Mons. Cyril Vasiľ o význame putovania v tradícii Cirkvi

Úvaha Mons. Cyrila Vasiľa nad významom putovania v tradícii Cirkvi


Predvianočné obdobie v Ríme je charakterizované rastúcim počtom turistov. Návšteva Ríma sa ale pre mnohých z nich nespája len s turistikou, ale je chápaná ako skutočná púť, teda duchovný zážitok.

V čom ale spočíva hlbší význam pútí, či putovania, na akési posvätné miesto?
Dejiny kresťanstva sú po celé stáročia charakterizované tým, že Boží ľud často a rád putoval na rozličné miesta, nazývajúc ich posvätnými, či svätými miestami. Niektoré ciele pútí majú svoj dôvod v svätosti nejakej osoby, iné sú zviazané s životom a utrpením Krista, ako je to v prípade Svätej zeme, či Jeruzalema, iné sa vyznačujú tým, že počas stáročí sa vyvinula tradícia, ktorá ich nejakým osobitným spôsobom spája so svätosťou.
Putovanie na posvätné miesta charakterizuje celé dejiny kresťanstva.

Niekedy sa však v pútiach môžu skrývať aj isté nebezpečenstvá a neide len o nebezpečenstvá spojené s cestovaním. Nebezpečenstvom sa môže stať napríklad to, že človek vnútorne prepája svätosť miesta, duchovnú svätosť s očakávaním aj vonkajšej, konkrétnej, viditeľnej svätosti - a potom môže byť niekedy sklamaný. „Čakal som to, alebo ono na svätom mieste a zistil som, že aj toto miesto je len tak sväté ako každé iné miesto!“
Celý svet je posvätný, každé miesto je „miesto sväté“. Na každom mieste sa totiž prejavuje Božia stvoriteľská i vykupiteľská vôľa. Neexistujú viac, alebo menej sväté miesta, ktoré by mali svätosť bytostne sami zo seba. Svätosť miesta sa prejavuje, či uskutočňuje tým, k čomu sa viaže ale predovšetkým k tomu, ako ho človek duchovne vníma, ako prežije čas, ktorý na tomto mieste strávi, či sväto, alebo menej sväto.

A tak by sme mohli začať hľadať odpoveď na otázku: “Čo vlastne charakterizuje skutočného pútnika? Čo je to putovanie, kto je to pútnik? Prečo v dejinách Cirkvi má také hlboké miesto púť?“
Všimnime si najprv len čisto vonkajšie znaky púte. Aj dnes, aj napriek moderným dopravným prostriedkom, s púťou je predsa len spojená istá námaha. Človek sa musí odobrať zo svojho domova, niečo za sebou zanecháva. Je ochotný nechať to čo pozná, nechať zabehnutý každodenný spôsob života a podujať sa na niečo nové. Aj to je jedna zo známok putovania.
Zvyčajne človek neputuje sám a teda ďalším znakom pútnika, či putovania je to že pri púti sa vytvára spoločenstvo. Stačí si spomenúť na to, aké bolo dôležité vytvárať spoločenstvo práve v časoch, keď pre nás boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery – a to najmä zoči voči tým spoločenským podmienkam, ktoré zatláčali do úzadia náboženský život. Na pútiach sme sa cítili akosi silnejší, na pútiach sme sa cítili byť časťou spoločenstva, spoločenstva Cirkvi.
Pútnik je človek ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, či pripraviť cestovnú tašku, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí že naozaj, človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda púť, putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných. Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.
Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania.
Keď začneme listovať stránkami Biblie, vidíme, že dejiny Božieho ľudu sú vlastne dejinami ľudu, ktorý neustále putuje a neustále čosi hľadá. Abrahám hľadá nové pastviská, hľadá nové kraje, Izrael hľadá zasľúbenú zem, aby nakoniec zistil, že to čo hľadá vlastne nie je ani tak nová zem, ani úrodnejšie polia, ani krajšie lúky, ale že v skutočnosti hľadá Božiu prítomnosť. Sme potomkami tých, ktorí nám odovzdali svoju vieru a ich život viery bolo možný tiež len vďaka ich predchodcom ktorí obrazne, ale i reálne, nastúpili na cestu vieru, duchovne i fyzicky putovali aby priniesli aj iným vieru. Pán posiela Apoštolov po dvoch a po dvoch, aby ohlasovali evanjelium. Prví kresťania sa rozchádzajú do celého sveta, niekedy aj prenasledovaní, aby hlásali evanjelium ďalej. Sv. Cyril a Metod priniesli vieru našim predkom a jeden z našich vierozvestov, svätý Konštantín-Cyril, po dlhom putovaní, zakončil tu v Ríme svoju životnú cestu. Aj my o sebe môžeme povedať, že sme len jedným ohnivkom dlhého reťazca putovania a odovzdávania svedectva viery.
V duchovnom putovaní Cirkvi, ktorá je nazývaná aj Cirkvou putujúcou, si uvedomujeme, že kráčame ako spoločenstvo, ako Cirkev.

Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú. Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia Cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.
Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to čo je bytostné.
Známy kazateľský príbeh hovorí o istom pútnikovi, ktorý hľadal svätosť, hľadal nejaký vzor. Putoval po rozličných miestach a dopočul sa, že kdesi žije istý svätý muž. Došiel teda k nemu pre nejakú duchovnú radu. Keď príde, do jeho domu, do jeho izby, pozerá a vidí, že izba je skoro prázdna, je tam len posteľ, stôl, stolička. Hovorí mu: „Kde máte všetky veci, kde máte nábytok? Kde máte nejaké veci, ktoré by ste potrebovali?“
A tento svätý muž sa ho pýta: „No a ty kde máš svoje veci?“
Pútnik odpovedá: „No, ja si veľa nenesiem, ja som tu len prechodne.“ Nato svätý muž odpovedá: “Aj ja som tu len prechodne.“
Hľa, poučenie pre život každého z nás. Nech by sme si akokoľvek o sebe mysleli, že sme tu už naozaj natrvalo, že potrebujeme k životu to, to a to, nakoniec si zisťujeme, že kdekoľvek by sme boli a čokoľvek by sme robili - sme tu naozaj len prechodne. Aj toto nám pripomína duch putovania a duchovná dispozícia pútnika.

Ak sa definujeme ako kresťania, znamená to, že sme ľudia, ktorý veria v to, že život má akýsi zmysel, že tu nie sme náhodou, že na ceste nekráčame sami a že tá cesta má istý konkrétny cieľ. A tým konkrétnym cieľom nie je Rím, Jeruzalem, či Compostella. Konkrétnym cieľom je ten jediný pravý cieľ, je to stretnutie s Bohom. Najistejšia cesta ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „Ja som Cesta, Pravda aj
Život“, cez Ježiša Krista.
V záverečnej scéne slávneho gruzínskeho filmu Tengiza Abuladzeho, Pokánie, filmu, ktorý bol predperestrojkovou kritikou moci zla a duchovnej prázdnoty, vidíme putujúcu starenku, ktorá sa naliehavo pýta ľudí pri ceste – Vedie táto cesta ku chrámu? A keď jej odpovedajú, „Nie, táto cesta sa volá valamská a nevedie ku chrámu“, tak len smutno pokrúti hlavou a zašepká: „Načo je taká cesta, ktorá nevedie ku chrámu!?“
Na úvod som povedal, že všetky cesty vedú do Ríma. Platilo to vtedy, keď naozaj Rím bol centrom impéria. Z neho vychádzali a v ňom sa schádzali všetky cesty. Všetky cesty však v skutočnosti vedú nie do Ríma, do jeho chrámov a bazilík, ale vedú k tomu duchovému chrámu, ktorým je Kristus, ten ktorý je Cesta, Pravda a Život. K tomuto cieľu každý nakoniec príde. Avšak niekto sa tam môže dostaviť bez prípravy a s prekvapením, že vlastne o cieli tejto cesty nevedel, či dokonca ho odmietal, alebo môže ísť do cieľa tejto cesty pripravený na splnenie toho očakávania, ktoré ho sprevádzalo počas celého jeho putovania. Sme kresťania, lebo veríme, že náš život má zmysel a že má aj konkrétny cieľ. Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných putujúcich, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na ceste ku Kristovi potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to.