Rubrika venovaná Posolstvu Benedikta XVI. k Svetovému dňu pokoja

Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju – to je téma Posolstva Benedikta XVI. k 45. svetovému dňu pokoja, ktorý budeme sláviť 1. januára 2012.

Svätý Otec v jeho úvode píše, že je pre neho potešením, že môže na začiatku nového roku, ktorý je Božím darom pre ľudstvo, všetkým osobitne zo srdca a s veľkou dôverou zaželať všetko dobré do nastávajúceho obdobia, a kladie otázku: S akým postojom máme hľadieť do nového roku?

V
Žalme 130 nachádzame nádherný obraz. Žalmista hovorí, že človek viery očakáva Pána „väčšmi ako strážcovia dennicu“ (v. 6), očakáva ho s pevnou nádejou, pretože vie, že prinesie svetlo. Toto očakávanie sa rodí zo skúsenosti vyvoleného ľudu, ktorý vie, že ho Boh vychovával k tomu, aby hľadel na svet v jeho pravde a nenechal sa premôcť trápeniami. Preto vás vyzývam, aby ste na rok 2012 hľadeli s takýmto postojom plným dôvery. Je pravda, že v uplynulom roku sa prehĺbil pocit frustrácie v dôsledku krízy, ktorá sužovala spoločnosť, svet práce i ekonomiky – krízy, ktorej korene sú predovšetkým kultúrne a antropologické. No ani v tejto temnote ľudské srdce neprestáva očakávať úsvit, o ktorom hovorí žalmista. Toto očakávanie je zvlášť viditeľné u mladých ľudí, a preto sa moje myšlienky obracajú k nim, so zreteľom na prínos, ktorý môžu a majú ponúknuť spoločnosti. Rád by som teda predstavil Posolstvo k 45. svetovému dňu pokoja z perspektívy výchovy, lebo som presvedčený, že mladí ľudia svojím nadšením a idealizmom môžu ponúknuť svetu novú nádej.

Byť pozorný voči svetu mladých, vedieť ho počúvať a oceniť, nie je iba prospešné, ale je to prvoradá povinnosť celej spoločnosti vzhľadom na budovanie spravodlivej a pokojnej budúcnosti. Mladých ľudí treba naučiť uznávať pozitívnu hodnotu života, vyvolať v nich túžbu po tom, aby ho prežili v službe Dobru. Výchova je tým najfascinujúcejším a najťažším dobrodružstvom života. Vychovávať – latinsky educere – značí vyviesť človeka z neho samého a voviesť ho do reality, do plnosti, ktorá umožňuje ľudskej osobe rásť. Preto sú viac ako kedykoľvek predtým potrební autentickí svedkovia, a nie iba sprostredkovatelia pravidiel a informácií; svedkovia, ktorí sú schopní vidieť ďalej ako iní. Svedok je ten, kto ako prvý prežíva cestu, ktorú navrhuje. Kde dozrieva skutočná výchova k pokoju a spravodlivosti? Je to predovšetkým v rodine, pretože rodičia sú prvými vychovávateľmi. „V rodine sa deti učia ľudským a kresťanským hodnotám, ktoré umožňujú konštruktívne a pokojné spolužitie. V rodine sa učia solidarite medzi generáciami, rešpektovaniu pravidiel, odpusteniu a prijatiu druhého”. Rodina je prvou školou, kde sa vychováva k spravodlivosti a pokoju. Žijeme vo svete, v ktorom je neustále ohrozovaná – a nezriedka roztrieštená – rodina i samotný život. Podmienky práce, ktoré sú len ťažko zosúladiteľné so zodpovednosťou za rodinu, starosťami o budúcnosť, prirýchlym tempom života, migráciou za primeraným živobytím, veľmi sťažujú, ak nie priam znemožňujú zaistiť deťom jedno z najcennejších dobier: prítomnosť rodičov. Rodičom chcem povedať, aby nezmalomyseľneli! Príkladom svojho života povzbudzujú svoje deti, aby nádej vkladali predovšetkým v Boha, lebo len z neho vyviera opravdivá spravodlivosť a skutočný pokoj. Chcel by som sa obrátiť aj na zodpovedné osoby v inštitúciách poverených výchovou: nech s veľkým zmyslom pre zodpovednosť bdejú nad tým, aby za každých okolností bola rešpektovaná a ocenená dôstojnosť každej ľudskej osoby. Nech sa postarajú o to, aby každý mladý človek mohol objaviť svoje povolanie, sprevádzajúc ho, aby tie dary, ktoré mu Pán udelil, priniesli ovocie. Nech je každé výchovné prostredie miestom otvárania sa voči transcendentu a voči druhým; miestom dialógu, súdržnosti a počúvania, kde mladý človek cíti, že je so svojimi schopnosťami a vnútorným bohatstvom ocenený, a naučí sa oceňovať aj svojich blížnych.

Obraciam sa aj na zodpovedných politikov a prosím ich o konkrétnu pomoc rodinám a výchovným inštitúciám, aby mohli plniť svoje výchovné právo i výchovnú povinnosť. Politici sa majú postarať o to, aby nikomu nebol upieraný prístup k vzdelaniu a aby si rodiny mohli slobodne zvoliť výchovné štruktúry, ktoré sú pre ich deti najlepšie. Nech sa usilujú podporiť opätovné spojenie rodín rozdelených v dôsledku nutnosti zaistiť prostriedky na živobytie. Nech predkladajú mladým ľuďom jasný obraz politiky ako skutočnej služby pre dobro všetkým. Nemôžem sa vyhnúť ani tomu, aby som apeloval na svet médií, nech tiež prispieva svojim dielom k výchove. Médiá nielen informujú, ale aj formujú ducha svojich poslucháčov, a preto môžu významne prispieť k výchove mladých.

Svätý Augustín sa pýtal: „Po čom túži človek viac ako po pravde?”. Výchova sa totiž týka formovania celej osoby, vrátane jej morálneho a duchovného rozmeru, s ohľadom na jej posledný cieľ a na dobro spoločnosti, ktorej je členom. Človek je bytosť, ktorá v srdci nosí smäd po nekonečne, smäd po pravde – nielen po čiastočnej, ale po takej, ktorá je schopná objasniť zmysel života. Vďačné uznanie života ako neoceniteľného daru vedie k odhaleniu vlastnej najhlbšej a nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby. Iba vo vzťahu s Bohom pochopí človek aj význam svojej vlastnej slobody. A úlohou výchovy je viesť k pravej slobode. Táto nespočíva v absencii záväzkov alebo v nadvláde svojvôle, ani v absolutizovaní vlastného ja. Človek, ktorý verí, že je zvrchovaným pánom, že nezávisí od ničoho a od nikoho, že môže robiť všetko, čo chce, nakoniec protirečí pravde vlastného bytia a stráca svoju slobodu. Človek je totiž vzťahovou bytosťou, ktorá žije vo vzťahu s druhými a predovšetkým s Bohom. Pravú slobodu nikdy nemožno dosiahnuť, ak sa človek vzdiali od neho. Sloboda je cennou, ale delikátnou hodnotou; môže byť zle pochopená a zle používaná. Zdanlivá sloboda sa stáva pre každého väzením, lebo oddeľuje ľudí navzájom a núti každého, aby ostal uzavretý vo vlastnom ,ja‘. V rámci takéhoto relativistického horizontu nie je možná skutočná výchova: bez svetla pravdy je každá osoba skôr či neskôr odsúdená pochybovať o dobre samotného života a vzťahov, ktoré ho vytvárajú, aj o účinnosti vlastnej snahy vybudovať niečo spoločne s druhými”. Celostný pohľad na človeka umožňuje otvoriť chápanie spravodlivosti horizontu solidarity a lásky. Nemôžeme prehliadať to, že isté prúdy modernej kultúry, podporované racionalistickými a individualistickými ekonomickými princípmi, oddelili koncept spravodlivosti od lásky a solidarity, a tým ho zbavili jeho transcendentných koreňov: „,Ľudské mesto‘ nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva. Aj v ľudských vzťahoch láska vždy vyjadruje Božiu lásku.“

„Pokoj je ovocím spravodlivosti a dôsledkom lásky. Je v prvom rade Božím darom. No pokoj nie je len darom, ktorý človek prijíma, ale je aj dielom, ktoré má vytvárať. Aby sme boli skutočnými tvorcami pokoja, musíme sa cvičiť v súcite, solidarite, spolupráci, bratstve, musíme byť aktívni v rámci spoločenstiev a angažovať sa za väčšie uvedomovanie si národných a medzinárodných problémov a tiež uvedomovanie si významu hľadania vhodných spôsobov ako rozdeľovať bohatstvo, podporovať rozvoj a spolupracovať na pozitívnom vývoji a riešení konfliktov. Pokoj pre všetkých sa rodí zo spravodlivosti pre každého a nikto nemôže byť vylúčený z tejto základnej povinnosti podporovať spravodlivosť v rámci vlastných kompetencií a zodpovednosti. Vyzývam zvlášť mladých ľudí, ktorí majú vždy živý sklon k ideálom, aby trpezlivo a húževnate hľadali spravodlivosť a pokoj, aby si pestovali cit pre to, čo je správne a pravdivé, i keby si to vyžadovalo obetovať sa a ísť proti prúdu. „Nie sú to ideológie, ktoré spasia svet, ale iba obrátenie sa k živému Bohu, ktorý je naším stvoriteľom, garantom našej slobody, garantom toho, čo je skutočne dobré a pravdivé a čo je zároveň večnou láskou. A čo iné by nás mohlo spasiť, ak nie láska?”. Láska sa teší z pravdy, je tou silou, ktorá nás robí schopnými usilovať sa o pravdu, spravodlivosť, pokoj, pretože všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí.

Drahí mladí priatelia, vy ste pre spoločnosť cenným darom. Nenechajte sa znechutiť ťažkosťami a neprepadnite falošným riešeniam, ktoré sa často predstavujú ako najľahšia cesta na prekonanie problémov. Nemajte strach usilovať sa, namáhať sa a obetovať sa, zvoliť si cestu, ktorá si vyžaduje vernosť a stálosť, pokoru a oddanosť. Prežívajte s dôverou svoju mladosť i tie hlboké túžby po šťastí, pravde, kráse a pravej láske, ktoré zakúšate! Buďte si vedomí svojich možností a neuzatvárajte sa do seba, ale naučte sa pracovať pre budúcnosť, ktorá bude svetlejšia pre všetkých. Nikdy nie ste sami. Cirkev vám dôveruje, sprevádza vás, povzbudzuje vás a chce vám ponúknuť to, čo má najcennejšie: možnosť zodvihnúť oči k Bohu a stretnúť sa s Ježišom Kristom, s tým, ktorý je spravodlivosťou a pokojom.

Všetkým vám, muži a ženy, ktorým vec pokoja leží na srdci! Pokoj nie je dobrom, ktoré už bolo dosiahnuté, ale je cieľom, o ktorý sa musíme usilovať všetci spolu i každý jednotlivo. Hľaďme s väčšou dôverou do budúcnosti, povzbudzujme sa navzájom na našej ceste, pracujme na tom, aby sme nášmu svetu dali ľudskejšiu a bratskejšiu tvár, a uvedomme si, že nás spája zodpovednosť voči terajším i budúcim mladým generáciám, osobitne pokiaľ ide o ich výchovu k tomu, aby milovali pokoj a boli tvorcami pokoja. Práve z tohto vedomia vychádzajú moje úvahy a výzva, ktorú vám adresujem: spojme svoje duchovné, morálne i materiálne sily, aby sme „mladých vychovávali k spravodlivosti a pokoju”.