Benedikt XVI.: Cirkev nie je svetlo, ale prijíma ho od Krista, aby ho šírila ďalej
Vatikán (4. jan. 2012, RV) – Dnes predpoludním sa v Aule Pavla VI. uskutočnila
prvá tohtoročná generálna audiencia Benedikta XVI. V katechéze sa zameral na najhlbšiu
podstatu slávenia Narodenia Pána:
Drahí bratia a sestry, som rád, že
vás môžem privítať na prvej generálnej audiencii v novom roku a z celého srdca želám
vám i vašim rodinám, nech Boh, ktorý narodením Krista, svojho Syna, zaplavil svet
radosťou, spravuje vaše diela a dni vo svojom pokoji. Sme vo Vianočnom liturgickom
období, ktoré začína 24. decembra večer a završuje sa slávením Pánovho krstu. Tento
okruh dní je krátky, ale bohatý na slávenia a tajomstvá a sústreďuje sa na dve veľké
slávnosti Pána: Vianoce a Zjavenie Pána. Už samotné pomenovania týchto dvoch sviatkov
vykresľujú ich povahu. Vo Vianociach slávime historickú udalosť narodenia Ježiša v
Betleheme. Epifánia - Zjavenie Pána, ktoré ako sviatok pochádza z Východu, naznačuje
udalosť, ale ešte viac zdôrazňuje podstatu Tajomstva: Boh sa zjavuje v Kristovej ľudskej
prirodzenosti a toto je význam gréckeho slovesa epiphaino (stať sa viditeľným).
V tejto perspektíve Epifánia pripomína viacero udalostí, ktorých spoločným menovateľom
je zjavenie sa Pána: osobitne pri klaňaní sa troch Mudrcov, ktorí v Ježišovi spoznajú
očakávaného Mesiáša, ale aj pri krste v rieke Jordán počas teofánie, keď z neba zaznel
Boží hlas, a zázraku na svadbe v Káne, ktorý bol prvým „znamením“, čo Ježiš urobil.
Nádherná antifóna z Liturgie hodín prepája tieto tri udalosti okolo témy svadby Krista
a Cirkvi a hovorí: „Dnes sa Cirkev zasnúbila s nebeským Ženíchom, lebo Kristus v Jordáne
zmyl jej viny; mudrci sa ponáhľajú s darmi na kráľovskú svadbu a hostia majú radosť
z vody premenenej na víno“ (Antifóna Ranných chvál). Môžeme povedať, že vo Vianociach
sa akoby zdôrazňuje ukrytie sa Boha do poníženej ľudskej podoby. V Epifánii vystupuje
na povrch jeho zjavenie sa, ukázanie sa Boha prostredníctvom tej istej ľudskej podoby.
V tejto katechéze by som chcel krátko pripomenúť najpodstatnejšiu tému slávenia
Narodenia Pána, aby sa každý z nás mohol napiť z nevyčerpateľného prameňa tohto tajomstva
a vo svojom živote prinášať ovocie.
Pýtame sa predovšetkým: aká je prvá reakcia
na túto výnimočnú činnosť Boha, ktorý sa stáva dieťaťom, stáva sa človekom? Myslím,
že prvou reakciou nemôže byť nič iné ako radosť. „Radujme sa všetci v Pánovi, pretože
sa na svet narodil Spasiteľ“: takto začína polnočná svätá omša, a práve sme počuli
slová Anjela, ktoré povedal pastierom: „Zvestujem vám veľkú radosť“ (Lk 2, 10). Radosť
je témou, ktorou sa otvára evanjelium a je témou, ktorá ho završuje, nakoľko vzkriesený
Ježiš napomenie apoštolov, pretože sú smutní (porov. Lk 24, 17). Čo je nezlučiteľné
so skutočnosťou, pretože on ostáva človekom naveky. Ale posuňme sa ďalej: kde sa rodí
táto radosť? Povedal by som, že sa rodí z úžasu srdca, ktoré vníma ako je nám Boh
blízko, čo si Boh o nás myslí, ako Boh koná v dejinách. Toto je radosť, ktorá sa rodí
z kontemplácie tváre tohto pokorného Dieťaťa, o ktorej vieme, že je Tvárou Boha, navždy
prítomného v človečenstve, pri nás. Vianoce sú radosťou, pretože vidíme a sme si úplne
istí, že Boh, ktorý je dobrom, životom, pravdou o človeku, sa znižuje až k človeku,
aby nás pozdvihol k Sebe: Boh sa stáva takým blízkym, že je možné vidieť ho a dotýkať
sa ho. Cirkev kontempluje toto nevýslovné tajomstvo a liturgické texty tohto obdobia
sú preniknuté úžasom a radosťou. I všetky vianočné piesne vyjadrujú túto radosť. Vianoce
sú momentom, v ktorom sa nebo a zem spájajú a rôzne vyjadrenia, ktoré počúvame v týchto
dňoch zdôrazňujú veľkosť toho, čo sa udialo: ďaleký, Boh sa zdá byť veľmi ďaleký,
stal sa blízkym; neprístupný sa chcel stať dosiahnuteľným, on, ktorý je pred vekmi,
začal byť v čase, Pán vesmíru, zahalený veľkosťou svojho majestátu, vzal si prirodzenosť
sluhu – volá svätý Lev Veľký vo svojom druhom Sermone o Vianociach (Sermon 2 o
Vianociach, 2.1). V tomto Dieťati, ktoré potrebuje starostlivosť tak ako všetky
deti, sa všetko, čo je Boh: večnosť, moc, svätosť, život, radosť, spája s tým, čo
sme my: slabosť, hriech, utrpenie, smrť.
Teológia a spiritualita Vianoc používajú
isté vyjadrenie, aby opísali túto skutočnosť, hovoria o admirabile commercium,
teda o zázračnej výmene medzi Božstvom a človečenstvom. Svätý Atanáz Alexandrijský
potvrdzuje: „Boží Syn sa stal človekom, aby nás urobil Bohom“ (De Incarnatione, 54,3:
PG 25, 192), ale až pričinením svätého Leva Veľkého a jeho slávnych Vianočných homílií
sa táto skutočnosť stane predmetom hlbokej meditácie. Tento svätý pápež potvrdzuje:
„Ak sa privinieme k tejto nevyčerpateľnej blahosklonnosti Božieho milosrdenstva, ktoré
viedlo Stvoriteľa ľudí k tomu, aby sa stal človekom, ona nás pozdvihne k prirodzenosti
Toho, ktorému sa klaniame v prirodzenosti našej“ (Sermon 8 o Vianociach: CCL 138,139)
Prvý krok tejto zázračnej výmeny sa uskutočňuje v Kristovom človečenstve. Slovo si
vzalo našu ľudskú prirodzenosť a naopak, ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá k Božej
dôstojnosti. Druhý krok tejto výmeny spočíva v našej skutočnej intímnej účasti na
Božej prirodzenosti Slova. Svätý Pavol hovorí: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal
svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli
pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo (Gal 4,4-5). Vianoce sú tak sviatkom,
v ktorom sa Boh približuje k človeku až natoľko, že zdieľa jeho narodenie, aby mu
ukázal jeho najhlbšiu dôstojnosť: dôstojnosť Božieho dieťaťa. A tak sa sen ľudstva,
ktorý sa začal v raji – chceme byť ako Boh – uskutočňuje neočakávaným spôsobom. Človek
sa nestáva Bohom pre svoju veľkosť, ale pre pokoru Boha, ktorý zostupuje, uvádza nás
do svojej poníženosti a pozdvihuje k pravej veľkosti svojho bytia. Druhý vatikánsky
koncil v tejto súvislosti hovorí: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v
tajomstve vteleného Slova“ (Gaudium et spes 22). Ináč by zostalo záhadou, čo
chce tento stvorený človek? Iba ak vidíme, že Boh je s nami, môžeme mať svetlo života,
byť šťastnými ľuďmi a žiť v dôvere a radosti. Kde sa skutočne sprítomňuje táto zázračná
výmena natoľko, aby pôsobila v našom živote a premenila ho na existenciu ozajstných
Božích detí? V Eucharistii. Počas svätej omše predkladáme Bohu chlieb a víno, plod
zeme, aby ho on prijal a premenil darujúc nám seba samého, urobiac sa pokrmom pre
nás, a tak, keď prijímame jeho Telo a Krv, máme účasť na jeho Božom živote.
Nakoniec
by som sa chcel zastaviť ešte pri inom prvku Vianoc. Vo chvíli, keď sa Pánov Anjel
zjavil pastierom počas noci, keď sa narodil Ježiš, evanjelista Lukáš spomína, že „ich
ožiarila Pánova sláva“ (2,9). Prológ Jánovho evanjelia hovorí o Slove, ktoré sa stalo
telom ako o svetle, ktoré prišlo na svet, o svetle, ktoré je schopné osvietiť každého
človeka (porov. Jn 1,9). Kristov príchod rozptyľuje temnoty sveta, napĺňa svätú Noc
nebeským jasom a tváre ľudí ožaruje nádherou Boha Otca. Aj dnes, obklopení Kristovým
svetlom, sme vianočnou liturgiou naliehavo vyzývaní nechať prežiariť svoju myseľ a
srdce Bohom, ktorý zjavil jas svojej Tváre. V prvej vianočnej prefácii voláme: „Lebo
tajomným vtelením tvojho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo tvojej slávy. Keď
takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných“.
V tajomstve Vtelenia Boha, po tom, čo hovoril a zasahoval v dejinách prostredníctvom
poslov a znamení, „sa zjavil“, vyšiel zo svojho neprístupného svetla, aby ožiaril
svet.
V tajomstve Zjavenia Pána, 6. januára, ktoré budeme sláviť o pár dní,
nám Cirkev predkladá veľmi význačný text proroka Izaiáša: „Vstaň, zasvieť, veď prišlo
tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! Lebo, hľa, tma pokrýva zem a temnota
národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou. Národy prichádzajú
k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla“ (60, 1-3). Toto je pozvaním pre Cirkev,
pre Kristovo spoločenstvo, ale i pre každého z nás, aby sme si ešte živšie uvedomili
naše poslanie a zodpovednosť vydávať svedectvo pred svetom a prinášať mu nové svetlo
evanjelia. Na začiatku konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium
nachádzame nasledujúce slová: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil,
zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť
ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi“ (č.1). Evanjelium je svetlom, ktoré
sa nemá ukrývať, ale postaviť na svietnik. Cirkev nie je tým svetlom, ale dostáva
svetlo od Krista, prijíma ho, aby ho rozširovala v celej jeho žiare. A toto sa má
diať i v našom osobnom živote. Ešte raz citujem svätého Leva Veľkého, ktorý počas
svätej Noci povedal: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti,
preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave
a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do
Božieho svetla a kráľovstva“ (Sermon 1 o Vianociach, 3,2:CCL 138,88).
Drahí
bratia a sestry, Vianoce znamenajú zastaviť sa a kontemplovať Dieťa, tajomstvo Boha,
ktorý sa stáva človekom v pokore a chudobe, ale ešte viac znamenajú opäť do seba prijať
toto Dieťa, aby sme žili jeho životom, ak chceme, aby sa jeho pocity, jeho myšlienky
a jeho skutky stali našimi pocitmi, myšlienkami a skutkami. Sláviť Vianoce teda znamená
prejaviť radosť, novosť, svetlo, ktoré toto Narodenie prinieslo do celej našej existencie,
aby sme sa i my stali nositeľmi radosti, skutočnej novosti a Božieho svetla pre iných.
Ešte raz všetkým želám Božou prítomnosťou požehnaný vianočný čas! Preklad: Agnes
Jenčíková CJ