Zamyslenie P. Milana Bubáka: Bdejte!

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami Prvej adventnej nedele
Viete, čo je to kláštorný žalúdok? Američania tak nazývajú stav človeka, ktorý si zvykol na pravidelnú stravu. Keď príde čas jedla, jeho žalúdok začne vydávať signály. Neviem, či to tak naozaj je, lebo aj ja žijem v kláštore, a môj žalúdok sa tak nespráva, avšak to nebude asi o tom. Nejde tu ani tak o kláštor, ako skorej o vplyv pravidelnosti a rutiny na organizmus človeka. Sme totiž našťastie (mnohoráz aj nanešťastie) od prírody ľuďmi i flexibilnými i ľuďmi rutiny. Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko, dokonca aj na šibenicu. Hoci neskôr sa v živote človeka táto schopnosť stráca (alebo je to možno ochota k nej, čo sa stráca? asi skorej to), v mladšom veku to platí určite. Niektorí hovoria dokonca, že v druhej polovici života žijeme z návykov, ktoré sme vybudovalo počas prvej polovice svojho života. Toto je dobrá správa pre tých, ktorí uviedli do svojho života dobré návyky. No je to nepríjemné počuť pre tých, ktorí si vypestovali návyky zlé. Srdcom pestovania si návykov je opakovanie. Každá činnosť, ktorá sa veľakrát opakuje má v sebe schopnosť stať sa návykom. Existujú návyky pozitívne a negatívne
Pozitívne návyky v náboženskej terminológii nazývame čnosťami. Keď hovoríme o čnostiach, nemusíme tu však vždy myslieť len na tie, ktoré nám ponúka katechizmus: napríklad štyri základné (kardinálne) čnosti: rozvážnosť (prudencia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperancia). Môžeme tu zahrnúť všetky vlastnosti nášho života, ktoré robia náš život dobrým. Vlastne toto je aj cieľom čností: robiť náš život dobrým a to tak, že takmer bez námahy vykonávame isté činnosti, ktoré sme si najprv vybudovali námahou, drinou a disciplínou. Tieto činnosti sa nám postupne stanú akoby druhou prirodzenosťou. Na športovcoch či hudobníkoch vidíme výsledok takéhoto opakovania. Ich najdokonalejšie kúsky sú v podstate bez nejakej zvlášť intenzívnej námahy, pretože húževnatým tréningom sa isté praktiky stali pre nich druhou prirodzenosťou. To, čo robia športovci a hudobníci v oblasti rozvoja svojich profesionálnych stránok, potrebuje robiť každý človek s rozvojom všetkých stránok svojho života. Dobré návyky robia náš život nielen dobrým, ale sú pre nás aj životodárne a budú nám oporou hlavne vo chvíľach, keď sa nám niektoré povinnosti budú zdať nezmyselné.
Pozitívny návyk či rutina môže mať aj negatívnu stránku. Vo svojom živote máme toľko opakovania, že môžeme skončiť v stave, kedy robíme veci bezmyšlienkovite, ako mašiny. Z takejto rutiny sa potom vytratí srdce a city. Toto môže na človeka pôsobiť zničujúco. Preto je nevyhnutné, aby sme do toho, čo robíme vždy vkladali svoje srdce, a toto sa dá len tak, že budeme nad tým čo robíme znova a znova uvažovať. Myslím, že presne v tomto spočíva aj jeden z rozdielov medzi rutinou a čnosťou – vo vnútornom uvažovaní nad tým čo robíme a prečo to robíme.
Negatívne návyky nazývame v náboženskej terminológii neresti. Aj tieto sa dosahujú opakovaním. No nie je to opakovanie vedomé a cielené, ako je to u čností, ako skorej zanedbanie uvažovania o tom, čo to vlastne robíme. Sem patrí hlavne sedem hlavných hriechov, ktoré do seba zahrňujú aj hriechy ostatné: pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, hnev, obžerstvo, lenivosť.
Typickým pre neresti je to, že väčšina ľudí si ich neželá vypestovať, ba priam mnohí sa hrozia toho, že by ich mali vlastniť a sú schopní sa zaprisahávať, že nikdy sa do takéhoto stavu dostať nechcú. No mnohí z tých, ktorí dnes praktizujú nerestný život, sú bohužiaľ tí, ktorí pred časom presne to, čo dnes robia odmietali. Čo sa stalo?
Stalo sa to, o čom hovorí dnešné evanjelium: nebola tu bdelosť. Človek sa dostal na naklonenú rovinu a klesal a klesal, pomaly a nenápadne, bez toho, že by to postrehol, až bol nakoniec tam, kde byť nechcel.
Hovorí sa, že keď dáte žabu do horúcej vody, prudko vám z nej vyskočí. Keď ju dáte ale do vody studenej a túto pomaly zohrievate, žaba sa tam uvarí. Je to preto, lebo jej primitívny nervový systém jej neumožňuje registrovať postupnú zmenu teploty.
Príkladov na takéto tragické dôsledky otupeného duchovného nervového systému máme dosť aj u človeka. Je známa legenda o Leonardovi da Vincim, ktorý maľoval poslednú večeru na stene kláštora Santa Maria delle Gracie v Miláne. Hľadal mužskú tvár, ktorá by mu slúžila ako predloha pre tvár Krista. Našiel istého mládenca, ktorý mu ju pripomínal. Potom po rokoch hľadal predlohu pre tvár Judáša. Našiel ju v tvári istého opilca a spustlíka. Keď ho namaľoval dozvedel sa, že to bol vlastne ten istý človek, podľa ktorého maľoval tvár Krista. Zásluhou postupného padania sa zmenil na nepoznanie, spustol.
Advent je čas, kedy by sme mali uvažovať intenzívnejšie nad svojím život, než obyčajne. Mali by sme byť schopní postrehnúť, kde sme dnes. Či náš dnešný stav nie je náhodou horší, než bol ten povedzme pred rokom. Ak áno, mali by sme byť schopní urobiť všetko pre to, aby sme napredovanie v pustnutí zastavili.
Na záver myšlienka od autora Franka Outlawa: „Dávaj si pozor na svoje myšlienky, lebo ony sa stanú tvojimi slovami; dávaj si pozor na svoje slová, lebo ony sa stanú tvojimi skutkami; dávaj si pozor na svoje skutky, lebo ony sa stanú tvojím charakterom.“Milan Bubák, SVD