2011-12-04 12:20:34

Spiritualita súčasného človeka: Neustála modlitba a duchovná citlivosť


RealAudioMP3 Pravidelná rubrika Spiritualita súčasného človeka, ktorú pripravil P. Peter Dufka SJ:
Obdobie adventu je časom očakávania príchodu Ježiša Krista. Môže byť i časom obnovy nášho duchovného života, a to prehĺbením a oživením niektorých jeho aspektov. Svätý Efrém Sýrsky, diakon zo 4. storočia, ktorý bol v roku 1920 vyhlásený za učiteľa Cirkvi, sa stal známy pre svoju hĺbku duchovného života. Podľa neho by každého kresťana malo charakterizovať niekoľko aspektov duchovného života, ktoré vedú k jeho prehĺbeniu. Hovorí o siedmich aspektoch, my si však bližšie všimnime len dva z nich. A to:

    Neustálu modlitbu
    Duchovnú citlivosť


    Neustálu modlitbu svätý Efrém Sýrsky považuje za mimoriadny prostriedok na získanie trvalého pokoja. Literatúra, ktorá sa zaoberá touto oblasťou a pochádza z prvých storočí, môže vytvoriť dojem, že ide o isté pokračovanie tradície antických filozofií, týkajúcich sa istých praktík, ktoré vedú k nadobudnutiu pokoja. Pokoj u pohanov bol definovaný ako pokoj poriadku. U židov výraz Shalom označoval spočiatku výsledok diskusie, dialógu medzi dvoma ľuďmi - napríklad obchodníkmi, ktorí sa dohodli na cene, a teda obaja z jednania odišli v
    pokoji. Neskôr však tento výraz označoval správny vzťah k Bohu, ktorý bol prvou podmienkou pokoja. Pre kresťanstvo, ktoré nadviazalo na židovskú tradíciu, bol takisto pokoj výsledkom správneho vzťahu k Bohu. Tento vzťah sa dosahuje modlitbou a ak tento má byť trvalý, je potrebné nadobudnúť stav neustálej modlitby. Pseudo-Dionizius Areopagita rozvinul koncept modlitby mystického ticha podľa neoplatónskej línie. Táto modlitba je zdrojom mimoriadneho pokoja. „Jednoduché, absolútne a nemenné tajomstvá poznania Boha sa začínajú v tieni, ktorý osvetľuje ticho,“ povedal Pseudo-Dionizius, ktorý bol presvedčený o tom, že žiadne slovo a nijaký koncept nemôžu vyjadriť Boha.

Izák Sýrsky to vyjadril ešte inak: „Ak sa slová zastavia v tvojich ústach, ak v tvojej duši zavládne ticho a ak sa tento stav opakuje často, tak vedz, že vstupuješ do hesychie, čo je stav vnútorného ticha a pokoja.“ Hesychia bola považovaná za najistejší prostriedok k dosiahnutiu jednoty s Bohom.

Na Východe sa kresťania usilovali prežívať rôzne udalosti dňa v neustálej modlitbe. Nikdy nepochybovali o tom, že nepretržitá modlitba je nielen možná, ale je to dokonca ich povinnosť. Origenes priniesol riešenie nepretržitej modlitby, keď zjednotil modlitbu s nevyhnutnou činnosťou a činnosť s modlitbou. Toto zjednotenie našlo svoje naplnenie v slávnom hesle benediktínov Ora et labora.

Zatiaľ čo na Západe mala modlitba charakter konkrétneho úkonu, na Východe výraz katastasis označoval trvalý stav duše, ktorá je zameraná na Boha vďaka neustálemu pamätaniu na neho. Spôsob modlitby orationis status je teda ustálený stav duše človeka, ktorý je sám o sebe modlitbou. Všetko, čo sa počas dňa udeje, sa odohráva v
neustálej Božej prítomnosti, ktorú si duša jasne uvedomuje. Je to síce vnútorná modlitba, ale postupne sa stáva vonkajšou - zjavnou a viditeľnou i navonok, pretože premieňa človeka na znamenie Božej prítomnosti. Takýto ľudia neustálej modlitby, medzi ktorých patril napr. sv. František z Assisi, sa stali na Východe i na Západe nositeľmi trvalého pokoja a dnes si niektorých z nich uctievame na oltári.

2. Druhý aspekt duchovného života, ktorý by mal charakterizovať kresťana, je duchovná citlivosť, čo znamená citový vzťah k pravdám viery.
Keď sv. Efrém Sýrsky uvažuje nad úlohou citu v našom duchovnom živote, uvádza už spomínaný výraz hesychia, čo znamená stav vnútorného pokoja a priľnutie k Bohu. Ide o akési spočinutie v jeho náručí. K tomu treba dosiahnuť istý stupeň amerimnie, čo znamená vzdať sa a zabudnúť na všetko, čo kresťana odvádza od hlbokého vzťahu k Bohu. Sv. Ignác svojím známym pravidlom – tantum quantum neskôr obohatil túto duchovnú askézu pravidlom, že človek by sa mal natoľko pridŕžať vecí, ktoré ho obklopujú, nakoľko ho privádzajú k Bohu a natoľko sa ich vedieť vzdať, nakoľko ho od neho odvádzajú. Sv. Efrém Sýrsky popisuje i stav akejsi duchovnej anestézie (anaisthesis), kedy človek nie je schopný, alebo nechce nadviazať vzťah s Bohom. Hovorí o zabudnutí, nezáujme alebo nechuti pre duchovné veci. Upozorňuje, že toto patrí k ôsmim pokušeniam, ktoré podľa tradície pochádzajú od Zlého. I na túto oblasť nadväzuje sv. Ignác z Loyoly, keď popisuje stav, kedy človek nie je schopný duchovne vychutnať a precítiť niektoré pravdy viery. Ak srdce nie je schopné duchovného citu, začne byť tvrdé a nechápavé (sklerokardia). Najhlbšie pravdy viery poznávame iba srdcom, očiam a rozumu sú zastreté. Človek, ktorý nie je nikdy schopný takéhoto citu, ba dokonca sĺz, je podľa niektorých autorov duchovne chorý. Slzy boli podľa nich ukazovateľom hĺbky duchovného života a nezriedka sa modlili za dar sĺz. Keď hovoríme o dare sĺz, nachádzame sa na rozhraní duchovných a duševných daností človeka. Táto hranica bola istým problémom, s ktorým sa stretávame v celých dejinách spirituality. Nie je ľahké dostatočne zodpovedať na otázku, do akej miery sú citové a psychické prežívania indikátormi duchovného stavu človeka. Určenie vzájomného vzťahu je pre duchovné rozlišovanie veľmi dôležité. Najmä pre duchovných otcov - spirituálov v kolégiách, ktorí neraz musia správne zareagovať napr. na otázku: „Čo mám robiť, keď necítim povolanie?“, je toto rozlišovanie veľmi dôležité. Odpoveď typu: „Keď povolanie necítiš, tak ho nemáš,“ je zaiste veľmi zjednodušená a unáhlená. Duchovný stav osoby má dopad i na jej duševnú, teda psychickú stránku a dokonca, podľa niektorých autorov, i na jej telesnú stránku. V dejinách Cirkvi nájdeme majstrov duchovného rozlišovania, ktorí boli veľmi citliví a mali mimoriadnu pozorovaciu schopnosť. Boli schopní odhaliť duchovný stav osoby na základe gest, pohybov a jej správania. Týmto ľuďom sa prisudzoval dar kardiognosie, teda poznania srdca druhého človeka.

V istom rímskom kolégiu bol rektor, ktorý mal mimoriadne rozvinutú túto rozlišovaciu schopnosť. Keď sedával v jedálni a sledoval seminaristov, bolo vidieť, ako ich hlbokým pohľadom preniká a zachytáva skutočnosti, ktoré sa nachádzajú v hĺbke ich sŕdc. O jednom z nich medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi raz povedal: „Tento človek nemá povolanie.” Keď sa ho títo opýtali, podľa čoho môže tak vážnu vec s takou jasnosťou posudzovať, povedal: „Pozoroval som ho, ako je a pije.“ Podľa spôsobu, ako chytil pohár, ako ho priložil k ústam, ako si odkrajoval chlieb a ako konzumoval mäso, bol tento rektor schopný vypozorovať ducha, ktorý sa ukrýval v tomto človekovi. A skutočne, dotyčný seminarista po čase sám odišiel. Je pozoruhodné, ako sa na základe nášho vonkajšieho správania dá vypozorovať, čo je v hierarchii hodnôt nášho života na prvom mieste, čo nosíme vo svojom srdci. Ak je v ňom hlboký a trvalý vzťah k Bohu, všetko naše myslenie a konanie bude ním ovplyvnené. Srdce nás prezradí. Citové prežívanie alebo priľnutie k pravdám viery nie je jediným kritériom duchovného života, ale k jeho dôležitým elementom celkom isto patrí. Teofan Zatvorník má teda pravdu, keď tvrdí, že „cítiť sa dobre alebo zle nie je matériou pre duchovné rozlišovanie“. Avšak ak človek počas dlhého obdobia necíti žiadnu pozitívnu rezonanciu svojho vnútra, žiadnu radosť z kresťanského života, toto signalizuje podľa Teofana Zatvorníka a iných majstrov duchovného života istú duchovnú chorobu.

Milí priatelia, my sa na príchod nášho Spasiteľa dobre pripravíme tým, že pokročíme v škole tichej a neustálej modlitby srdca, ale i tým, ak si k jednotlivým pravdám viery vytvoríme citový vzťah. Ak sa vrátime k duchovným zážitkom, ktoré hlboko zasiahli naše srdce a necháme ich v sebe nanovo zarezonovať.


















All the contents on this site are copyrighted ©.