P. Raniero Cantalamessa OFM.Cap: Prvá vlna evanjelizácie

Prvá adventná kázeň P. Cantalamessu

V piatok 2. decembra sa vo Vatikáne, v kaplnke Redemptoris Mater, začala séria Adventných kázní pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu pre Svätého Otca a Rímsku kúriu. Kázne potrvajú do 23. decembra a budú sa týkať evanjelizácie, v rámci prípravy na Synodu biskupov o novej evanjelizácii, ktorá sa uskutoční v októbri budúceho roku. Teraz, vážení poslucháči, sprostredkujeme aj vám niekoľko hlavných myšlienok z prvej kázne P. Cantalamessu, ktorá niesla názov: Prvá vlna evanjelizácie.

Zameral sa v nej na šírenie kresťanstva v prvých troch storočiach, ktoré sa stali modelom pre celé nasledujúce dejiny. Je to obdobie, v ktorom si kresťanstvo razí cestu svojimi vlastnými silami. Nemá po svojom boku politickú pomocnú ruku, ktorá by ho podporovala. Konverzie nie sú výsledkom vonkajších výhod či materiálnych alebo kultúrnych. Byť kresťanom neznamená nejaký módny trend, ale naopak zvoliť si kresťanstvo znamená ísť proti prúdu s rizikom vlastného života. Kresťanská viera už od svojho začiatku bola otvorená univerzálnosti. Ježiš povedal svojim učeníkom, aby išli „do celého sveta“ (Mk 16,15) a „učili všetky národy“ (Mt 28,19), aby mu boli svedkami „až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8) a „hlásali pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47). Prítomnosť tejto univerzálnosti a jej prejavovanie ukazuje od apoštolských čias hlavne na postave a misii svätého Pavla. Prekonaním poslednej prekážky k univerzálnosti bolo zoslanie Ducha Svätého, kedy sa stratil rozdiel medzi kresťanmi zo židovstva a tými z pohanstva. V prvých troch storočiach, napriek rozličným prenasledovaniam sa v Cirkvi rodí nový typ misionárskej aktivity. V prvých dvoch storočiach bolo ohlasovanie viery záležitosťou osobnej iniciatívy. Išlo o putujúcich prorokov, o ktorých hovorí Didaché, ktorí prechádzali z miesta na miesto. Mnohé konverzie nastávali práve z osobných stretnutí pri obchodnom styku alebo v službe v armáde.
V druhej polovici 3. storočia sa táto iniciatíva jednotlivcov stáva čoraz viac organizovanou a sčasti je nahradená miestnou komunitou. Biskup aj v reakcii na rozpadávajúci sa vplyv gnostickej herézy získava ústrednú dôležitosť nad všetkými učiteľmi a stáva sa tým, ktorý riadi vnútorný život komunity a je akousi hnacou silou misionárskej činnosti. Komunita sa stáva subjektom, ktorý vykonáva misionársku činnosť a ako potvrdzuje vo svojom diele učenec Harnack: „Musíme brať za samozrejmosť, že hlavným faktorom v šírení kresťanstva bola samotná existencia a neustála činnosť jednotlivých komunít.“ Na konci 3. storočia už kresťanstvo preniklo do každej sociálnej sféry, do gréckej ako aj latinskej literatúry a má vlastnú stabilnú štruktúru, ktorú už nemôže zničiť ani Diokleciánovo prenasledovanie. Cisár Konštantín už pristupuje ku kresťanstvu iným spôsobom. Nie je to on, kto určuje náboženstvo ľudu, ale je to ľud, kto určuje náboženstvo jemu. Je to presne opak toho, čo tvrdia popularizátori dejín typu Dana Browna.
V druhej časti kázne pápežský kazateľ vyjadruje dôvody takéhoto úspechu kresťanstva. Najprv poukázal na historické názory, kde jedni tvrdia, že za úspechom je kresťanská láska a aktívny prejav charitatívnej lásky. Iní zasa tvrdia, že za úspechom stojí schopnosť kresťanskej viery spojiť v sebe opačné tendencie a rozličné hodnoty prítomné v jednotlivých náboženstvách a kultúrach a že za takýmto úspechom stoja ľudské, vedecké a historické faktory. Tí predchádzajúci, ale aj tí, ktorí dnes hovoria o novej evanjelizácii však zabúdajú – tvrdí páter Cantalamesa – , na jednu podstatnú a úplne jednoduchú vec, ktorú už povedal Ježiš: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ (Mk 4, 26-29). Toto podobenstvo jasne ukazuje, že podstatný dôvod úspechu kresťanskej misie nepochádza z vonka, ale z vnútra. Semeno sa nemôže samo zasadiť. Potom, čo ho človek zaseje, už môže ísť aj spať, pretože život semena nezáleží na ňom. Ak toto semeno „padlo do zeme a odumrelo“ čo je vlastne Ježiš Kristus, nič mu už nemôže zabrániť aby prinieslo veľkú úrodu. Svätý Pavol to pochopil, že dôležitejší ako subjekt ohlasovania, je objekt tohto ohlasovania, keď hovorí: „Ja som sadil, Apollo polieval ale vzrast dal Boh. A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3,6-7). Ježiš hovorí o tomto dôvode aj v inom podobenstve, a to o horčičnom zrnku, ktoré je určené na to, aby sa jeho konáre stali útočišťom pre všetky druhy vtákov. „Aký kontrast – hovorí páter Cantalamessa – v porovnaní s historickými rekonštrukciami, ktoré sme počuli vyššie. V nich sa všetko zdalo neisté, náhodné, postavené medzi úspechom a neúspechom. Tu v tomto prípade je už všetko dávno rozhodnuté a zabezpečené od počiatku!“ Každý strom možno poznať po ovocí, hovorí Ježiš. Toto platí pre každý strom, s výnimkou stromu, ktorý vyrástol z neho, a tým je kresťanstvo. Tento jediný strom sa nepozná po ovocí, ale podľa koreňa. V kresťanstve plnosť neprichádza na konci, ale ona je na počiatku. Žiadne ovocie, ani tí najväčší svätí nepridávajú niečo k dokonalosti tohto vzoru. V tomto zmysle má pravdu ten, kto povedal, že „kresťanstvo je nezdokonaliteľné“.
Ďalšou vecou, ktorú historici dejín kresťanstva často ignorujú, je nevyvrátiteľná istota, že vtedajší kresťania, teda aspoň tí najlepší z nich, boli presvedčení o dobrote a konečnom víťazstve toho, čomu verili. „Môžete nás pozabíjať, ale nemôžete nám ublížiť“ povedal Justín mučeník rímskemu sudcovi, ktorý ho odsúdil na smrť. Nakoniec to bol práve tento pokoj istoty, ktorý zabezpečil víťazstvo nad snahou politickej autority potlačiť silou kresťanskú vieru. Toto je to, čo v súčasnej dobe najviac potrebujeme: prebudiť v kresťanoch, aspoň v tých, ktorí majú v úmysle venovať sa evanjelizácii, vnútornú istotu o pravde toho, čo ohlasujú. Ako povedal Pavol VI. „Cirkev potrebuje znovu získať radosť, chuť a istotu o jej pravdivosti. Najprv my musíme veriť tomu, čo hlásame; ale veriť naozaj.“ Úspech novej evanjelizácie bude v skutočnosti záležať na veľkosti viery, ktorá sa v Cirkvi ale aj samotnými evanjelizátormi dokáže vytvoriť. Musíme zo seba striasť akýkoľvek pocit bezmocnosti a rezignácie. Pred sebou máme svet uzavretý vo svojom sekularizme, opojený úspechom techniky a možnosťami, ktoré ponúka veda a akoby žiaruvzdorný voči ohlasovaniu evanjelia. Ale zároveň páter Cantalamessa kladie otázku: Bol vari grécky svet so svojou múdrosťou alebo ten rímsky so svojou veľmocou, v ktorom žili prví kresťania menej istý sebou samým, alebo menej odolný voči evanjeliovej zvesti?
Praktickou úlohou, ktorá vyplýva z počutých podobenstiev, je rozsievať celým priehrštím „vhod i nevhod“ ako hovorí svätý Pavol. A potom to nechať tak a nehľadieť na to a počítať výsledky. Rozsievač v podobenstve sa už nezaujíma o to, či semeno skončí pri ceste alebo v kríkoch. Dôvodom je to, že sa nikdy dopredu nevie či to bude úrodná zem, alebo asfalt. Je tu ľudská sloboda, ktorú človek nemôže predvídať a Boh ju nechce porušiť.Na záver páter Cantalamessa opakuje Ježišove slová: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“. (Mt 6,38). -js-