Benedikt XVI. o Ježišovej modlitbe spojenej s uzdravovaním

Vatikán (14. decembra, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. sa dnes predpoludním konala v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec sa vo svojej katechéze venoval Ježišovej modlitbe spojenej s uzdravovaním chorých. Veriacim z celého sveta povedal:

Drahí bratia a sestry,

dnes by som sa s vami chcel zamyslieť nad Ježišovou modlitbou spojenou so zázračným uzdravením chorých. V evanjeliách nachádzame viaceré situácie, keď sa Ježiš modlí, vzdávajúc vďaky za dobrodenia a spásne činy Boha Otca, ktorý koná prostredníctvom neho. Vždy je to modlitba, v ktorej sa odráža jedinečný vzťah poznania Otca a spoločenstva s ním. Ježiš často prejavuje veľkú účasť na utrpení svojich priateľov, napríklad v prípade Lazára a jeho rodiny alebo pri stretnutí s chudobnými a chorými, ktorým chce konkrétnym spôsobom pomôcť.

Príznačnou udalosťou je aj uzdravenie hluchonemého (porov. Mk 7,32-37). Rozprávanie evanjelistu Marka, ktoré sme práve počuli, nám ukazuje, že Ježišov skutok uzdravenia sa u neho spája s intenzívnym vzťahom – tak k blížnemu, k chorému ako aj k Bohu Otcovi. Scéna zázraku je opísaná veľmi starostlivo: „On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ (7,33-34). Ježiš chce, aby sa toto uzdravenie uskutočnilo „bokom od zástupu“. Zdá sa, že to nie je len kvôli tomu, že zázrak mal zostať utajený pred ľuďmi, aby nedošlo k šíreniu čiastkových či nesprávnych interpretácií Ježišovej osoby. Rozhodnutie zobrať chorého preč od zástupu má predovšetkým za následok, že v okamihu uzdravenia je Ježiš s hluchonemým sám: majú priestor pre vytvorenie osobného vzťahu. Pán sa tu dotýka uší a jazyka chorého, teda miest postihnutých chorobou. Intenzitu Ježišovej pozornosti vidíme aj v neobyčajnom spôsobe, ktorým uzdravenie uskutočňuje: robí to prostredníctvom vložených prstov, a dokonca aj slín. Takisto skutočnosť, že evanjelista opakuje pôvodné slovo, ktoré Ježiš v danej chvíli vyslovil, „Effeta“, poukazuje na jedinečný charakter celej situácie.

Centrálnym bodom tejto udalosti je však tá skutočnosť, že Ježiš v okamihu uzdravenia zdôrazňuje svoj vzťah s Nebeským Otcom. Rozprávanie hovorí, že Kristus „pozdvihol oči k nebu a vzdychol“ (v. 34). Pozornosť venovaná chorému a Ježišova starosť o neho sú hlboko spojené s modlitbou k Bohu. Ježišovo vzdychnutie je vyjadrené slovesom, ktoré v Novom Zákone opisuje túžbu po dobre, ktoré v danej chvíli ešte človeku chýba (porov. Rim 8, 23). Celé rozprávanie teda ukazuje, že ľudská starosť o chorého vedie Ježiša k modlitbe. Znovu sa tu prejavuje jedinečný vzťah s Otcom, Ježišova identita Jednorodeného Syna. V ňom a prostredníctvom jeho osoby sa sprítomňuje dobrotivé, spásne konanie Boha. Nie je to jediný prípad, keď záverečný komentár ľudí po zázračnom uzdravení pripomína hodnotenie stvorenia na začiatku knihy Genezis: „Dobre robí všetko“ (Mk 7, 37). Do Ježišovho skutku uzdravenia jasným spôsobom vstupuje modlitba – je to v okamihu, keď upriamuje svoj zrak na nebo. Sila, ktorá uzdravila hluchonemého, určite vychádza aj zo súcitu s ním, ale jej najdôležitejším prameňom je Boh Otec. Stretávajú sa tu tieto dva vzťahy: ľudský vzťah účasti na utrpení blížneho, ktorý vstupuje do vzťahu s Bohom, a prostredníctvom toho sa stáva uzdravením.

V Jánovom rozprávaní o vzkriesení Lazára je rovnaká dynamika opísaná s ešte väčšou zrejmosťou (porov. Jn 11, 1-44). I tu sa stretáva Ježišova účasť na priateľovom utrpení s jeho synovským vzťahom k Bohu Otcovi. Ježišova účasť na Lazárovej smrti má niekoľko zvláštnych znakov. V celom rozprávaní sa viackrát spomína jeho priateľstvo s ním ako aj s jeho sestrami Máriou a Martou. Sám Ježiš hovorí: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“ (Jn 11,11). Lazárove sestry, ale aj všetci Židia si všímajú Ježišovu úprimnú účasť na tom, čo sa stalo jeho priateľovi (porov. Jn 11, 3; 11, 36): vidno ju v Ježišovom dojatí z pohľadu na Martu, Máriu a na Lazárových priateľov; toto dojatie prerastá do plaču, tak hlboko ľudského, keď sa Ježiš priblíži k hrobu. Svätý Ján hovorí: „Keď Ježiš videl, ako (Marta) plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil.“ (Jn 11, 33-35). Tento vzťah priateľstva, Ježišova účasť a jeho dojatie nad bolesťou Lazarových príbuzných a známych, sú v celom rozprávaní spojené so stálym a intenzívnym vzťahom k Bohu Otcovi. Od samého začiatku Ježiš interpretuje celú udalosť v spojení s vlastnou identitou a poslaním, a tiež so slávou, ktorá ho očakáva. Keď mu povedia o Lazárovej chorobe, Kristus odpovedá: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11, 4). Aj oznámenie o Lazárovej smrti Ježiš prijíma s hlbokou ľudskou bolesťou, ale vždy s jasným odvolaním sa na vzťah s Bohom a na úlohu, ktorá mu bola zverená: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili“ (Jn 11, 14-15). Okamih, keď sa Ježiš pred hrobom modlí k Otcovi, je vyvrcholením celej udalosti, v ktorej cítiť napätie medzi jeho priateľstvom k Lazárovi a jeho synovským vzťahom k Bohu Otcovi. Aj tu však oba vzťahy idú dohromady. „Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: «Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul»“ (Jn 11,41). Je to Eucharistia.

Táto veta ukazuje, že Ježiš ani na chvíľu neopustil modlitbu prosby za Lazárov život. Ježišova neprestajná modlitba teda nielenže posilnila jeho vzťah s priateľom, ale zároveň aj potvrdila jeho rozhodnutie zostať v spoločenstve s Otcovou vôľou, s jeho plánom lásky, v ktorom Lazárovu chorobu a smrť treba chápať ako prostriedky, čo umožnili zjavenie Božej slávy.

Drahí bratia a sestry, keď čítame toto rozprávanie, každý z nás je povolaný pochopiť, že v prosebnej modlitbe k Pánovi nemáme očakávať okamžité splnenie toho, čo si želáme, vyplnenie našej vôle, ale spoliehať sa s dôverou na Otcovu vôľu, vnímajúc každú udalosť z pohľadu jeho slávy, z pohľadu plánu spásy, ktorý je pre naše oči ešte zahalený rúškom tajomstva. V našich modlitbách by sa prosby mali spájať so vzdávaním vďaky a chvál, i keď sa nám niekedy zdá, že Boh neodpovedá na naše konkrétne priania. Odovzdanie sa do Božej lásky, ktorá nás vždy predchádza i sprevádza, je jednou z najdôležitejších vecí pre náš dialóg s Bohom. Katechizmus Katolíckej Cirkvi Ježišovu modlitbu pri vzkriesení Lazára komentuje takto: „Tak nám Ježišova modlitba, založená na vzdávaní vďaky, ukazuje, ako máme prosiť: skôr ako je dar udelený, Ježiš sa odovzdáva tomu, ktorý dáva a ktorý dáva seba samého vo svojich daroch. Darca je vzácnejší ako udelený dar; je „poklad“, v ktorom je srdce jeho Syna; dar sa udeľuje „navyše“ (por. Mt 6, 21 a 6, 33)“ (b. 2604). Toto sa mi zdá veľmi dôležité. Priľnúť k Tomu, čo dáva dar ešte skôr, než dar dostaneme, pretože darca je vzácnejší, než dar samotný. Teda aj pre nás, okrem toho, čo nám Boh dáva, keď sa k nemu modlíme, najväčším darom, ktorý od neho môžme dostať, zostáva jeho priateľstvo, jeho prítomnosť, jeho láska. On je najvzácnejším pokladom, ktorý si treba vždy žiadať a chrániť.
Modlitba, ktorú Ježiš hovorí v okamihu, keď z Lazárovho hrobu odvaľujú kameň, predstavuje jedinečný, neočakávaný zvrat. Po tom, čo sa poďakoval Otcovi, Ježiš dodáva: „Ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal“ (Jn 11, 42). Touto modlitbou chce Ježiš priviesť ľudí k úplnej dôvere Bohu a jeho vôli; chce ukázať, že tento Boh, ktorý tak veľmi miloval človeka a svet, že mu poslal svojho Jednorodeného Syna (porov. Jn 3, 16), je Bohom Života, Bohom, ktorý prináša nádej a je schopný zmeniť situácie, čo sa človeku javia ako beznádejné. Dôverujúca modlitba veriaceho je teda živým svedectvom o prítomnosti Boha vo svete, o jeho záujme o človeka, o jeho neustálej práci na uskutočnení plánu spásy.

Dve Ježišove modlitby, ktoré sprevádzajú uzdravenie hluchonemého a vzkriesenie Lazára, nám hovoria, že hlboký vzťah medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu by sa mal prejaviť aj v našej modlitbe. Ježiša, pravého Boha a pravého človeka, pozornosť pre druhého, osobitne pozornosť pre chudobného a chorého, pohýna k obráteniu sa k Otcovi – v tom istom vzťahu, ktorý riadi celý jeho život. Ale platí to aj naopak: spoločenstvo s Otcom a neustály dialóg s ním vedú Ježiša k tomu, aby bol jedinečným spôsobom pozorný na konkrétne situácie, v ktorých sa nachádza človek, aby mu vždy sprostredkoval Božiu útechu a lásku. Vzťah s človekom nás teda vedie ku vzťahu s Bohom. A vzťah s Bohom nás opätovne privádza k nášmu blížnemu.

Drahí bratia a sestry, naša modlitba otvára dvere Bohu, ktorý nás učí, aby sme neustále vychádzali zo seba, a tak sa stávali schopnými byť druhým nablízku, a to predovšetkým vo chvíľach skúšky: aby sme im prinášali útechu, nádej a svetlo. Nech nám Boh pomáha, aby sme sa dokázali vždy intenzívnejšie modliť, a tak posilňovali náš vzťah s Bohom Otcom, otvárajúc srdcia pre potreby ľudí, čo sú okolo nás a vnímajúc krásu toho, že sme Božím deťmi v spoločenstve mnohých bratov a sestier.

Preklad: Martin Kramara