Spiritualita súčasného človeka: Neustála modlitba a duchovná citlivosť
Pravidelná rubrika Spiritualita
súčasného človeka, ktorú pripravil P. Peter Dufka SJ: Obdobie adventu je časom
očakávania príchodu Ježiša Krista. Môže byť i časom obnovy nášho duchovného života,
a to prehĺbením a oživením niektorých jeho aspektov. Svätý Efrém Sýrsky, diakon zo
4. storočia, ktorý bol v roku 1920 vyhlásený za učiteľa Cirkvi, sa stal známy pre
svoju hĺbku duchovného života. Podľa neho by každého kresťana malo charakterizovať
niekoľko aspektov duchovného života, ktoré vedú k jeho prehĺbeniu. Hovorí o siedmich
aspektoch, my si však bližšie všimnime len dva z nich. A to:
Neustálu
modlitbu Duchovnú citlivosť
Neustálu modlitbu svätý Efrém
Sýrsky považuje za mimoriadny prostriedok na získanie trvalého pokoja. Literatúra,
ktorá sa zaoberá touto oblasťou a pochádza z prvých storočí, môže vytvoriť dojem,
že ide o isté pokračovanie tradície antických filozofií, týkajúcich sa istých praktík,
ktoré vedú k nadobudnutiu pokoja. Pokoj u pohanov bol definovaný ako pokoj poriadku.
U židov výraz Shalom označoval spočiatku výsledok diskusie, dialógu medzi dvoma
ľuďmi - napríklad obchodníkmi, ktorí sa dohodli na cene, a teda obaja z jednania odišli
v pokoji. Neskôr však tento výraz označoval správny vzťah k Bohu, ktorý
bol prvou podmienkou pokoja. Pre kresťanstvo, ktoré nadviazalo na židovskú tradíciu,
bol takisto pokoj výsledkom správneho vzťahu k Bohu. Tento vzťah sa dosahuje modlitbou
a ak tento má byť trvalý, je potrebné nadobudnúť stav neustálej modlitby. Pseudo-Dionizius
Areopagita rozvinul koncept modlitby mystického ticha podľa neoplatónskej línie. Táto
modlitba je zdrojom mimoriadneho pokoja. „Jednoduché, absolútne a nemenné tajomstvá
poznania Boha sa začínajú v tieni, ktorý osvetľuje ticho,“ povedal Pseudo-Dionizius,
ktorý bol presvedčený o tom, že žiadne slovo a nijaký koncept nemôžu vyjadriť Boha.
Izák
Sýrsky to vyjadril ešte inak: „Ak sa slová zastavia v tvojich ústach, ak v tvojej
duši zavládne ticho a ak sa tento stav opakuje často, tak vedz, že vstupuješ do hesychie,
čo je stav vnútorného ticha a pokoja.“ Hesychia bola považovaná za najistejší
prostriedok k dosiahnutiu jednoty s Bohom.
Na Východe sa kresťania usilovali
prežívať rôzne udalosti dňa v neustálej modlitbe. Nikdy nepochybovali o tom, že nepretržitá
modlitba je nielen možná, ale je to dokonca ich povinnosť. Origenes priniesol riešenie
nepretržitej modlitby, keď zjednotil modlitbu s nevyhnutnou činnosťou a činnosť s
modlitbou. Toto zjednotenie našlo svoje naplnenie v slávnom hesle benediktínov Ora
et labora.
Zatiaľ čo na Západe mala modlitba charakter konkrétneho úkonu,
na Východe výraz katastasis označoval trvalý stav duše, ktorá je zameraná na
Boha vďaka neustálemu pamätaniu na neho. Spôsob modlitby orationis status je
teda ustálený stav duše človeka, ktorý je sám o sebe modlitbou. Všetko, čo sa počas
dňa udeje, sa odohráva v neustálej Božej prítomnosti, ktorú si duša jasne uvedomuje.
Je to síce vnútorná modlitba, ale postupne sa stáva vonkajšou - zjavnou a viditeľnou
i navonok, pretože premieňa človeka na znamenie Božej prítomnosti. Takýto ľudia neustálej
modlitby, medzi ktorých patril napr. sv. František z Assisi, sa stali na Východe i
na Západe nositeľmi trvalého pokoja a dnes si niektorých z nich uctievame na oltári.
2.
Druhý aspekt duchovného života, ktorý by mal charakterizovať kresťana, je duchovná
citlivosť, čo znamená citový vzťah k pravdám viery. Keď sv. Efrém Sýrsky
uvažuje nad úlohou citu v našom duchovnom živote, uvádza už spomínaný výraz hesychia,
čo znamená stav vnútorného pokoja a priľnutie k Bohu. Ide o akési spočinutie v jeho
náručí. K tomu treba dosiahnuť istý stupeň amerimnie, čo znamená vzdať sa a
zabudnúť na všetko, čo kresťana odvádza od hlbokého vzťahu k Bohu. Sv. Ignác svojím
známym pravidlom – tantum quantum neskôr obohatil túto duchovnú askézu pravidlom,
že človek by sa mal natoľko pridŕžať vecí, ktoré ho obklopujú, nakoľko ho privádzajú
k Bohu a natoľko sa ich vedieť vzdať, nakoľko ho od neho odvádzajú. Sv. Efrém Sýrsky
popisuje i stav akejsi duchovnej anestézie (anaisthesis), kedy človek nie je schopný,
alebo nechce nadviazať vzťah s Bohom. Hovorí o zabudnutí, nezáujme alebo nechuti pre
duchovné veci. Upozorňuje, že toto patrí k ôsmim pokušeniam, ktoré podľa tradície
pochádzajú od Zlého. I na túto oblasť nadväzuje sv. Ignác z Loyoly, keď popisuje stav,
kedy človek nie je schopný duchovne vychutnať a precítiť niektoré pravdy viery. Ak
srdce nie je schopné duchovného citu, začne byť tvrdé a nechápavé (sklerokardia).
Najhlbšie pravdy viery poznávame iba srdcom, očiam a rozumu sú zastreté. Človek, ktorý
nie je nikdy schopný takéhoto citu, ba dokonca sĺz, je podľa niektorých autorov duchovne
chorý. Slzy boli podľa nich ukazovateľom hĺbky duchovného života a nezriedka sa modlili
za dar sĺz. Keď hovoríme o dare sĺz, nachádzame sa na rozhraní duchovných a duševných
daností človeka. Táto hranica bola istým problémom, s ktorým sa stretávame v celých
dejinách spirituality. Nie je ľahké dostatočne zodpovedať na otázku, do akej miery
sú citové a psychické prežívania indikátormi duchovného stavu človeka. Určenie vzájomného
vzťahu je pre duchovné rozlišovanie veľmi dôležité. Najmä pre duchovných otcov - spirituálov
v kolégiách, ktorí neraz musia správne zareagovať napr. na otázku: „Čo mám robiť,
keď necítim povolanie?“, je toto rozlišovanie veľmi dôležité. Odpoveď typu: „Keď
povolanie necítiš, tak ho nemáš,“ je zaiste veľmi zjednodušená a unáhlená.
Duchovný stav osoby má dopad i na jej duševnú, teda psychickú stránku a dokonca, podľa
niektorých autorov, i na jej telesnú stránku. V dejinách Cirkvi nájdeme majstrov duchovného
rozlišovania, ktorí boli veľmi citliví a mali mimoriadnu pozorovaciu schopnosť. Boli
schopní odhaliť duchovný stav osoby na základe gest, pohybov a jej správania. Týmto
ľuďom sa prisudzoval dar kardiognosie, teda poznania srdca druhého človeka.
V
istom rímskom kolégiu bol rektor, ktorý mal mimoriadne rozvinutú túto rozlišovaciu
schopnosť. Keď sedával v jedálni a sledoval seminaristov, bolo vidieť, ako ich hlbokým
pohľadom preniká a zachytáva skutočnosti, ktoré sa nachádzajú v hĺbke ich sŕdc. O
jednom z nich medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi raz povedal: „Tento človek
nemá povolanie.” Keď sa ho títo opýtali, podľa čoho môže tak vážnu vec s takou
jasnosťou posudzovať, povedal: „Pozoroval som ho, ako je a pije.“ Podľa spôsobu,
ako chytil pohár, ako ho priložil k ústam, ako si odkrajoval chlieb a ako konzumoval
mäso, bol tento rektor schopný vypozorovať ducha, ktorý sa ukrýval v tomto človekovi.
A skutočne, dotyčný seminarista po čase sám odišiel. Je pozoruhodné, ako sa na základe
nášho vonkajšieho správania dá vypozorovať, čo je v hierarchii hodnôt nášho života
na prvom mieste, čo nosíme vo svojom srdci. Ak je v ňom hlboký a trvalý vzťah k Bohu,
všetko naše myslenie a konanie bude ním ovplyvnené. Srdce nás prezradí. Citové prežívanie
alebo priľnutie k pravdám viery nie je jediným kritériom duchovného života, ale k
jeho dôležitým elementom celkom isto patrí. Teofan Zatvorník má teda pravdu, keď tvrdí,
že „cítiť sa dobre alebo zle nie je matériou pre duchovné rozlišovanie“. Avšak
ak človek počas dlhého obdobia necíti žiadnu pozitívnu rezonanciu svojho vnútra, žiadnu
radosť z kresťanského života, toto signalizuje podľa Teofana Zatvorníka a iných majstrov
duchovného života istú duchovnú chorobu.
Milí priatelia, my sa na príchod
nášho Spasiteľa dobre pripravíme tým, že pokročíme v škole tichej a neustálej modlitby
srdca, ale i tým, ak si k jednotlivým pravdám viery vytvoríme citový vzťah. Ak sa
vrátime k duchovným zážitkom, ktoré hlboko zasiahli naše srdce a necháme ich v sebe
nanovo zarezonovať.