Vatikán (28. decembra, RV) - Posolstvo Benedikta XVI. k 45. svetovému
dňu pokoja - 1. januáru 2012, ktoré bolo zverejnené vo Vatikáne 16. decembra, prinášame
v plnom znení v slovenskom preklade.
„Vychovávať mladých k spravodlivosti
a pokoju“ 1. Na začiatku nového roku, ktorý je Božím darom pre ľudstvo,
mám to potešenie všetkým osobitne zo srdca a s veľkou dôverou zaželať všetko dobré
do nastávajúceho obdobia, ktoré nech sa konkrétne vyznačuje spravodlivosťou a pokojom. S
akým postojom máme hľadieť do nového roku? V Žalme 130 nachádzame nádherný
obraz. Žalmista hovorí, že človek viery očakáva Pána „väčšmi ako strážcovia dennicu“
(v. 6), očakáva ho s pevnou nádejou, pretože vie, že prinesie svetlo, milosrdenstvo,
spásu. Toto očakávanie sa rodí zo skúsenosti vyvoleného ľudu, ktorý vie, že ho Boh
vychovával k tomu, aby hľadel na svet v jeho pravde a nenechal sa premôcť trápeniami.
Preto vás vyzývam, aby ste na rok 2012 hľadeli s takýmto postojom plným dôvery. Je
pravda, že v uplynulom roku sa prehĺbil pocit frustrácie v dôsledku krízy, ktorá sužovala
spoločnosť, svet práce i ekonomiky – krízy, ktorej korene sú predovšetkým kultúrne
a antropologické. Zdá sa, akoby istá temná clona zahalila našu dobu a nedovoľuje nám
jasne vidieť denné svetlo. No ani v tejto temnote ľudské srdce neprestáva očakávať
úsvit, o ktorom hovorí žalmista. Toto očakávanie je zvlášť živé a viditeľné u mladých
ľudí, a preto sa moje myšlienky obracajú k nim, so zreteľom na prínos, ktorý môžu
a majú ponúknuť spoločnosti. Rád by som teda predstavil Posolstvo k 45. svetovému
dňu pokoja z perspektívy výchovy – témou je „vychovávať mladých k
spravodlivosti a pokoju” – lebo som presvedčený, že mladí ľudia svojím nadšením
a idealizmom môžu ponúknuť svetu novú nádej. Moje posolstvo sa obracia aj na rodičov,
rodiny a všetkých tých, čo sú zodpovední za výchovu a vzdelávanie a tiež za rozličné
oblasti náboženského, spoločenského, politického, ekonomického, či kultúrneho života
a komunikácie. Byť pozorný voči svetu mladých, vedieť ho počúvať a oceniť, nie je
iba prospešné, ale je to prvoradá povinnosť celej spoločnosti vzhľadom na budovanie
spravodlivej a pokojnej budúcnosti. Mladých ľudí treba naučiť uznávať pozitívnu hodnotu
života, vyvolať v nich túžbu po tom, aby ho prežili v službe Dobru. Je to úloha, ku
ktorej sme všetci osobne povolaní. V poslednej dobe totiž mnohí mladí v rôznych oblastiach
sveta vyjadrujú vo svojich starostiach túžbu po tom, aby mohli hľadieť do budúcnosti
s odôvodnenou nádejou. V súčasnosti je veľa toho, čo im robí starosti: želanie dostať
vzdelanie, ktoré ich kvalitne pripraví na to, ako čeliť realite; ťažkosti pri budovaní
rodiny a hľadaní stabilného pracovného miesta; schopnosť vedieť sa účinne podieľať
na politickom, kultúrnom a ekonomickom živote s cieľom vybudovať spoločnosť s humánnejšou
a solidárnejšou tvárou. Je dôležité, aby sa tomuto kvasu a idealistickému naladeniu
mladých ľudí dostalo náležitej pozornosti vo všetkých zložkách spoločnosti. Cirkev
hľadí na nich s nádejou, dôveruje im a povzbudzuje ich, aby hľadali pravdu, bránili
spoločné dobro, aby boli otvorení voči svetu okolo nich a mali oči schopné vidieť
„nové” veci (Iz 42, 9; 48, 6).
Tí, čo sú zodpovední
za výchovu
2. Výchova je tým najfascinujúcejším a najťažším dobrodružstvom
života. Vychovávať – latinsky educere – značí vyviesť človeka z neho samého
a voviesť ho do reality, do plnosti, ktorá umožňuje ľudskej osobe rásť. Tento proces
sa živí zo stretnutia dvoch slobôd – slobody dospelého a slobody mladého človeka.
Vyžaduje si zodpovednosť učeníka, ktorý musí byť otvorený a nechá sa viesť k poznaniu
reality, a tiež zodpovednosť vychovávateľa, ktorý musí byť ochotný dávať seba samého.
Preto sú viac ako kedykoľvek predtým potrební autentickí svedkovia, a nie iba rozdávači
pravidiel a informácií; svedkovia, ktorí sú schopní vidieť ďalej ako iní, lebo ich
život zahŕňa širšie priestory. Svedok je ten, kto ako prvý prežíva cestu, ktorú navrhuje. Kde
dozrieva skutočná výchova k pokoju a spravodlivosti? Je to predovšetkým v rodine,
pretože rodičia sú prvými vychovávateľmi. Rodina je základnou bunkou spoločnosti.
„V rodine sa deti učia ľudským a kresťanským hodnotám, ktoré umožňujú konštruktívne
a pokojné spolužitie. V rodine sa učia solidarite medzi generáciami, rešpektovaniu
pravidiel, odpusteniu a prijatiu druhého” (1). Rodina je prvou školou, kde sa vychováva
k spravodlivosti a pokoju. Žijeme vo svete, v ktorom je neustále ohrozovaná – a
nezriedka roztrieštená – rodina i samotný život. Podmienky práce, ktoré sú len ťažko
zosúladiteľné so zodpovednosťou za rodinu, starosťami o budúcnosť, prirýchlym tempom
života, migráciou za primeraným živobytím, veľmi sťažujú, ak nie priam znemožňujú
zaistiť deťom jedno z najcennejších dobier: prítomnosť rodičov; prítomnosť, ktorá
umožňuje čoraz hlbšie spoločné prežívanie na ceste odovzdávania skúseností a istôt
získaných počas mnohých rokov, ktoré možno odovzdať iba v spoločne prežitom čase.
Rodičom chcem povedať, aby nezmalomyseľneli! Príkladom svojho života povzbudzujú svoje
deti, aby nádej vkladali predovšetkým v Boha, lebo len z neho vyviera opravdivá spravodlivosť
a skutočný pokoj. Chcel by som sa obrátiť aj na zodpovedné osoby v inštitúciách
poverených výchovou: nech s veľkým zmyslom pre zodpovednosť bdejú nad tým, aby za
každých okolností bola rešpektovaná a ocenená dôstojnosť každej ľudskej osoby. Nech
sa postarajú o to, aby každý mladý človek mohol objaviť svoje povolanie, sprevádzajúc
ho, aby tie dary, ktoré mu Pán udelil, priniesli ovocie. Nech zaistia rodinám možnosť
vychovávať svoje deti tak, aby to nebolo v protiklade s ich svedomím a ich náboženskými
princípmi. Nech je každé výchovné prostredie miestom otvárania sa voči transcendentu
a voči druhým; miestom dialógu, súdržnosti a počúvania, kde mladý človek cíti, že
je so svojimi schopnosťami a vnútorným bohatstvom ocenený, a naučí sa oceňovať aj
svojich blížnych. Mladí ľudia nech sa naučia vychutnávať radosť plynúcu z každodenného
prežívania lásky a súcitu k blížnym a z aktívneho podieľania sa na budovaní ľudskejšej
a bratskejšej spoločnosti. Obraciam sa aj na zodpovedných politikov a prosím ich
o konkrétnu pomoc rodinám a výchovným inštitúciám, aby mohli plniť svoje výchovné
právo i výchovnú povinnosť. Nikdy nesmie chýbať adekvátna podpora materstvu a otcovstvu.
Politici sa majú postarať o to, aby nikomu nebol upieraný prístup k vzdelaniu a aby
si rodiny mohli slobodne zvoliť výchovné štruktúry, ktoré sú pre ich deti najlepšie.
Nech sa usilujú podporiť opätovné spojenie rodín rozdelených v dôsledku nutnosti zaistiť
prostriedky na živobytie. Nech ponúkajú mladým ľuďom jasný obraz politiky ako skutočnej
služby pre dobro všetkým. Nemôžem sa vyhnúť ani tomu, aby som apeloval na svet
médií, nech tiež prispieva svojim dielom k výchove. V dnešnej spoločnosti zohrávajú
spoločenské komunikačné prostriedky osobitnú úlohu: nielenže informujú, ale aj formujú
ducha svojich poslucháčov, a preto môžu významne prispieť k výchove mladých. Je dôležité
mať na pamäti, že vzťah medzi výchovou a komunikáciou je veľmi úzky: výchova sa v
skutočnosti deje prostredníctvom komunikácie, ktorá pozitívne alebo negatívne vplýva
na formovanie ľudskej osoby. Mladí ľudia musia mať predovšetkým odvahu sami prežívať
to, čo požadujú od svojho okolia. Spočíva na nich veľká zodpovednosť: majú nájsť silu
správne a zodpovedne používať svoju slobodu. Aj oni sú zodpovední za svoju výchovu
a formáciu k spravodlivosti a pokoju.
Vychovávať k pravde a k slobode
3.
Svätý Augustín sa pýtal: „Quid enim fortius desiderat anima quam veritatem? –
Po čom túži človek viac ako po pravde?”(2). Ľudská tvár spoločnosti veľmi
závisí od toho, ako výchova prispieva k zachovaniu tejto nepotlačiteľnej otázky. Výchova
sa totiž týka formovania celej osoby, vrátane jej morálneho a duchovného rozmeru,
s ohľadom na jej posledný cieľ a na dobro spoločnosti, ktorej je členom. Preto pre
výchovu k pravde treba predovšetkým vedieť, kto je ľudská osoba, aká je jej prirodzenosť.
Kontemplujúc realitu, ktorá ho obklopuje, žalmista uvažuje takto: „Keď hľadím na
nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek,
že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?” (Ž 8, 4 – 5). To je základná
otázka, ktorú si treba položiť: kto je človek? Človek je bytosť, ktorá v srdci nosí
smäd po nekonečne, smäd po pravde – nielen po čiastočnej, ale po takej, ktorá je schopná
objasniť zmysel života – lebo bol stvorený na Boží obraz a podobu. Vďačné uznanie
života ako neoceniteľného daru vedie k odhaleniu vlastnej najhlbšej a nedotknuteľnej
dôstojnosti každej ľudskej osoby. Preto prvý krok vo výchove spočíva v tom: naučiť
sa spoznať v človeku obraz Stvoriteľa a v dôsledku toho mať hlbokú úctu pred každou
ľudskou bytosťou a pomáhať druhým žiť v súlade s touto najvyššou dôstojnosťou. Nikdy
nemožno zabúdať na to, že „opravdivý rozvoj človeka sa týka celej jeho osoby vo všetkých
jej rozmeroch” (3), vrátane toho transcendentného, a že ľudskú osobu nemožno obetovať
pre dosiahnutie nejakého partikulárneho dobra – či už ekonomického alebo spoločenského,
individuálneho alebo kolektívneho. Iba vo vzťahu s Bohom pochopí človek aj význam
svojej vlastnej slobody. A úlohou výchovy je viesť k pravej slobode. Táto nespočíva
v absencii záväzkov alebo v nadvláde svojvôle, ani v absolutizovaní vlastného ja.
Človek, ktorý verí, že je zvrchovaným pánom, že nezávisí od ničoho a od nikoho, že
môže robiť všetko, čo chce, nakoniec protirečí pravde vlastného bytia a stráca svoju
slobodu. Človek je totiž vzťahovou bytosťou, ktorá žije vo vzťahu s druhými a predovšetkým
s Bohom. Pravú slobodu nikdy nemožno dosiahnuť, ak sa človek vzdiali od neho. Sloboda
je cennou, ale delikátnou hodnotou; môže byť zle pochopená a zle používaná. „Dnes
je v našej spoločnosti a kultúre zvlášť zákernou prekážkou výchovnej činnosti masívna
prítomnosť relativizmu, ktorý nepovažuje nič za definitívne a vlastné ,ja‘ s jeho
chúťkami považuje za konečnú mieru všetkého. Pritom pod rúškom zdanlivej slobody sa
stáva pre každého väzením, lebo oddeľuje ľudí navzájom a núti každého, aby ostal uzavretý
vo vlastnom ,ja‘. V rámci takéhoto relativistického horizontu nie je možná skutočná
výchova: bez svetla pravdy je každá osoba skôr či neskôr odsúdená pochybovať o dobre
samotného života a vzťahov, ktoré ho vytvárajú, aj o účinnosti vlastnej snahy vybudovať
niečo spoločne s druhými” (4). Na uplatnenie vlastnej slobody musí človek prekonať
relativistický horizont a spoznať pravdu o sebe samom i pravdu o dobre a zle. V najhlbšom
vnútri svojho svedomia objavuje človek zákon, ktorý si nestanovil sám, ktorý však
musí poslúchať a ktorého hlas ho volá milovať, robiť dobro a vyhýbať sa zlu, prijať
zodpovednosť za vykonané dobro i za spáchané zlo (5). Preto je uplatňovanie slobody
úzko spojené s prirodzeným morálnym zákonom, ktorý má univerzálny charakter, vyjadruje
dôstojnosť každej osoby, je východiskom jej základných práv a povinností, a teda v
konečnom dôsledku aj spravodlivého a pokojného spolužitia medzi ľuďmi. Správne
používanie slobody je teda pre podporu spravodlivosti a pokoja základné, lebo si vyžaduje
rešpekt voči sebe samému i druhým, hoci sa ich spôsob bytia a života líši od nášho
vlastného. Z takéhoto postoja vyplýva, že pokoj a spravodlivosť by ostali len bezobsažnými
slovami, bez prvkov ako je vzájomná dôvera, schopnosť viesť konštruktívny dialóg,
možnosť odpustenia – ktoré by človek toľkokrát chcel získať, no ktoré len ťažko udeľuje
– vzájomná láska, súcit s najslabšími, ako aj o ochota obetovať sa.
Vychovávať
k spravodlivosti
4. V našom svete – v ktorom je napriek rôznym zámerným
vyhláseniam vážne ohrozená hodnota osoby, jej dôstojnosti a jej práv, v dôsledku rozšírenej
tendencie odvolávať sa výlučne na kritériá užitočnosti, zisku a vlastnenia – je dôležité
neoddeľovať pojem spravodlivosti od jeho transcendentných koreňov. Spravodlivosť totiž
nie je len ľudskou konvenciou, lebo to, čo je správne, nie je prvotne stanovené pozitívnym
zákonom, ale vnútornou identitou ľudskej bytosti. Práve celostný pohľad na človeka
umožňuje nepodľahnúť konvencionálnemu chápaniu spravodlivosti, ale otvoriť ju horizontu
solidarity a lásky (6). Nemôžeme prehliadať to, že isté prúdy modernej kultúry,
podporované racionalistickými a individualistickými ekonomickými princípmi, oddelili
koncept spravodlivosti od lásky a solidarity, a tým ho zbavili jeho transcendentných
koreňov: „,Ľudské mesto‘ nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac
a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva. Aj v ľudských vzťahoch
láska vždy vyjadruje Božiu lásku, ona dáva teologálnu a spásonosnú hodnotu každému
úsiliu o spravodlivosť vo svete“ (7). „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti,
lebo oni budú nasýtení” (Mt 5, 6). Budú nasýtení, lebo majú hlad a smäd
po správnych vzťahoch s Bohom, so sebou samými, so svojimi bratmi a sestrami i s celým
stvorením.
Vychovávať k pokoju
5. „Mier nespočíva iba v tom,
že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými
silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej
komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov a bez vytrvalého
pestovania bratstva” (8). Takýto mier či pokoj je ovocím spravodlivosti a dôsledkom
lásky. Je v prvom rade Božím darom. My kresťania veríme, že Kristus je naším skutočným
pokojom: v ňom, v jeho kríži, Boh zmieril svet so sebou a zbúral múry, ktoré oddeľovali
jedných od druhých (porov. Ef 2, 14 – 18); v ňom sme jednou rodinou zmierenou
v láske. No pokoj nie je len darom, ktorý človek prijíma, ale je aj dielom, ktoré
má vytvárať. Aby sme boli skutočnými tvorcami pokoja, musíme sa cvičiť v súcite, solidarite,
spolupráci, bratstve, musíme byť aktívni v rámci spoločenstiev a angažovať sa za väčšie
uvedomovanie si národných a medzinárodných problémov a tiež uvedomovanie si významu
hľadania vhodných spôsobov ako rozdeľovať bohatstvo, podporovať rozvoj a spolupracovať
na pozitívnom vývoji a riešení konfliktov. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo
ich budú volať Božími synmi,” hovorí Ježiš v reči na vrchu (Mt 5, 9). Pokoj
pre všetkých sa rodí zo spravodlivosti pre každého a nikto nemôže byť vylúčený z tejto
základnej povinnosti podporovať spravodlivosť v rámci vlastných kompetencií a zodpovednosti.
Vyzývam zvlášť mladých ľudí, ktorí majú vždy živý sklon k ideálom, aby trpezlivo a
húževnate hľadali spravodlivosť a pokoj, aby si pestovali cit pre to, čo je správne
a pravdivé, i keby si to vyžadovalo obetovať sa a ísť proti prúdu.
Dvíhať
oči k Bohu
6. Zoči-voči tejto náročnej úlohe – napredovať na ceste spravodlivosti
a pokoja – môžeme mať pokušenie pýtať sa spolu so žalmistom: „Svoj zrak upieram
na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc?” (Ž 121, 1) Všetkým, osobitne však
mladým ľuďom, chcem zdôrazniť toto: „Nie sú to ideológie, ktoré spasia svet, ale iba
obrátenie sa k živému Bohu, ktorý je naším stvoriteľom, garantom našej slobody, garantom
toho, čo je skutočne dobré a pravdivé […] radikálne obrátenie sa k Bohu, ktorý je
mierou toho, čo je správne a zároveň večnou láskou. A čo iné by nás mohlo spasiť,
ak nie láska?” (9). Láska sa teší z pravdy, je tou silou, ktorá nás robí schopnými
usilovať sa o pravdu, spravodlivosť, pokoj, pretože všetko znáša, všetko verí, všetko
dúfa, všetko pretrpí (porov. 1 Kor 13, 1 – 13). Drahí mladí priatelia, vy
ste pre spoločnosť cenným darom. Nenechajte sa znechutiť ťažkosťami a neprepadnite
falošným riešeniam, ktoré sa často predstavujú ako najľahšia cesta na prekonanie problémov.
Nemajte strach usilovať sa, namáhať sa a obetovať sa, zvoliť si cestu, ktorá si vyžaduje
vernosť a stálosť, pokoru a oddanosť. Prežívajte s dôverou svoju mladosť i tie hlboké
túžby po šťastí, pravde, kráse a pravej láske, ktoré zakúšate! Prežívajte intenzívne
toto obdobie života, ktoré je také bohaté a plné oduševnenia. Buďte si vedomí,
že vy ste príkladom a povzbudením pre dospelých, a to o to viac, o čo viac sa usilujete
prekonať nespravodlivosť a skazenosť, o čo viac si želáte lepšiu budúcnosť a usilujete
sa ju vybudovať. Buďte si vedomí svojich možností a neuzatvárajte sa do seba, ale
naučte sa pracovať pre budúcnosť, ktorá bude svetlejšia pre všetkých. Nikdy nie ste
sami. Cirkev vám dôveruje, sprevádza vás, povzbudzuje vás a chce vám ponúknuť to,
čo má najcennejšie: možnosť zodvihnúť oči k Bohu a stretnúť sa s Ježišom Kristom,
s tým, ktorý je spravodlivosťou a pokojom. Všetkým vám, muži a ženy, ktorým vec
pokoja leží na srdci! Pokoj nie je dobrom, ktoré už bolo dosiahnuté, ale je cieľom,
o ktorý sa musíme usilovať všetci spolu i každý jednotlivo. Hľaďme s väčšou dôverou
do budúcnosti, povzbudzujme sa navzájom na našej ceste, pracujme na tom, aby sme nášmu
svetu dali ľudskejšiu a bratskejšiu tvár, a uvedomme si, že nás spája zodpovednosť
voči terajším i budúcim mladým generáciám, osobitne pokiaľ ide o ich výchovu k tomu,
aby milovali pokoj a boli tvorcami pokoja. Práve z tohto vedomia vychádzajú moje úvahy
a výzva, ktorú vám adresujem: spojme svoje duchovné, morálne i materiálne sily, aby
sme „mladých vychovávali k spravodlivosti a pokoju”.