Benedikt XVI.: Ježišova modlitba je modlitbou Cirkvi

Vatikán (11. jan. 2012, RV) – Benedikt XVI. sa dnes pri Generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI., vo svojej katechéze zameral na Ježišovu modlitbu, ktorú predniesol pri Poslednej večeri:

Drahí bratia a sestry,

na našej ceste rozjímania o Ježišovej modlitbe, zachytenej v evanjeliách, by som sa chcel dnes zamyslieť nad mimoriadne slávnostným okamihom jeho modlitby počas Poslednej večere.
Na časovom a emotívnom pozadí stolovania, ktorým sa Ježiš lúči so svojimi priateľmi, vidieť už blízkosť jeho smrti, ktorú on sám pociťuje. Ježiš už dávno predtým začal hovoriť o svojom umučení, snažiac sa zahrnúť do tejto perspektívy aj svojich učeníkov. Evanjelium podľa Marka zdôrazňuje, že už od začiatku cesty do Jeruzalema, v dedinkách vzdialenej Cézarey Filipovej, ich Ježiš začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8, 31). Okrem toho, práve v dňoch počas ktorých sa lúčil s učeníkmi, boli dni izraelského ľudu poznačené blížiacou sa Paschou, čiže spomienkou na vyslobodenie Izraelitov z Egypta. Toto vyslobodenie, zakúsené v minulosti a zároveň opäť očakávané v prítomnosti i v budúcnosti, ožívalo v rodinnom slávení Paschy. Posledná večera je vložená do tohto kontextu, avšak s podstatnou zmenou. Ježiš hľadí na svoje umučenie, smrť a vzkriesenie s tým, že si ich plne uvedomuje. Túži so svojimi učeníkmi prežiť túto večeru, dávajúc jej však mimoriadny charakter, odlišný od iných stolovaní; je to jeho Večera, v ktorej dáva čosi úplne nové: seba samého. Týmto spôsobom Ježiš slávi svoju Paschu, anticipuje svoj kríž a svoje vzkriesenie.

Táto novosť je zdôraznená chronológiou Poslednej večere v Evanjeliu podľa sv. Jána, ktorý ju neopisuje ako Poslednú večeru, práve preto, že Ježiš chce ustanoviť čosi úplne nové, sláviť svoju Paschu. Samozrejme, s ohľadom na udalosť Exodu. Podľa Jána zomrel Ježiš na kríži práve vo chvíli, keď boli v jeruzalemskom chráme zabíjané veľkonočné baránky.

Čo bolo podstatou tejto večere? Bolo tu gesto lámania chleba, jeho rozdávania učeníkom, podelenie sa o kalich s vínom, ďalej slová, ktoré tieto gestá sprevádzali a celkový kontext modlitby, v ktorej sa udiali: je to ustanovenie Eucharistie, je to veľká modlitba Ježiša a Cirkvi. Pozrime sa bližšie na tento okamih.

Novozákonné tradície o ustanovení Eucharistie (porov. 1 Kor 11,23-25; Lk 22, 14-20; Mk 14,22-25; Mt 26,26-29), keď hovoria o modlitbe, ktorá sprevádza gestá a Ježišove slová nad chlebom a vínom, používajú dve paralelné a komplementárne slovesá. Pavol a Lukáš hovoria o Eucharistii – teda vzdávaní vďaky: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im“, hovorí sv. Lukáš (22,19). Marek a Matúš naopak zdôrazňujú aspekt požehnania – dobrorečenia (eulogia): „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im“ (Mk 14,22). Obidva grécke termíny eucaristeìn a eulogeìn sú odvolaním na hebrejské berakha, čiže veľkú modlitbu vzdávania vďaky a dobrorečenia, ktorou sa v židovskej tradícii začínajú významné stolovania. Tieto dve odlišné grécke slová poukazujú na dve komplementárne smerovania obsiahnuté v tejto modlitbe. Berakha je predovšetkým vzdávanie vďaky a chvály, vystupujúce k Bohu za prijaté dobrodenia: pri Ježišovej Poslednej večeri ide o chlieb – pripravený z obilia, ktorému Boh dá vyklíčiť a vyrásť zo zeme, a víno – plod viniča. Táto modlitba chvály a vzdávania vďaky, ktorá vystupuje k Bohu, sa naspäť vracia ako požehnanie zostupujúce od Boha na tieto dary a obohacuje ich. Vzdávanie vďaky a chvály Bohu sa tak stáva požehnaním a obeta odovzdaná Bohu sa vráti človeku požehnaná od Všemohúceho. Slová ustanovenia Eucharistie sú teda umiestnené v tomto kontexte modlitby; v nej sa chvála a požehnanie berakha stávajú požehnaním a premenením chleba a vína na Ježišovo telo a krv.

Ešte pred samotnými slovami ustanovenia sú gestá: lámanie chleba a podávanie vína. Ten, kto láme chlieb a podáva kalich, je hlavou rodiny, ktorá prijíma príbuzných k svojmu stolu. Tieto gestá sú aj gestami pohostinnosti, prijatia cudzinca, ktorý nie je členom rodiny, k spoločnému stolovaniu. Tieto gestá počas večere, ktorou sa Ježiš lúči so svojimi najbližšími, dostávajú úplne novú hĺbku: On dáva viditeľný znak prijatia k stolu, na ktorom sa dáva Boh. Ježiš v chlebe a víne ponúka a odovzdáva seba samého.

Ako sa toto všetko môže udiať? Ako mohol Ježiš v tej chvíli darovať seba samého? Ježiš vedel, že už o chvíľku ho pripravia o život skrze smrť na kríži, čo bol trest smrti pre otrokov; smrť, ktorú Cicero definoval ako mors turpissima crucis. Darom chleba a vína, ktoré obetuje počas Poslednej večere, Ježiš anticipuje svoju smrť a svoje vzkriesenie realizujúc tak to, čo povedal v podobenstve o Dobrom pastierovi: „Dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca“ (Jn 10, 17-18). On tak vopred anticipuje odovzdanie svojho života a týmto spôsobom pretvára svoju násilnú smrť na slobodný akt darovania seba samého za druhých a druhým. Pretrpené násilie sa mení na aktívnu, slobodnú a vykupiteľskú obetu.

V modlitbe začatej podľa rituálnych spôsobov biblickej tradície Ježiš opäť ukazuje svoju identitu a rozhodnutie zrealizovať až do konca svoje poslanie úplnej lásky, obety v poslušnosti voči Otcovej vôli. Hlboká jedinečnosť darovania seba samého najbližším skrze eucharistickú pamiatku je vrcholom modlitby, ktorá poznačuje rozlúčkovú večeru s učeníkmi. Kontemplujúc Ježišove gestá a slová tej noci jasne vidíme, že intímny a neustály vzťah s Otcom je miestom, v ktorom Ježiš uskutočňuje odovzdanie Sviatosti lásky – „Sacramentum caritatis“ – svojim učeníkom a každému z nás. Dvakrát zaznejú vo večeradle slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24.25). Darovaním seba samého Ježiš slávi svoju Paschu, práve tým, že sa stáva pravým baránkom, ktorý završuje celý starý kult. Preto sv. Pavol kresťanom v Korinte tvrdí: „Kristus, náš veľkonočný baránok, bol obetovaný. Preto slávme sviatky... s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1 Kor 5,7-8).

Evanjelista Lukáš zaznamenal ešte aj ďalší cenný prvok z udalostí Poslednej večere, ktorý nám umožňuje vidieť dojímavú hĺbku Ježišovej modlitby za svojich učeníkov počas tej noci, pozornosti voči každému. Vychádzajúc z modlitby vzdávania vďaky a požehnania, keď sa Ježiš dostáva až k eucharistickej obeti, darovaniu seba samého a – zatiaľ čo odovzdáva túto rozhodujúcu sviatostnú skutočnosť – obracia sa k Petrovi a ku koncu večere mu hovorí: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,31-32). Ježišova modlitba – keď sa blíži skúška aj pre jeho učeníkov – podopiera ich slabosť, ich ťažkopádnosť pochopiť, že Božia cesta prechádza cez Veľkonočné mystérium smrti a vzkriesenia anticipované v obeti chleba a vína. Eucharistia je pokrm pútnikov; stáva sa posilou pre toho, kto je unavený, zmorený a dezorientovaný. Ježiš sa modlí predovšetkým za Petra, aby – po tom, ako sa obráti – utvrdzoval bratov vo viere. Evanjelista Lukáš pripomína, že to bol práve Ježišov pohľad, ktorý – v okamihu trojitého zapretia – mu dal silu vrátiť sa na cestu k nemu: „Vtom, kým ešte Peter hovoril, zaspieval kohút. Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo“ (Lk 22,60-61).

Drahí bratia a sestry, účasťou na Eucharistii prežívame mimoriadnym spôsobom modlitbu, ktorú sa Ježiš modlil a neustále modlí za každého, aby zlo, s ktorým sa my všetci v živote stretávame, nezvíťazilo a aby v nás účinkovala pretvárajúca sila Kristovej smrti a vzkriesenia. Cirkev v Eucharistii odpovedá na Ježišov príkaz: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19; porov. 1 Kor 11, 24-26); opakuje modlitbu vzdávania vďaky a dobrorečenia a spolu s ňou slová transubstanciácie chleba a vína na Pánovo telo a krv. Naše Eucharistie sú vtiahnutím nás do tohto okamihu modlitby a taktiež zjednotením vždy nanovo s Ježišovou modlitbou. Od počiatku Cirkev chápala slová premenenia ako časť modlitby prednesenej spolu s Ježišom; ako centrálnu časť vzdávania chvály a vďačnosti, skrze ktorú sa plod zeme a práce človeka nanovo daruje Bohu ako Ježišovo telo a krv, ako sebadarovanie Boha v prijímajúcej láske Syna (porov. Ježiš Nazaretský, II. s. 146). Účasťou na Eucharistii a živením sa telom a krvou Božieho Syna, zjednocujeme našu modlitbu s modlitbou Veľkonočného Baránka v tej mimoriadnej noci, aby náš život nebol stratený, napriek našim slabostiam a našej nevere, ale aby bol pretvorený.

Drahí priatelia, prosme Pána, aby – po dôstojnej príprave, aj skrze sviatosť zmierenia – naša účasť na jeho Eucharistii, nevyhnutná pre kresťanský život, bola vždy najvyšším bodom všetkých našich modlitieb. Prosme o to, aby – v hĺbke zjednotení s jeho obetovaním sa Otcovi – sme dokázali aj my pretvoriť naše kríže na slobodnú a zodpovednú obetu z lásky k Bohu a bratom. Ďakujem.

Preložil Ľubomír Rebek