Príhovor kardinála Tomka na prahu nového roku

Príhovor kardinála Jozefa Tomka s názvom Základné problémy ľudstva dnes

Na konci starého a na začiatku nového roka môže byť zaujímavé pozastaviť sa nad situáciou ľudstva a nad hlavnými otázkami, ktoré sú dôležité pre dnešného človeka. Na prvý pohľad sa môže zdať najväčšou starosťou ľudí svetová hospodárska kríza. Čiastočne je to pravda, ale kríza kladie ďalšie otázky o jej príčinách. Všade sa o nich debatuje, množia sa často protichodné mienky, hľadajú sa aj riešenia. Stále jasnejšie sa vynárajú hlbšie hodnoty, ktoré sú v hre: chápanie človeka, jeho činnosť a poslanie, otázka života, rodina, spoločnosť, štát, medzinárodné a nadštátne útvary, hospodárstvo, politika, výchova, zdravie, kultúra, blahobyt, príroda. Znovu a znovu sa v úzadí ukáže aj náboženstvo ako dôležitý činiteľ, ktorý nemožno obísť. Po mnohých desaťročiach priameho popierania a prenasledovania viery vo viacerých krajinách sme boli v posledných dvoch-troch desaťročiach skôr svedkami premysleného vytláčania náboženstva z verejného života a jeho zatlačovania do čisto súkromnej oblasti človeka za cieľom jeho praktického vylúčenia a zníženia jeho dôležitosti. Na miesto bojovného ateizmu nastúpil zdanlivo racionalistický agnosticizmus, čiže postoj človeka, ktorý jednoducho necháva stranou otázku o Bohu, o náboženstve a viere, ako keby sa ho tieto otázky vôbec netýkali. Je to akýsi obnovený stav, ktorý sme poznali pod menom „bez vyznania“. Na miesto ideologického materializmu moderný človek ľahko prijal praktický materializmus, ktorý priviedol mnohých k životu uprostred vyprázdnených hodnôt, ako keby Boha nebolo, „tamquam Deus non esset“.
Hlboký mysliteľ a teológ Joseph Ratzinger už dávnejšie pozoroval tento vývoj najmä v niektorých západných kultúrach. Keď sa po hlasoch o „smrti Boha“ začali stavať oltáre novo objavenému božstvu Rozumu – osvietenskej bohyni la Raison, profesor Ratzinger mal verejnú debatu s vedúcim nemeckým osvietencom Juergenom Habermasom, ktorému postavil otázku: „Má sa postupné vylúčenie a prekonanie náboženstva považovať za pokrok potrebný k tomu, aby sa ľudstvo dostalo na cestu slobody a všeobecnej tolerancie?“. Habermas priznal, že v dnešnom svete, kde je rozum stále viac podrobený nadvláde technickej vedy, náboženstvo ostáva veľkým rezervárom a zásobárňou zmyslu života, ktorý novodobý sekularizmus vysušil.
Dnes ten istý teológ, ktorý zasadol na pápežský stolec ako Benedikt XVI., neustále kladie otázku o Bohu a o jeho dôležitosti pre človeka ako jeden z najhlavnejších bodov svojho učiteľského úradu. Na plenárnom zasadnutí Pápežskej rady pre laikov v novembri 2011 sa prítomní členovia z rôznych strán sveta venovali práve „Otázke o Bohu dnes“. Predseda Rady kardinál Stanislaw Rylko poukázal na úlohu veriacich laikov svedčiť o Bohu aj vo verejnom živote ako službu dnešnému človeku. Medzi iným povedal: „Kríza Boha“, ktorá sa rozšírila v post-modernej kultúre, spôsobuje hlbokú „krízu človeka“, pretože vzťah človeka k Bohu je základný pre jeho vzťah k sebe samému a k svetu. Keď človek vylúči Boha zo svojho života, ostane tajomstvom pre seba samého“. Benedikt XVI. využíva každú vhodnú príležitosť, aby zdôraznil, že človek potrebuje Boha pre svoje vlastné dobro, aby si získal osobnú istotu, vnútornú rovnováhu i pokoj a našiel zmysel vlastného života, sveta a vesmíru, o ktorom hovoril Habermas. Otázka o Bohu je teda otázka o človeku a o jeho šťastí, skrátka: otázka o zmysle. Preto je Boh centrálna otázka pre jedinca i pre spoločnosť. Preto je náboženstvo a viera dôležité aj pre verejný život a všade, kde žije človek. Benedikt XVI. to znovu vyzdvihol, keď už dopredu vyhlásil „Rok viery“, ktorý sa začne 11.októbra 2012, na päťdesiate výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. Aj vatikánsky denník L´Osservatore Romano uverejnil dňa 1. decembra zaujímavú štúdiu o návrate náboženstva na verejnú scénu, ktorý badať najmä v mimoeuropských krajinách; článok nesie pozoruhodný nadpis: „Prebudenie sa Boha a prebudenie sa človeka“. Ľudia začínajú chápať, že ani technika, ani veda, ani politika im nemôže dodať osobnú mravnosť, ani nahradiť hlas svedomia, ani odpovedať na najdôležitejšie otázky o zmysle života a sveta.
Benedikt XVI. stále zdôrazňuje aj druhú dôležitú pravdu, a to že veda a technika nemôžu nahradiť vieru. Viera a veda sa dopĺňajú, nie vylučujú. Veda nás môže priviesť k poznaniu mnohých vecí, ale nakoniec sa zastaví pri určitej hranici, za ktorú už nesiaha. Aj ľudská skúsenosť nás privádza až k hranici života, ku skúsenosti hrobu, smrti, konca. Viera však nám doplňuje tieto poznatky, vedie nás za tieto hranice, rozširuje horizonty nášho poznania a obohacuje nás ako jedincov i ako spoločenstvo, ako ľudskú rodinu. Ozajstná veda a ozajstná viera si teda neprotirečia.
Vieru však treba prijať ako veľký dar a pestovať ju ako kultúru ducha. Benedikt XVI. vyzdvihol poslanie osobnej modlitby ako základného prostriedku, ktorým sa môžeme dať do styku s Bohom, ktorý je čistý duch, nesmierny a pritom natoľko blízky. Osobnosť Ježiša Krista, v ktorom sa Boh stal človekom, nám Boha nesmierne priblížila a aj teraz približuje. Dnešný pápež poukázal na túto cestu v trojzväzkovom diele „Ježiš z Nazaretu“, ktorý má trvalý úspech a už prináša ovocie, ako o tom svedčí vedecký záujem, keď knihu znovu predstavujú profesori na mnohých talianskych štátnych univerzitách. Sám autor sa predstavil s dvoma menami: ako Joseph Ratzinger ale zároveň aj ako Benedikt XVI, teda ako pápež-teológ a dokazuje, že Ježiš z Nazaretu, ako ho opisujú evanjeliá, je skutočný, naozaj historický Ježiš. Kresťanstvo sa teda opiera o historickú pravdu a o skutočnú osobu Ježiša. Moderný človek môže teda spokojne a celkom rozumne budovať svoju vieru na evanjeliách. Tie sú historicky pravdivé aj vtedy, keď prinášajú správy o mimoriadnych udalostiach v živote Ježiša z Nazaretu, akou je predovšetkým jeho zmŕtvychvstanie. Taký Ježiš je aj pre náročný rozum naozaj „cesta, pravda a život“, jemu sa dá veriť.
Benedikt XVI. každý deň ohlasuje Boha, ako nám ho ohlasoval Ježiš z Nazaretu, ktorý nám ešte dnes hovorí prostredníctvom kresťanov. Ich poveril, aby hlásali evanjelium. Všetci vidíme, že najmä veľké európske mestá i celé kraje zabúdajú na Boha a potrebujú „novú evanjelizáciu“. Keď pápež nedávno ustanovil v Ríme centrálny úrad na vzpruženie hlásania evanjelia, to nebolo prázdne gesto. Ako on sám napísal: „ V tejto chvíli našej histórie potrebujeme predovšetkým ľudí, ktorí svojou osvietenou a žitou vierou ukazujú, že Boh je hodný dôvery v tomto svete“ („L´Europa di Benedetto nella crisi delle culture“, Cantagalli 2005, 63).