Komentár Juraja Kotiana: Majú peniaze ešte nejakú hodnotu?
Dnešný komentár pripravil ekonóm Juraj Kotian, podpredseda Klubu ekonomických analytikov
a člen Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy.
V dnešnej dobe
prehlbujúcej sa dlhovej krízy, kedy sa nielen európske vlády, ale aj Spojené štáty
bezhranične zadlžujú, sa objavujú obavy, aký to bude mať vplyv na hodnotou peňazí.
Či stav, kedy centrálne banky požičiavajú vládam a finančnému sektoru viac a viac
peňazí za stále nižší a nižší úrok nevyústi v konečnom dôsledku k astronomicky vysokej
inflácii, teda rastu cien a znehodnoteniu úspor. Povedzme si najprv, čo vlastne
peniaze sú a ako fungujú. Dnes sa s nimi stretávame ako s kúskom pomaľovaného papieriku
väčšinou zobrazujúceho nejakého štátnika alebo osobnosť z dejín. Mince už nie sú vyrobené
zo zlata ani striebra. Dokonca peniaze už nie sú kryté ani rezervami zlata ako v minulosti.
A dokonca väčšina peňazí, ktoré pulzujú ekonomikou ani nikdy neboli vytlačené, nachádzajú
sa len vo forme jednotiek a núl v dátových systémoch. Za nákupy sa platí platobnou
kartou, faktúry sa hradia bankovými prevodmi, teda bez použitia hotovosti. Ako je
teda možné, že peniaze ktoré nie sú vyrobené zo zlata, nie sú kryté zlatom a dokonca
nemusia mať ani formu toho pomaľovaného papierika s množstvom bezpečnostných prvkov,
vôbec majú svoju hodnotu? Hlavným poslaním peňazí je, že sú mernou jednotkou obchodnej
výmeny. Aby ľudia nemuseli meniť fyzicky dvadsať sliepok za jednu ovcu a dve prasce
za jedného býčka, peniaze určili pomer, v ktorom sa tovary nakupovali a predávali.
Peniaze by teoreticky mohli mať akúkoľvek formu, dôležité je však obmedziť, aby nedochádzalo
k ich svojvoľnej výrobe. V histórii ľudstva vždy existovala pohnútka mať viac peňazí,
v nádeji, že si človek dopraje bohatší život alebo vyhrabe sa z dlžôb. Keď na panovníkov
doliehali zlé časy, neváhali získavať viac peňazí primiešavaním lacnejších kovov do
mincí, aby sa ich dalo vyraziť viac. Alebo v minulom storočí, keď v obehu bolo viac
peňazí než zodpovedalo rezervám zlata, čo neskôr viedlo k zníženiu hodnoty danej meny
a k hyperinflácii. Peniaze si zachovali svoju hlavnú úlohu - stanovovať cenový pomer
medzi jednotlivými tovarmi, avšak už sa nestali nástrojom na uchovanie hodnoty. Namiesto
v desiatkach sa počítalo v desaťtisícoch. Zarábali ste viac peňazí, ale ich kúpna
sila klesla. Došlo k znehodnoteniu úspor. Čo táto skúsenosť znamená pre dnešný svet
nekrytých peňazí? Aj dnes existujú politické snahy o riešenie dlhovej krízy formou
väčšieho zaangažovania Európskej centrálnej banky, ktorá môže - obrazne povedané -
tlačiť nové peniaze. V skutočnosti by Európska centrálna banka poskytla viac nových
peňazí formou lacných úverov tak, aby si vlády mohli požičiavať za nízky úrok aj bez
potreby väčšieho šetrenia. Na prvý pohľad veľmi pohodlné, riešenie avšak vzbudzuje
obavy z rastu cien a znehodnotenia peňažných úspor. Aj preto veľa nedôverčivých ľudí
začalo investovať do zlata. V súčasnosti je objem nových peňazí dodávaných Európskou
centrálnou bankou pomerne nízky na to, aby vzbudil opodstatnené obavy z veľkej inflácie.
Práve naopak, najťažšie ekonomické krízy, akou bola napríklad veľká depresia v medzivojnovom
období, boli z dôvodu nízkej kúpnej sily obyvateľstva spojené s vysokou nezamestnanosťou,
sprevádzané poklesom cien. V Spojených štátoch klesali ceny nehnuteľností aj ceny
spotrebného tovaru po dobu až siedmych rokov. Dlhé obdobie poklesu cien, ktoré nazývame
aj ako deflácia, je nočnou morou pre všetkých ekonómov. Klesajú podnikové tržby, ako
aj príjmy štátneho rozpočtu a pribúda nezamestnaných. Ľudia bez práce živoria, ľudia
pracujúci šetria, aby mali z čoho žiť, ak stratia prácu a bohatí ľudia odkladajú nákupy,
keďže všetko bude o pár mesiacov lacnejšie. A opäť klesajú tržby, klesajú ceny a pribúda
počet ľudí bez práce. V dnešnej dobe je ťažké povedať, ktorou cestou sa svetové
ekonomiky nechajú uniesť. Aj ekonómovia sú rozdelení medzi tých, čo očakávajú vysokú
infláciu a tých, čo sa skôr obávajú deflácie, ktorá by mohla vyústiť do ťažkej ekonomickej
depresie. Jedni hovoria, že treba mať úspory v zlate a iní, že v dolári alebo švajčiarskom
franku. V konečnom dôsledku, aj jedni, aj druhí môžu prerobiť. O tom, do akej miery
si peniaze zachovajú svoju kúpnu hodnotu, alebo či zlato bude pre mnohých márna investícia,
bude rozhodovať ďalší ekonomický vývoj a v neposlednom rade aj politici. Či budú robiť
nátlak na centrálne banky, aby takpovediac tlačili viac peňazí alebo budú reálne šetriť.
Najreálnejšie však je, že to bude tak pol na pol.