Benedikt XVI.: „Svätá rodina je ikonou domácej cirkvi“
Vatikán (28. decembra, RV) – Dnešná generálna audiencia, ktorá sa konala v
Aule Pavla VI., bola poslednou zo 45 audiencií tohto roku. Počas uplynulých 12 mesiacov
sa na audienciách s Benediktom XVI. zúčastnilo spolu asi 400 tisíc pútnikov. Pápež
sa vo svojich katechézach venoval najprv veľkým postavám svätíc a svätcov 16. a 17.
storočia, potom rozvíjal širokú reflexiu o vzťahu človeka k modlitbe a v posledných
týždňoch nám predkladal meditácie nad niektorými žalmami. V dnešnej katechéze poukázal
na Svätú rodinu ako ikonu domácej cirkvi.
Drahí bratia a sestry, naše dnešné
stretnutie sa nesie vo vianočnej atmosfére, ktorá je plná veľkej radosti z narodenia
Spasiteľa. Práve sme oslávili toto tajomstvo a jeho ozvena sa šíri v celej liturgii
vianočných dní. Je to tajomstvo svetla, ktoré ľudia všetkých čias môžu nanovo zažiť
vo viere a v modlitbe. Práve prostredníctvom modlitby sa stávame schopnými priblížiť
sa k Bohu hlbokým, intímnym spôsobom. A tak, držiac sa témy modlitby, ktorej sa venujem
v tomto bloku katechéz, rád by som vás dnes pozval, aby sme sa spolu zamysleli nad
tým, ako modlitba vstupovala do života samotnej Svätej Rodiny z Nazaretu. Nazaretský
dom je takpovediac školou modlitby, v ktorej sa môžme naučiť počúvať i meditovať,
vstúpiť do hlbokého zmyslu zjavenia Božieho Syna, nasledujúc príklad Márie, Jozefa
a Ježiša.
Pamätným je tu príhovor Božieho služobníka Pavla VI., ktorý predniesol
počas svojej návštevy v Nazarete. Povedal, že v škole Svätej Rodiny „chápeme, aké
je dôležité zachovávať duchovnú disciplínu, ak chceme nasledovať evanjeliové učenie
a stať sa Kristovými učeníkmi.” Dodal ešte: „Na prvom mieste nás táto rodina učí tichu.
Ach! Kiežby sa v nás znovu zrodila úcta k tichu, k tej obdivuhodnej a nenahraditeľnej
atmosfére ducha: sme ohlušovaní mnohými rachotmi, hrmotmi a prenikavými hlasmi v búrlivom
a hlučnom živote našich čias. Ach! Nazaretské ticho, nauč nás s neochvejnosťou dobre
myslieť, venovať pozornosť vnútornému životu; nauč nás byť pripravenými počúvať Božie
vnuknutia a napomenutia pravých učiteľov” (Príhovor v Nazarete, 5. januára 1964).
Niekoľko
podnetov ohľadom modlitby a vzťahu s Bohom môžme práve prostredníctvom Svätej rodiny
objaviť v evanjeliových rozprávaniach o Ježišovom detstve. Začať môžme udalosťou Ježišovho
Obetovania v chráme. Svätý Lukáš hovorí, že Mária a Jozef „keď uplynuli podľa Mojžišovho
zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi”
(2, 22). Ako každá židovská rodina, ktorá zachovávala náboženské predpisy, aj Ježišovi
rodičia idú do chrámu, aby Bohu zasvätili svoje prvorodené dieťa a priniesli obetu.
Vedení vernosťou predpisom, idú z Betlehema do Jeruzalema s Ježišom, ktorý má ešte
len 40 dní; namiesto ročného baránka prinášajú obeť chudobných rodín, teda dva holúbky.
Svätá Rodina tu ide na púť viery: ide obetovať dary, pomodliť sa a stretnúť sa s Pánom,
ktorého už Mária a Jozef poznajú v malom Ježišovi.
Mária je neprekonateľným
príkladom kontemplácie Ježiša. Synova tvár jej patrí aj osobitným spôsobom, pretože
sa zrodila práve v jej lone a z nej si vzala aj svoju ľudskú podobu. Kontemplácii
Ježiša sa nik nedokázal venovať s takou vytrvalosťou ako Mária. Pohľad jej srdca je
na neho upretý už v momente Zvestovania, keď ho počne z Ducha Svätého; v nasledujúcich
mesiacoch si stále viac uvedomuje jeho prítomnosť, až do dňa jeho narodenia, keď sa
jej oči môžu s materinskou nehou zahľadieť na Synovu tvár - keď ho vinie do plachiet
a ukladá do jasieľ. Spomienky na Ježiša, ktoré jej zostali v mysli aj v srdci, poznačili
každý okamih Máriinej existencie. Žije s očami upretými na Krista a každé z jeho slov
uchováva ako poklad. Svätý Lukáš hovorí: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo
svojom srdci a premýšľala o nich” (Lk 2, 19). Takto evanjelista opisuje Máriin postoj
k Tajomstvu Vtelenia: postoj, ktorý jej zostane počas celého života. Zachovávať všetky
tieto slová, premýšľajúc o nich vo svojom srdci. Evanjelista Lukáš nám predstavuje
Máriino srdce, jej vieru (por. 1,45), jej nádej a poslušnosť (por. 1,38), predovšetkým
však jej vnútro a modlitbu (por. 1, 46-56), jej slobodné odovzdanie sa Kristovi (por.
1, 55). Všetko toto vychádza z daru Ducha Svätého, ktorý na ňu zostúpil (por. 1, 35)
- tak, ako raz zostúpi na apoštolov podľa Kristovho prísľubu (por. Sk 1,8). Tento
obraz Márie, ktorý máme od svätého Lukáša, nám ukazuje Máriu ako vzor každého veriaceho,
čo zachováva v pamäti Ježišove slová a skutky a premýšľa o nich: toto premýšľanie
je vždy pokrokom v poznaní Ježiša. V duchu myšlienok blahoslaveného pápeža Jána Pavla
II (por. apoštolský list Rosarium Virginis Mariae) môžme povedať, že aj modlitba Ruženca
si za svoj vzor berie Máriu, pretože je kontempláciou Ježišových tajomstiev - v duchovnej
jednote s Matkou Pána.
Máriina schopnosť žiť z pohľadu na Boha je takpovediac
nákazlivá. Prvý, kto to zažil, bol svätý Jozef. Jeho pokorná a úprimná láska k svojej
snúbenici a rozhodnutie spojiť svoj život so životom Márie vtiahlo a voviedlo aj jeho,
ktorý už bol “človekom spravodlivým”, do výnimočnej blízkosti s Bohom. S Máriou a
potom so samotným Ježišom začína pre neho nová etapa vytvárania vzťahu s Bohom, prijímania
ho vo svojom živote, vstupovania do projektu spásy, napĺňania jeho vôle. Potom, čo
s dôverou vyplnil príkaz anjela „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku” (Mt 1, 20),
vzal k sebe Máriu a svoj život spojil s jej vlastným; celý sa skutočne daroval Márii
a Ježišovi, a to ho priviedlo k dokonalej odpovedi na prijaté povolanie. Evanjelium,
ako vieme, nám nezachovalo ani jediné Jozefovo slovo: jeho prítomnosť je tichá, ale
verná, trvalá a pracovitá. Môžme si predstaviť, že aj on, tak ako jeho manželka a
v súlade s ňou, prežil roky Ježišovho detstva a dospievania v radosti z chlapcovej
prítomnosti v rodine. Jozef v každom ohľade splnil svoju otcovskú úlohu. Určite spolu
s Máriou vychoval Ježiša k modlitbe. On sám ho podľa sobotňajšieho zvyku zaiste vodil
do synagógy, ale aj do Jeruzalema na slávenie veľkých sviatkov Izraelského národa.
Jozef podľa hebrejskej tradície viedol tak každodennú modlitbu v domácnosti - ráno,
večer, pri jedle - ako aj modlitbu na výročité náboženské sviatky. Takto, v rytme
dní strávených v Nazarete, medzi skromným Jozefovým domom a jeho pracovňou, sa Ježiš
naučil striedať modlitbu s prácou a ponúkať Bohu aj námahu vynaloženú na získanie
chleba potrebného pre rodinu.
Napokon je tu ešte jedna udalosť, pri ktorej
vidíme Svätú Nazaretskú Rodinu spojenú pri modlitbe. Ježiš, ako sme počuli, keď má
dvanásť rokov, ide so svojimi rodičmi do Jeruzalemského chrámu. Táto udalosť - ako
zdôrazňuje svätý Lukáš - sa odohrala v rámci púte: „Jeho rodičia chodievali každý
rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež šli, ako bývalo
na sviatky zvykom” (2, 41-42). Púť je náboženský prejav živený modlitbou: tento prejav
však zároveň sám modlitbu vyživuje. V našom texte ide o veľkonočnú púť a evanjelista
poznamenáva, že Ježišova rodina ju absolvuje každý rok, aby sa zúčastnila na sláveniach
vo Svätom meste. Hebrejská rodina, tak ako rodina kresťanská, sa modlí v intimite
domácnosti, ale modlí sa aj v spoločenstve ostatných, pretože sa pokladá za súčasť
Božieho ľudu, ktorý je na ceste - a púť vyjadruje práve toto “byť na ceste” ako vlastnosť
Božieho ľudu. Veľká noc je centrom a vyvrcholením toho všetkého: zahŕňa rodinný rozmer,
ale aj rozmer liturgického a verejného kultu.
V príbehu dvanásťročného Ježiša
sú zachytené aj prvé Ježišove slová: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť
tam, kde ide o môjho otca?” (2, 49). Po troch dňoch hľadania ho rodičia našli v chráme,
kde sedel medzi učiteľmi zákona, počúval ich a kládol im otázky (por. 2, 46). Na otázku
prečo im to urobil, prečo to urobil svojmu otcovi a matke, odpovedal, že urobil len
to, čo má robiť syn - teda byť pri otcovi - a tak naznačil, kto je jeho skutočný otec
a kde je jeho skutočný dom: že teda neurobil nič zvláštne, nebola to neposlušnosť,
len zostal tam, kde má byť syn, teda pri otcovi. Zároveň zdôraznil, kto je jeho otec.
Slovo „Otec” a dôraz položený na túto odpoveď zjavujú celé kristologické tajomstvo:
toto slovo otvára tajomstvo a je kľúčom k tajomstvu Krista, ktorý je Synom. Je zároveň
aj kľúčom nášmu tajomstvu, k tajomstvu nás kresťanov, ktorí sme synmi v Synovi. Ježiš
nás tu učí ako byť synmi práve tým, že budeme pri Otcovi - v modlitbe. Kristologické
tajomstvo i samotné tajomstvo kresťanskej existencie sú úzko spojené s modlitbou,
ba založené na nej. Ježiš raz takto bude učiť aj svojich nasledovníkov ako sa majú
modliť. „Keď sa modlíte, hovorte: Otče...” (Lk 11, 2). Samozrejme, nehovorte to len
slovami, hovorte to svojou existenciou a učte sa prostredníctvom svojho života čoraz
viac hovoriť „Otče”: tak budete skutočnými synmi v Synovi, opravdivými kresťanmi.
Tu, keď je Ježiš ešte naplno súčasťou života Nazaretskej Rodiny, je dôležité všimnúť
si ozvenu, ktorú mohlo spôsobiť v srdci Márie a Jozefa slovo „Otec” počuté z Ježišových
úst s dôrazom na to, kto je tento Otec - v jeho uvedomení si tej skutočnosti, že je
Jednorodeným Synom a že práve preto chcel na tri dni zostať v chráme, lebo je to “dom
jeho Otca”. Môžme vytušiť, že od tohto okamihu bol život Svätej Rodiny ešte viac naplnený
modlitbou, pretože zo srdca chlapca Ježiša - neskôr dospievajúceho mladíka - sa muselo
neustále šíriť hlboké uvedomenie si svojho vzťahu s Otcom, a to sa určite odrážalo
aj v srdciach Márie a Jozefa. Celá udalosť nám ukazuje skutočnú situáciu, atmosféru
bytia s Otcom. Nazaretská rodina je tak prvým vzorom Cirkvi, v ktorej - v Ježišovej
prítomnosti a vďaka jeho sprostredkovaniu - prežívame náš synovský vzťah s Bohom Otcom,
ktorý premieňa aj medziľudské vzťahy.
Drahí priatelia, kvôli týmto skutočnostiam,
ktoré som tu vo svetle evanjelia krátko načrtol, je Svätá Rodina ikonou domácej Cirkvi,
ktorá je povolaná k spoločnej modlitbe. Rodina je domácou Cirkvou a musí byť prvou
školou modlitby. V rodine sa deti od najmladšieho veku môžu učiť vnímať zmysel pre
Boha - vďaka vyučovaniu a dobrému príkladu svojich rodičov. Žiť v atmosfére Božej
prítomnosti. Autenticky kresťanská výchova nemôže existovať bez skúsenosti s modlitbou.
Ak sa človek nenaučí modliť v rodine, bude pre neho veľmi ťažké, aby zaplnil túto
medzeru. Chcel by som sa preto obrátiť na všetkých s pozvaním, aby sme sa znovu pokúsili
objaviť krásu spoločnej modlitby v rodine - v duchu svätej Nazaretskej Rodiny - a
aby sme sa tak stali jedným srdcom a jednou dušou, jednou skutočnou rodinou. Ďakujem.