Rozhovor týždňa s P. Jánom Ďačkom SJ

Rozhovor týždňa s P. Jánom Ďačkom SJ o kultúre života

Zajtrajšou nedeľou Krstu Pána sa končí Vianočné obdobie, v ktorom sme si pripomenuli príchod Boha medzi nás. „Prišiel, aby sme mali život“, píše sv. Ján (porov. Jn 10,10). P. Ján Ďačok SJ, člen korešpondent Pápežskej akadémie pre život, ktorý prednáša na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, nám v nasledujúcom Rozhovore týždňa súvis medzi Vianocami a kultúrou života.

Narodenie Ježiša Krista v Betleheme je prejavom dôvery Boha voči ľudstvu. Aj narodenie každého dieťaťa je novým prejavom dôvery zo strany Pána Boha, je novou nádejou, lebo každé dieťa je ľudské, ale zároveň aj Božie dieťa. Aby sa manželia stali rodičmi, nestačí, aby chceli len oni sami, musí chcieť aj niekto iný - Boh, Pán a Pôvodca života a každého človeka. Vianoce teda znamenajú život, nádej, radosť, dôveru. Každý kto opravdivo verí a prijíma Boha, ktorý sa chcel narodiť ako Dieťa, musí prijať aj každý život, musí byť aj za život, za kultúru života. Môžeme povedať, že Panna Mária a svätý Jozef sa zodpovedne starali o Dieťa, ktoré im bolo zverené. Boli ľuďmi hlbokej viery, Boh bol stredobodom ich života. Spoliehali sa na Božiu pomoc a ochranu. A ako vieme zo sv. Písma, Boh ochránil svojho Syna ako bezbranné Dieťa, aj za cenu úteku jeho rodičov do cudzej krajiny a života v cudzine. Materiálne podmienky terajších slovenských rodín sú neporovnateľne lepšie ako boli podmienky svätej Rodiny a zaiste sme za to vďační. Aj rodičia na Slovensku sú pozvaní k tomu, aby sa zodpovedne starali o svoje deti, a predovšetkým, aby s dôverou prijímali každé dieťa, ktoré im Pán Boh prípadne požehná. Deti slovenských rodín sú a budú aj Božími deťmi a Pán Boh určite ochráni a požehná ich aj ich rodičov, ak ho budú o to prosiť. Pre veriacich neprimeraný strach z budúcnosti nie je na mieste. Antikoncepcia a potraty rozhodne nemôžu zaručiť ani šťastie, ani spokojné svedomie, ani požehnanie pre rodiny a pre celú krajinu.

Mohli by sme si uviesť nejaké východiská zo súčasnej reálnej krízy rodín a manželstiev na Slovensku.
Ako schodné by som videl predovšetkým dve cesty: 1. príprava na manželstvo, ktorú treba predĺžiť, prehĺbiť a skvalitniť. Uvediem príklad: Keď som bol v Kanade v roku 1998, snúbenci, ktorí chceli uzavrieť katolícky sobáš museli povinne prejsť šesť mesačnou vážnou prípravou na manželstvo. Na Slovensku príprava na manželstvo je krátka a pomerne slabá, pričom je obmedzená na niekoľko málo stretnutí. Podľa mňa je nutné túto prípravu predĺžiť, prehĺbiť a skvalitniť. 2. Centrá pre rodinu. Je najvyšší čas, aby každá diecéza či arcidiecéza čo najskôr mala nie priemerné, alebo podpriemerné centrum pre rodinu, ale vysokokvalitné centrum. Centrá pre rodinu by mohli podať pomocné ruky partnerom, ktorí sú alebo môžu byť v rôznych ťažkostiach. Na takéto Centrá majú byť napojení tí najlepší veriaci odborníci ako psychológovia, psychiatri, gynekológovia, pôrodníci, endokrinológovia, kňazi, pedagógovia, právnici, ekonómovia, či iní odborníci. A samozrejme, týchto ľudí treba aj slušne zaplatiť... No inej cesty niet. Prvú fázu obnovy Cirkvi – tú materiálnu – už máme za sebou. Teraz je čas investovať predovšetkým do rodín, od ktorých sa odvíja blízka i vzdialenejšia budúcnosť Cirkvi i občianskej spoločnosti u nás.
Keď hovoríme o kultúre života vo všeobecnosti, čo by jej mohlo na Slovensku nejako napomôcť?
Z viacerých možností naznačím iba niektoré. 1. Delegát pre kultúru života. Ako vieme, kultúra života je široká oblasť, ktorá sa týka predovšetkým rodiny, prijímania a výchovy detí, mládeže, zdravotníkov, farmaceutov, starostlivosti o chorých, ale aj pedagógov, politikov, ekonómov a všetkých tých, ktorí túto oblasť môžu ovplyvniť v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle slova. Delegátom pre kultúru života na Slovensku by mohol byť niekto z našich otcov biskupov alebo kňaz, poverený KBS. Tento delegát by koordinoval iniciatívy v prospech života na celonárodnej úrovni, bol by v kontakte s rôznymi komisiami biskupských konferencií, s inštitúciami a s inými krajinami, informoval by o podobných podujatiach v iných krajinách, bol by v kontakte s členmi parlamentu a s mienkotvornými ľuďmi, ktorým by vysvetľoval citlivé otázky súvisiace s ochranou života alebo zápasom proti nemu, získaval by ich v prospech života, informoval by o krokoch a rôznych ideológiách, ktoré smerujú proti ľudskému životu, a pod. Delegát pre kultúru života by určite mohol urobiť veľa pre rešpektovanie každého ľudského života. Len čím skôr ho potrebujeme aj mať. 2. Spolupracovníci Delegáta pre kultúru života. Je nutné, aby takýto Delegát nezostal sám. A preto by mal mať svojich spolupracovníkov na úrovni každej diecézy či arcidiecézy a každého dekanátu. Myslím, že dve – tri osoby by sa určite našli na úrovni každej diecézy a každého dekanátu. Veď koľko problémov máme?! Stačí uviesť potrat a jeho smutné dôsledky, dramatický nárast používania antikoncepcie, dramatický pokles živonarodených detí, výrazný nárast mimomanželských detí, demografické problémy s nárastom občanov v neproduktívnom veku a oslabením skupín v ekonomickom veku, metódy umelého oplodnenia, úmyselná manipulácia s počatým ľudským životom, predimplantačná diagnostika, ideológia sexuálneho a reprodukčného zdravia, oslabenie tradičnej rodiny a jej poslania, presadzovanie rodovej ideológie (gender) a iné. A preto vzájomnou spoluprácou delegáta pre kultúru života na celonárodnej úrovni a jeho spolupracovníkov na úrovni každej diecézy a každého dekanátu by sa toho mohlo veľa urobiť v prospech života.

Ako účinnejšie priblížiť posolstvo Cirkvi o živote, rodine a dôležitosti rodiny?
Cirkev ohlasovala a ohlasuje Boha ako pôvodcu života. Ohlasovala a ohlasuje krásu, veľkosť i dôstojnosť života, ktorý sa zveruje človekovi. Možno hovoriť a písať krajšie o ľudskom živote a jeho dôstojnosti než to robí pápež Benedikt XVI. a než to robil blahoslavený Ján Pavol II.? Je na každom z nás, čo si z tohto posolstva osvojíme a čo z toho budeme aj žiť. Inými slovami, je to otázka ľudskej slobody, ochoty a otvorenosti či prijmeme alebo odmietneme posolstvo Cirkvi o živote alebo kultúru života, ktorú ohlasuje Cirkev. Prijať Boha znamená prijať život a dúfať, že Boh nám dá život pri sebe. Uveriť v Boha, ktorý sa narodil a zjavil v Ježišovi Kristovi, znamená uveriť v Boha ako garanta života. Boh je priateľom života. On sám poslal svojho Syna, aby tí, ktorí v neho uveria, mali život, a mali ho v hojnosti. (por. Jn 3, 16-21) Iba kultúre života patrí budúcnosť, a nie pseudokultúre smrti, ktorá deformuje, kriví, rúca, ničí. Kto chce čestne a dôstojne žiť, nech prijíma a chráni život, nech posilňuje kultúru života ako vie a môže. A Boh, ktorý prisľúbil, že štedro odmení aj pohár vody podaný
inému, určite veľkodušne odmení aj každý krok, ktorý urobíme pre kultúru života a v prospech každého ľudského života.