Štvrtkový komentár: Strach a odvaha

Komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková CJ

Milí poslucháči,
nedávno som mala možnosť byť v autobuse svedkom rozhovoru dvoch žien, ktoré preberali aktuálne ekonomicko-spoločenské témy a patrične ich komentovali. Konštatovali, že svet už nie je taký, ako kedysi býval. Keď sa dostali k téme neistoty a strachu pred budúcnosťou, zmĺkli. A to ma podnietilo k otázke: Čo je to vlastne strach, ktorý ľudí umlčí v tvorivej debate, či činnosti?
Ako vieme, strach je jednou zo základných emócií, ktorej cieľom je intenzívne a rýchlo upozorniť na hroziace nebezpečenstvá. Zároveň zostáva výsledkom zhodnotenia toho, čo sa deje, vytvárajúc predstavu možného východiska. Taliansky jezuita a psychológ Giovanni Cucci hovorí, že ak sa naň pozrieme z historického, kultúrneho a
spoločenského hľadiska, zistíme, že vyspelé kultúry predstavujú v tejto súvislosti originálny paradox. Na jednej strane vidíme blahobyt s potenciálom vyriešiť veľkú časť problémov spojených s prežitím, a možnosťou vzdelania a zabezpečenia. Na strane druhej, si práve táto zväčšujúca sa istota vyžaduje vysokú cenu: je živnou pôdou strachu. Ide o istý psychologický mechanizmus: prehnaná túžba zabezpečiť sa strach neodstráni, ale naopak, podnecuje ho v raste. Timothy Radcliffe k tomu dodáva: Vidíme, že žijeme vo svete oveľa viac istejšom ako naši predkovia. Aspoň v západnej civilizácii sme dostatočne chránení pred chorobami, násilím a chudobou. A predsa, máme strach. Sme vystrašení z nebezpečenstiev, ktoré sme si vytvorili sami: ekologické pohromy, jadrová energia, geneticky modifikované rastliny atď. V krajinách Afriky ľudia denno-denne čelia ohromným nebezpečenstvám s pokojom a dôverou, kým na západe už akýkoľvek náznak rizika plodí paniku.
Štatistiky svedčia o pomerne nezadržateľnom rozmachu zabezpečení, ktorým obyvatelia tzv. rozvinutej časti našej planéty „dôverujú“ v oblastiach, ktoré môžu najviac ohroziť blaho ľudského života a
spoločnosti. Ide o prejavy nevyspytateľných síl prírody, pominuteľnosti ľudského tela a nebezpečenstiev, pochádzajúcich z agresívneho správania iných osôb.
Nemierny nárast strachu v
spoločnosti sa môže stať biznisom ohromných rozmerov, zdrojom ziskov z politicko-ekonomického hľadiska; ako i silným mechanizmom kontroly a masovej manipulácie.
Strach má schopnosť zahniezdiť sa i v duchovnej a náboženskej sfére človeka. Určitý druh zabezpečenia pred strachom si môžeme vytvoriť z bezduchého plnenia zákonov a predpisov, či inými slovami: chceme byť za dobre s Bohom i s vlastným svedomím, bez toho, aby sme sa v hĺbke svojho bytia pýtali na ozajstný dôvod nášho konania.
Klinická psychológia a psychoterapia potvrdzujú, že autentické prežívanie náboženstva má v strachu veľmi silného nepriateľa, pretože v človeku vytvára bariéru voči viere a láske k Bohu. Ak pozorne počúvame Ježišove slová, zistíme, že chcel človeka oddialiť od jeho vlastného strachu. Podľa Ježiša, sú strach a nedôvera v Boha, najväčšími nepriateľmi človeka. Stačí spomenúť príbeh o utíšení búrky, keď učeníkom vyčítal nie nedostatok čností, ale príliš veľa strachu.
Strach človeku zjavuje, že jeho ozajstný nepriateľ nie je vonku, ale skrýva sa vnútri. Zo skúsenosti vieme, že nie je možné ho zničiť; naopak, je užitočné ho prijať a snažiť sa mu čeliť z očí do očí. Tento postoj klasická a kresťanská tradícia nazýva čnosťou sily a odvahy. Pre Aristotela je odvaha výsledkom vedomého zhodnotenia rizík, ktoré treba prekonať; schopnosťou rozhodnúť sa pre to, čo pre je danú chvíľu najdôležitejšie. Niekedy sa stretávame s tvrdením, že odvážny človek nemá strach. To je však omyl. Strach a odvaha sa nevylučujú, naopak, prijatie toho, že kráčajú spolu, napomáha objektívne zhodnotiť situáciu a objaviť možnosti ako doviesť do konca, čo sme si zaumienili. Ako príklad nám môže poslúžiť postoj Oscara Romera, ktorého sa raz istý priateľ opýtal, či sa nebojí smrti. Odpovedal, že strach má, a predsa položil svoj život.
Rozmach strachu v našej spoločnosti je z istej časti zapríčinený i stratou schopnosti očakávania, a teda i trpezlivosti a nádeje. Možno práve preto je najviac citeľný v domoch bohatých; chudobní, zvyknutí očakávať a trpezlivo znášať nedostatok, majú menej strachu pred nevyspytateľnými udalosťami života aj preto, že tvoria súčasť ich všednosti. Neustále nutkavé hľadanie absolútnej istoty robí život nemožným a okrem strachu zanecháva i pocit neschopnosti.
Ak strach rastie vďaka predstavivosti, je veľmi dôležité rozpoznať paralyzujúce predstavy a čeliť im. Dá sa to veľakrát tak, že vstúpime do reality. Uveďme príklad istých parašutistov: Strach toho, kto si padák priväzuje po prvýkrát dosahuje vrchol práve vo chvíli relatívnej istoty, keď sa v lietadle rozsvieti nápis: pripravení, oznamujúc nadchádzajúce nebezpečenstvo. Strach vzrastá až do bodu nenávratna, keď sa už nedá vrátiť späť, iba sa vrhnúť do prázdna. Je zaujímavé, že práve vtedy sa začína zmenšovať, až napokon zmizne.
Milí poslucháči, želám vám i sebe veľa trpezlivosti vstupovať do situácií roka, ktorý sa práve začal, s túžbou rozmýšľať, čo so svojím strachom a čo s odvahou...