Zamyslenie na nedeľu Krstu Pána

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák SVD: Ako vytvoriť dobrého človeka?

My, ľudia sme od nepamäti snívali o ideálnych veciach. Mali to byť veci, ktoré by nemali žiadne chyby a nikdy by nezlyhali. Boli a sú ľudia, ktorí celý svoj život venujú objavovaniu prostriedkov na vylepšovanie života a zdokonaľovanie vecí. V mnohom sa nám aj darí. Nie, že by sme dokázali vytvárať dokonalé veci, ale darí sa nám ich aspoň zdokonaľovať. Hoci nie vždy sme si istí, či to, čo považujeme za dokonalejšie, dokonalejším naozaj aj je. Napríklad také genetické modifikácie potravín. Jablká alebo paradajky vyzerajú navonok síce bezvadne a chuťovo sú tiež vynikajúce, no čo to s nami spraví po rokoch či desaťročiach, to ešte nevieme. Podobne je s mäsom či obilninami. Tým samozrejme nechcem odsúdiť pokrok, no každá snaha o vylepšovanie má svoje limity.
Ako vytvoriť ideálneho človeka? Ľudia si kladú aj túto otázku. Chceme vylepšovať nielen rajčiny a iné potraviny, ale aj, a možno predovšetkým, i ľudí. Túto potrebu cítime zvlášť vtedy, keď stojíme nad troskami, ktoré zapríčinilo ľudské zlo, ako je vojna či teroristický akt.
Pred rokmi sa v televízii objavila inscenácia s názvom „Robotróza“. Jej témou bola presne naša téma: ako vytvoriť ideálneho človeka. Inscenácia bola príbehom istého vedca, genetika Erika, ktorý sa zaoberal otázkou dobra a zla, respektíve dobrých a zlých vlastností v človeku. Predostrel si cieľ riešiť tento problém v génoch: dobré vlastnosti v génoch sústrediť a zlé z nich odstrániť. Tak by podľa neho mal vzniknúť ideálny, dobrý človek.
Príbeh však poukazuje aj na inú vec: na osobu vedca Erika. Na jednej strane je tu jeho veda, jeho otázky a horlivá snaha o ich riešenie. Na strane druhej je tu jeho osobný život, ktorý ani trocha nie je v zhode s jeho životom profesionálnym. Erik žije v jednej domácnosti so svojou manželkou, malým synom a už zostarnutými rodičmi. Doma je neznesiteľným človekom. Na verejnosti sa na neho upierajú pohľady miliónov, ktoré spolu s ním snívajú o ideálnom, dobrom človeku, no on je v súkromí tyran a
surovec. Na svojho otca nemá pekného slova. Manželka, farmaceutka, ktorá ostala kvôli nemu doma z práce, aby on mohol v pohode pracovať a venovať sa svojmu snu, je ustavičným terčom jeho urážok. A malý syn Patrik? Najlepšie to vidieť z jeho slov, ktoré povedal novinárom: „Nechcel by som byť, ako môj otec. Môj otec ma nemá rád!“ Totiž zbil ho tak, že mu museli zašívať obočie.
Riešenie túžby Erika objaviť dobrého človeka vyjadril autor inscenácie na konci príbehu slovami umierajúceho vedcovho otca. Erik práve preberal vysoké vyznamenanie za vedu na medzinárodnom fóre. Starý pán pri tom, pred televízorom, hovorí: „Človek chce robiť okolo seba divy, ale zabúda žiť ľudským životom vo svojom blízkom okolí.“
Na tomto príbehu vidíme paradox, do ktorého sa dostávame mnohí z nás: chceme riešiť – často s plným nasadením – problémy zla vo svete, no sami sme často tyranmi pre svoje vlastné prostredie, v ktorom žijeme, a to bez toho, že by nám to vadilo, alebo že by sme si to pripustili.
Aké je tu ale riešenie? Treba jasne povedať, že problém zla, ako celku riešenie nemá. Kresťanskému učeniu bolo toto vždy jasné. Ježiš napríklad hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou!“ (por. Mt 26,11; Mk 14,7; Jn 12,8). Bola to odpoveď na poznámku Judáša, ktorý mal tzv. konštruktívne poznámky na účet jednania ženy, ktorá prišla drahým olejom ponatierať Ježišovi nohy. Judáš, ako vieme, sa ukázal, ako najhorší spomedzi apoštolov. Veta Ježišova znamená inými slovami len to, čo považujeme za zdravý kresťanský realizmus: chudoba, vraždy, vydierania, mafiánstvo, klamstvá, krádeže... tu budú vždy, lebo v srdci človeka bude vždy zlo. Zlo je podľa kresťanského učenia výsledkom prvotného pádu, ktorý mám Písmo popisuje v knihe Genezis. No nech to bolo akokoľvek, súdnemu človeku je jasné, že čosi s nami nie je v poriadku. Ani vy, ani ja, milí priatelia, nie sme v poriadku. Toto je základný fakt a musí to byť pre náš čin východzí bod.
Čo však s tým? To, že ako ľudstvo nie sme v poriadku, sa nedá riešiť globálne. Ak by to riešil Boh, ako by sme si to často želali, musel by silne naručiť slobodu, ktorú nám každému ale dal do vena, ako nedotknuteľný dar.
Ak by to riešil niekto z nás, bolo by tu nebezpečenstvo manipulácie a omylu. Je tomu tak preto, lebo aj my, každý jeden z nás, máme v sebe zlo, ktoré naše – čo ako pekné snahy – bohužiaľ vždy ovplyvňuje, často dokonca bez toho, že by sme si to uvedomovali. Napríklad pozrime sa na genetiku. Možno by sme súhlasili so snahami Erika: že treba vybrať z človeka zlé gény. Čo je však zlé podľa nás, nemusí byť zlé podľa každého. A tiež dosť často sa stane, že človek práve cez zlé veci v sebe doputuje k dobru. Cesta k dobru je často nevyspytateľná. A tiež, ak by sa odstránili zlé gény, kde by bola zodpovednosť za naše činy, teda znova: kde by bola sloboda rozhodovania? Ak by človek žil len podľa toho, čo bolo do neho naprogramované, bol by ako mašina.
Riešením je len osobné rozhodnutie sa pre dobro. Nie rozhodnutie globálne. Treba sa prestať sústreďovať na to, čo by mali urobiť iní, aby boli lepší, a začať viac myslieť na to, čo by sme mali urobiť my, aby bol svet lepší cez nás, naším vlastným pričinením.
A presne o tomto je krst. Krst je osobné rozhodnutie človeka vydať sa za dobrom. V krste som sa rozhodol zomrieť starému človeku a narodiť sa novému. Krstom som sa rozhodol zomierať starému spôsobu života, svojej prirodzenosti, ktorá ma ťahá k zlu, svojím zlým vlastnostiam a siať do seba veci nové.
Krst nie je statická vec, ako sa to často myslí. To znamená, že krstom som bol oslobodený od dedičného hriechu a začlenený do Cirkvi a hotovo. Už to je urobené a to naveky. Toto chápanie krstu je veľmi nebezpečné. Krst je ako zasiatie semena, o ktoré sa treba ustavične starať, aby prinieslo úrodu.
Nech nám deň Pánovho krstu, milí poslucháči, poslúži ako podklad na rozjímanie o svojom vlastnom krste a tiež o dôslednosti plnenia rozhodnutia, ktoré sme ním urobili: budovať dobro v sebe.