P. Raniero Cantalamessa OFM Cap.: Prvá evanjelizácia amerického kontinentu

Výber z tretej adventnej kázne P. Cantalamessu:

Pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa OFM Cap. sa vo svojej 3. adventnej kázni, ktorá nesie názov „Až do končín zeme“, o vlnách evanjelizácie v dejinách Cirkvi, zameral na obdobie prvej evanjelizácie amerického kontinentu.
Po objavení Ameriky v roku 1492 kresťanská Európa priniesla na tento nový kontinent vieru, ale zároveň aj vlastné rozdelenie. Na juhu s katolíckou väčšinou a na severe s protestantskou. Bolo samozrejmosťou tej doby, že miestnemu obyvateľstvu bolo nariadené prijatie kresťanstva a zároveň uznanie suverenity španielskeho kráľa. Iba niekoľko odvážlivcov – dominikánov – dokázalo tvrdo vystúpiť a brániť práva domorodého obyvateľstva pred španielskymi dobyvateľmi. Aj toto bolo dôsledkom toho – ako sa zhodujú aj súčasní historici – že domorodé obyvateľstvo si ponechalo svoj jazyk a neskôr aj svoju nezávislosť a identitu. Misionárska práca a pokresťančovanie obyvateľstva, niekedy až tvrdým spôsobom, vychádzala z vtedajšieho teologického chápania učenia, že „mimo Cirkvi niet spásy“ a snahy sprostredkovať spásu čo najväčšiemu množstvu ľudí. Táto náuka siaha do 3. storočia, ale jej pôvodný význam a aplikácia sa vzťahovali iba na kresťanov, ktorí sa hriechom odlúčili od spoločenstva Cirkvi. Až neskôr, keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa táto axióma rozšírila na pohanov.
Páter Cantalamessa poukázal na závery medzinárodného sympózia konaného v Ríme v roku 1992, kde Ján Pavol II. priznal chyby, ktoré sa pri evanjelizácii Latinskej Ameriky udiali, ale zároveň ukázal na mnohé dobrá, ktoré ona priniesla. Pápežský kazateľ dodáva: „Najväčšou udalosťou roku 1492 nebolo to, že Krištof Kolumbus objavil Ameriku, ale že Amerika objavila Ježiša Krista“. Najdôležitejšími protagonistami v tejto etape evanjelizácie boli rehoľníci žobravých rádov. V prvom období sú to františkáni, dominikáni, augustiniáni a potom jezuiti. Oni boli tými, ktorí za cenu veľkých obetí dokázali získavať duše pre Krista, a nie pre Španielskeho kráľa. Stáli pri miestnom obyvateľstve až dokonca. Túto ich prácu v dejinách ocenili viacerí pápeži a synody.
V ďalšej časti sa sústredil na aktuálnu situáciu Cirkvi. V prvom rade poukázal na nevyhnutnosť ukončiť akúsi polarizáciu, ktorá sa udomácnila v cirkevnom spoločenstve. Polarizácia medzi Cirkvou aktívnou v sociálnej oblasti a Cirkvou ohlasujúcou vieru, ktorá núti veriacich akoby vybrať si stranu. Lenže práve darom Katolíckej Cirkvi je byť katolíckou, čo znamená otvorenou prijať tie najrozličnejšie dary, ktoré pochádzajú od toho istého Ducha. Ďalšou skutočnosťou súčasnej Cirkvi latinskej Ameriky je to, že mnoho veriacich odchádza do iných kresťanských denominácií a siekt, pretože tam často krát nachádzajú spoločenstvo, ktoré reálne pomáha niesť ťažkosti, ktoré sa modlí nad chorým, stojí blízko v každodenných starostiach a dáva pocit začlenenia v spoločenstve. Je smutné, že Cirkev môže toto všetko poskytnúť a vlastní ešte viac, ale veriaci to musí hľadať a nájsť mimo nej. Riešením tejto situácie v pohľade novej evanjelizácie je nevyhnutná prítomnosť tradičných rehoľných spoločenstiev, dodáva P. Cantalamessa a cituje z apoštolského listu bl. Jána Pavla II. Los caminos del Evangelio: „Rozličné charizmy zasväteného života robia Kristovo posolstvo živým a aktuálnym v každom čase a na každom mieste“. Práve klasické rehole, ich spiritualita a charizma boli a sú miestom, kde mladí môžu zakúsiť hlboké stretnutie s Bohom. Najdôležitejšie však je v prvom rade objaviť túto pôvodnú charizmu. Príkladom k prehĺbeniu vlastnej charizmy môže byť podľa pápežského kazateľa situácia z XIII. storočia, keď sa rodili žobravé rehole. Pôvodné mníšske rády dokázali práve v týchto nových reholiach objaviť a obnoviť svoje vlastné povolanie či k väčšej chudobe alebo k evanjeliovému životu podľa vlastnej charizmy. Toto platí aj pre súčasnosť, aby pôvodné rehole začali vnímať svet a nové spôsoby života, ktoré v týchto časoch povoláva Duch Svätý. Ako hovoril svätý Bonaventúra: „Duch Svätý ide tam, kde je milovaný, kde je pozvaný a kde sa mu načúva“. Objavením pôvodnej charizmy, prežitím hlbokého stretnutia sa s Bohom, Duch Svätý ukáže aj miesto a spôsob ďalšej práce medzi ľuďmi. P. Cantalamessa zakončil svoju tretiu adventnú kázeň poukázaním na zjavenie v Guadalupe, kde Mária na zástere sv. Diega zanechala svoj obraz ako domorodkyne. Tento obraz ukazuje, že Cirkev v Latinskej Amerike je povolaná stať sa domorodou s domorodcami, cudzinkou s cudzincami, byť všetkým pre všetkých. – js –