Generálna audiencia Benedikta XVI.: Ježišov krst v Jordáne
Vatikán (30. novembra, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. sa dnes predpoludním
konala v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec sa vo svojej katechéze zameral na
udalosť Ježišovho krstu v rieke Jordán:
Drahí bratia a sestry,
počas
posledných katechéz sme rozjímali nad niekoľkými príkladmi modlitby v Starom zákone.
Dnes sa chceme zahľadieť na Ježiša, na jeho modlitbu, ktorá napĺňala celý jeho život,
ako akýsi tajomný kanál, ktorý zavlažuje existenciu, vzťahy, skutky a ktorý ho vedie
s rozhodnosťou až k úplnému darovaniu seba samého, podľa plánu lásky Boha Otca. On
je našim učiteľom v modlitbe, ba dokonca on je aktívnou a bratskou pomocou v každom
našom obrátení sa k Otcovi. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi toto zhrnulo v
jednom zo svojich nadpisov: „modlitba je úplne zjavená a zrealizovaná v Ježišovi“
(541-547). Práve na neho chceme hľadieť v nasledujúcich katechézach.
Mimoriadne
dôležitým okamihom na tejto jeho ceste je modlitba, ktorá nasleduje po Ježišovom krste
v rieke Jordán. Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš –spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí
krstu od Jána Krstiteľa – stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby: „Keď
sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo,
zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty
si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3,21-22). Práve tento postoj modlitby
– v dialógu s Otcom – osvetľuje skutok, ktorý vtedy vykonal spolu s mnohými ľuďmi
svojho národa, ktorí pribehli k Jordánu. Svojou modlitbou dáva tomuto svojmu skutku
veľmi exkluzívny a osobný charakter.
Krstiteľ rázne vyzýval ľudí, aby žili
ako „synovia Abraháma“, obrátiac sa k dobru a konajúc skutky hodné tohto obrátenia
(porov. Lk 3,7-9). Prichádzal k nemu veľký zástup Izraelitov, ako pripomína evanjelista
Marek, keď píše: „Prichádzala k nemu (=k Jánovi, pozn.) celá judejská krajina
i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“
Krstiteľ prinášal čosi skutočne nové: prijať krst malo byť znamením pevného rozhodnutia
zmeniť svoj život, zanechať hriešne správanie a začať nový život. Aj Ježiš prijíma
toto pozvanie, zaradí sa do množstva obyčajných hriešnikov, ktorí čakali na brehu
Jordána. Avšak – ako už u prvých kresťanov – aj nám napadne otázka: Prečo sa Ježiš
dobrovoľne podriaďuje tomuto krstu pokánia a obrátenia? On predsa nemal žiadne hriechy,
ktoré by mal oľutovať, a teda nepotreboval žiadne obrátenie. Prečo teda toto gesto?
Evanjelista
Matúš zachytil prekvapenie Jána Krstiteľa, ktorý hovorí: „Ja by som sa mal dať
tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14), ako aj Ježišovu odpoveď: „Len
to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15).
Význam slova „spravodlivosť“ v biblickom kontexte znamená úplne prijať Božiu vôľu.
Ježiš ukazuje svoju blízkosť tej časti svojho ľudu, ktorý – nasledujúc Jána Krstiteľa
– uznáva za nedostačujúce považovať sa len za synov Abrahámových, ale chce plniť Božiu
vôľu, chce sa snažiť o to, aby sa vlastné konanie stalo vernou odpoveďou na zmluvu,
ktorú Boh ponúkol Abrahámovi. Vstupujúc do rieky Jordán Ježiš – ktorý bol bez hriechu
– ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať
ich a zmeniť svoj život. Ježiš nám tým umožňuje pochopiť, že byť časťou Božieho ľudu
znamená vstúpiť do novej optiky života – života podľa Boha.
V tomto svojom
geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím
postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, naplniac
tak vôľu Otca. Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom,
zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma
potvrdenie svojho poslania. V slovách, ktoré zaznejú z neba (porov. Lc 3,22), je anticipované
odvolanie sa na veľkonočné mystérium, kríž a vzkriesenie. Boží hlas ho definuje ako
„môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho
otec Abrahám ochotný obetovať Bohu, podľa jeho príkazu (porov. Gen 22,1-14). Ježiš
nie je len „Syn Dávidov“, kráľovský mesiášsky potomok, alebo „Služobník,
v ktorom má Boh svoje zaľúbenie“, ale je aj jednorodený a milovaný „Syn“,
podobný Izákovi, ktorého Boh Otec dáva za spásu sveta. V okamihu, keď Ježiš skrze
modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo (porov. Lk 3,22b),
zostupuje Duch Svätý (porov. Lk 3,22a), ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého
nakoniec – keď bude vyvýšený na kríži (porov. Jn 1,32-34; 7,37-39) – rozleje na učeníkov,
aby osvetľoval dielo Cirkvi. V modlitbe Ježiš žije v neustálom kontakte so svojim
Otcom, aby v plnosti zrealizoval jeho plán lásky pre ľudí.
Na pozadí tejto
mimoriadnej modlitby stojí celá Ježišova existencia, prežívaná v rodine, ktorá bola
hlboko zviazaná náboženskými tradíciami Izraelského ľudu. Poukazujú na to mnohé odkazy,
ktoré nachádzame v Evanjeliách: jeho obriezka (porov. Lk 2,21), jeho zasvätenie v
chráme (porov. Lk 2,22-24), výchova a formácia v Nazarete (porov. Lk 2,39-40 a 2,51-52).
Išlo približne o „tridsať rokov“ (Lk 3,23), čiže dlhý čas v skrytosti a každodennosti,
hoci s okamihmi účasti na spoločnom náboženskom živote, akou bola napríklad púť do
Jeruzalema (porov. Lk 2,41). Keď evanjelista Lukáš opisuje udalosť dvanásťročného
Ježiša v chráme, sediaceho uprostred učiteľov (porov. Lk 2,42-52), umožňuje nám tak
spoznať Ježiša, ktorý sa modlil po krste v Jordáne; ktorý sa zvykne dlho a intímne
rozprávať s Bohom Otcom, aj vďaka tradíciám, štýlu života svojej rodiny a zážitkom,
ktoré v nej prežil. Odpoveď dvanásťročného chlapca Márii a Jozefovi ukazuje práve
na tento Boží pôvod, ktorý zjavuje hlas z neba po krste: „Prečo ste ma hľadali?
Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Ježiš sa
nezačal modliť potom, ako vyšiel z vôd Jordána, ale len pokračuje v tomto svojom trvalom
a zvyčajnom vzťahu s Otcom; z tejto intímnej jednoty s Ním sa zrodí prechod zo života
v skrytosti v Nazarete k jeho verejnému pôsobeniu.
Ježišovo učenie o modlitbe
vychádza zaiste z jeho spôsobu modlitby, získaného v rodine, ale má svoj hlboký a
esenciálny pôvod v tom, že je Božím Synom, v jeho jedinečnom vzťahu s Bohom Otcom.
Kompendium Katechizmu Katolíckej Cirkvi – odpovedajúc na otázku Od
koho sa Ježiš naučil modliť? – hovorí: „Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca
naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. Ale jeho modlitba vyviera z
oveľa skrytejšieho prameňa, lebo on je večný Boží Syn, ktorý sa vo svojej svätej ľudskej
prirodzenosti obracia na svojho Otca dokonalou synovskou modlitbou“ (541).
V
evanjeliovom rozprávaní je prostredie Ježišovej modlitby umiestnené vždy na križovatke
medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom.
„Pusté miesto“ (porov. Mk 1,35; Lk 5,16), na ktoré sa často uchýli, „vrch“,
na ktorý vystúpi, aby sa modlil (porov. Lk 6,12; 9,28), „noc”, ktorá mu umožňuje
samotu (porov. Mk 1,35; 6,46-47); Lk 6,12) sa odvolávajú na momenty cesty odhaľovania
Boha v Starom zákone, naznačujúc kontinuitu jeho plánu spásy. Zároveň označujú momenty
mimoriadnej dôležitosti pre Ježiša, ktorý sa vedome včleňuje do tohto plánu, s plnou
vernosťou Otcovej vôli.
Aj v našej modlitbe sa musíme stále viac učiť vstupovať
do týchto dejín spásy, ktorých je Ježiš vrcholom, obnovovať pred Bohom naše osobné
rozhodnutie otvoriť sa jeho vôli, žiadať od Neho silu prispôsobiť našu vôľu tej jeho,
v celom našom živote, v poslušnosti voči plánu lásky, ktorý s nami má.
Ježišova
modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Námaha pre ňu nie
je prekážkou. Z evanjelií dokonca vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci.
Evanjelista Marek rozpráva o jednej z týchto nocí, po ťažkom dni rozmnoženia chlebov:
„A hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na
druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť
sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi“ (Mk 6,45-47).
Keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými, jeho modlitba sa predlžuje a zintenzívňuje.
V bezprostrednosti voľby Dvanástich apoštolov, napríklad, Lukáš zdôrazňuje celonočné
trvanie Ježišovej prípravnej modlitby: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť
sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a
vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi“ (Lk 6, 12-13).
Hľadiac
na Ježišovu modlitbu, musí v nás vyvstať otázka: ako sa modlím ja? ako sa modlíme
my? Aký čas venujem vzťahu s Bohom? Robí sa dnes postačujúca výchova a formácia k
modlitbe? A kto v nej môže byť učiteľom? V apoštolskej exhortácii Verbum Domini
som hovoril o dôležitosti modlitbového čítania Svätého písma. Zhrnúc to, čo vyplynulo
zo zasadnutia Synody biskupov, som položil zvláštny dôraz na špecifickú formu lectio
divina. Počúvať, meditovať, mlčať pred Pánom, ktorý hovorí, je umením, ktoré sa
dá naučiť tým, že ho vytrvalo praktizujeme. Modlitba je zaiste darom, ktorý chce byť
prijatý; je dielom Boha, ale vyžaduje úsilie a kontinuitu z našej strany. Táto kontinuita
a vytrvalosť sú mimoriadne dôležité. Exemplárna skúsenosť Ježiša ukazuje, že jeho
modlitba, predchnutá otcovstvom Boha a spoločenstvom Ducha, je prehlbovaná predĺženým
a verným praktizovaním, až po Olivovú záhradu a Kríž. Dnes sú kresťania povolaní byť
svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom a nádejou,
ktorú prináša stretnutie s Bohom. V hlbokom priateľstve s Ježišom a prežívajúc v Ňom
a s Ním synovský vzťah k Otcovi, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby,
môžeme otvoriť okná k Božiemu Nebu. Dokonca, v zdolávaní cesty modlitby môžeme pomôcť
zdolávať ju aj iným: aj pre kresťanskú modlitbu platí, že pri kráčaní sa otvárajú
cesty.
Drahí bratia a sestry, vzdelávajme sa k intenzívnemu vzťahu k Bohu,
k modlitbe, ktorá nie je občasná, ale neustála, plná dôvery, schopná ožiariť náš život,
ako nás učí Ježiš. A prosme ho o to, aby sme mohli ohlasovať ľuďom v našej blízkosti,
tým, ktorých stretávame na našej ceste, radosť zo stretnutia s Pánom, svetlom pre
naše bytie.