nám naznačil; ale deje sa tak aj neoddeliteľne vo viere
s jeho Cirkvou, so svätými, v ktorých je možné vždy a znova spoznať skutočnú tvár
Kristovej nevesty.“
Takéto angažovanie sa však podľa pápeža Benedikta XVI.
nie je jednoduché. Členovia hnutia odchádzajú do oblastí, kde ľudia síce v minulosti
poznali Ježiša Krista, ale „vplyvom sekularizmu, ktorý im zatienil zmysel Boha
a kresťanských hodnôt, je im viera ľahostajná“. Svätý Otec uviedol, že „Cirkev
rozpoznala v Ceste zvláštny dar od Ducha Svätého“, čoho znamením je aj schválenie
Štatútu a Katechetického direktória. Zároveň povzbudil hnutie, aby vo svojej cennej
práci vždy nachádzalo hlboké spoločenstvo s Apoštolskou stolicou a s cirkevnými pastiermi.
Potom sa obrátil na misijné skupiny:
„Drahé rodiny, Cirkev vám ďakuje,
potrebuje vás k novej evanjelizácii. Rodina je dôležitá bunka cirkevného
spoločenstva, v ktorej sa formujte ľudský a kresťanský život. S veľkou
radosťou vidím vaše deti, mnoho detí, ktoré na vás hľadia, drahí rodičia, ako na vzory.
Stovka rodín odchádza na dvanásť misií ´ad gentes´. Vyzývam vás, aby ste nemali
strach: kto hlása evanjelium, nikdy nie je sám.“
Pápež Benedikt XVI. opätovne
pripomenul význam schválenia Katechetického direktória a v tejto súvislosti sa vrátil
k myšlienkam Druhého vatikánskeho koncilu o význame liturgického slávenia, ktoré definuje
ako „dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev“ (Sacrosanctum Concilium,
7). Na toto dielo sa však podľa neho nemožno pozerať len z historického hľadiska,
ako na Utrpenie, Smrť a Zmŕtvychvstanie, pretože „hoci dosahuje a preniká
históriu, navždy ostanú prítomné v srdci Ježiša Krista“. V liturgickej činnosti
Cirkvi je tak aktívna prítomnosť Vzkrieseného Krista, ktorý je „prítomný a účinný
pre každého z nás - ako Veľkonočné tajomstvo - pre našu spásu [...]“. Dielo Pána
Ježiša, ktoré je „skutočným obsahom liturgie“, je rovnako dielom Cirkvi: „keďže
je jeho telom“ a je zjednotená s Kristom, ako to povedal sv. Augustín – Christus
totus caput et corpus (Celý Kristus, hlava a telo). Každé eucharistické slávenie
je tak dielom jediného Krista a jedinej Cirkvi, otvorenej všetkým, ktorí do nej patria.
Potom Svätý Otec dodal:
„Slávenie v malom spoločenstve, riadené liturgickými
knihami, ktoré sú verne sledované a podrobne schválené v Štatúte cesty, má za úlohu
pomôcť tým, ktorí postupujú neokatechumenátnou cestou, vnímať milosť byť zahrnutý
do spásonosného mystéria, ktoré umožňuje schopnosť kresťanského svedectva prijať aj
radikálnejšie kroky“.
Ako ďalej uviedol Benedikt XVI., počas púte je dôležité
neoddeľovať sa od farského spoločenstva, a to práve v eucharistickom slávení, ktoré
by malo byť miestom zjednotenia, kde „nás Pán objíma v rôznych stavoch našej duchovnej
zrelosti a spája nás chlieb, ktorý z nás robí jedno telo“ (1 Kor 10; 16). Svätý
Otec udelil na záver všetkým prítomným apoštolské požehnanie. – mf –