Komentár Mons. Mariána Gavendu: Kňaz, prorok a kráľ

Pravidelný štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda.

Po trojapolhodinovom lete medzi Bratislavou a Tel Avivom sme so skupinou pútnikov pristáli do úplne iného sveta. Privítalo nás takmer letné počasie a kontrast modernej krajiny s dávnymi biblickými udalosťami. Odvolávajúc sa na Charlesa Péguyho, že každý, kto ozaj verí v Eucharistiu, má v istom zmysle v sebe čosi židovskej krvi, sme sa tu cítili ako v duchovnej pravlasti. Putovať neznamená len navštíviť miesta niekdajších udalostí a pozrieť si pamiatky, čo po nich zostali. Čítaním Svätého písma a slávením Eucharistie sa tieto udalosti stávajú na mieste činu reálne prítomné a každý pútnik je ich priamym účastníkom: je Máriou vo chvíli Zvestovania, je pastierom na poliach pod Betlehemom v slávnu noc Kristovho narodenia, je Máriou Magdalénou, bežiacou oznámiť, že hrob je prázdny a Ježiš žije...
Po dni prežitom v ponorení sa do biblických udalostí som si na recepcii hotela každý večer prebehol prehľad udalostí zo Slovenska a monitoring tlače. Zdali sa to dva priepastne rozdielne svety! Cieľom púte s tematickým názvom „spoznať Ježiša v každodennosti“ však bolo práve preklenúť túto priehradu. Z priebežných rozhovorov s pútnikmi vyplynulo niekoľko záverov, nad ktorými stojí za to zamyslieť sa.
Predovšetkým je to skúsenosť všeobecného nepochopenia a nedocenenia krstu. Ten sa udeľuje obyčajne deťom a tak aj zostáva v povedomí ako minulá udalosť z ktorej sme už dávno vyrástli. Veriacim chýba zakúšanie, že aj v dospelosti každý ich krok od skorého rána do neskorého večera, spánok nevynímajúc, má vďaka krstu úplne novú hodnotu. Je súčasťou života Najsvätejšej Trojice, ktorá od krstu žije aj cez neho a v ňom. Katechézy a najmä kázne zachádzajú neraz do najpodrobnejších detailov kresťanského života. No ukazovať ľuďom, ako môžu denne žiť svoj krst a zo svojho krstu, sa takmer zabúda. Zbožnosť, ako ju prežívala väčšina úctyhodných svätcov sa v každodennom živote veriacich nedá vôbec praktizovať. František Saleský dokonca taktne naznačil, že výnimočných svätcov máme skôr obdivovať, než nasledovať. Vo svojej Filotei už pred štyristo rokmi učí, ako sa každý má snažiť o nábožnosť vo vlastnom povolaní. Foriem nábožnosti je podľa neho toľko, koľko je povolaní a každý sa má usilovať o tú vlastnú. „Nábožnosť bohatého je iná ako chudobného, učeného a umelca iná, ako remeselníka alebo robotníka, nábožnosť manželky a matky iná ako slobodnej či vdovy“, hovorí tento učiteľ Cirkvi a dodáva: „Myslíš, drahá Filotea, že by bolo správne, aby biskup žil ako pustovník alebo že by sa remeselník by mal toľko modliť v kostole ako rehoľníci v kláštoroch? Nebola by taká nábožnosť smiešna, pomýlená, ba odporná?“ My mu môžeme odpovedať protiotázkou: nevyznieva nábožnosť mnohých úprimne veriacich ako smiešna, pomýlená ba odporná práve preto, že kopírujú vzory z úplne iných prostredí a nie sú vedení k tomu, ako žiť svoj krst v prostredí svojho zamestnania, rodiny a povolania?
Na čo sa zabúda ešte viac, je pomazanie svätou krizmou, ktoré sa udeľuje hneď po úkone krstu. Keď sme o ňom hovorili pri obnovovaní krstných sľubov na brehu Jordánu, mnohí priznali, že to počujú prvý krát. V obrade pomazania sa hovorí: „...Teraz ťa poznačuje krizmou spásy, aby si bol údom Krista kňaza, proroka a kráľa a mal život večný“.
O kňazskom úrade pokrstených Lumen gentium hovorí: „Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duševné i telesné zotavenie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa duchovnými obetami, príjemnými Bohu“. Je to tak jednoduché a pritom tak ťažké naučiť veriaceho, aby si napríklad pri vstupe na pracovisko či pri návrate domov v duchu povedal: „Bože, obetujem ti všetku prácu seba a ľudí s ktorými budem, chcem budovať a posväcovať tento svet...!“. Týchto pár sekúnd robí z ďalších hodín jeho života vznešenú kňazskú službu a posväcuje svet. Prácu, odpočinok či bolesť môže pokrstený prinášať ako obetu za svojich drahých. Môže a má chváliť Boha za krásy, ktoré vidí okolo seba. Žiť krstné kňazstvo znamená byť plne pohltený pozemským životom a zároveň ho neustále posväcovať a tým posväcovať aj seba. Takáto nábožnosť je každému prístupná, je obohacujúca a celkom isto aj pre všetkých sympatická.
S krstným kňazstvom súvisí aj kráľovský úrad. Ten neznamená sedieť na tróne, ale starať sa o život a bezpečnosť krajiny. Mať účasť na Kristovom kráľovskom úrade - dnes je výstižnejšie hovoriť o pastierskom -, zahŕňa všetky starosti o pozemský život: rozvoj a udržiavanie súčasnej civilizácie, úsilie o spravodlivosť a spoločné dobro, stavanie domu či splácanie hypotéky aby mala kde bývať a čo jesť vlastná rodina, starosť o výchovu detí... - to všetko je vďaka krstnému pomazaniu tiež posväcujúca činnosť.
Prorocké poslanie je medzi zabúdanými najzabúdanejšie. Veriaci sú väčšinou presvedčení, že súvisí s mimoriadnym darom predpovedať budúcnosť. Nevedia, že byť „jasnovidcom“ znamená jasne vidieť prítomnosť, poznať zákonitosti bežného i duchovného života a pomáhať ľuďom otvárať oči. Proroci vždy používajú podmieňovací tvar: „ak sa neobrátite...“ v mnohých obmenách súčasného života: „Ak si kvôli stavbe domu nenájdete čas ne deti, pre ktoré ho budujete, aj tak vám z neho utečú, lebo budú mať dom, ale im bude chýbať domov.“ ... „Ak nemáš desať minút času povedať dieťaťu rozprávku, kým je malé, o pár rokov prebdieš celú noc v strachu kde je.“ ... „Hovorí sa, že starobinec je pomsta za jasle, eutanázia za potrat“... „Spoločnosť, kde si človek prisvojuje miesto, ktoré patrí Bohu, sa vždy zmenila na krutovládu“... Je množstvo podobných, neraz duchaplných myšlienok, ktoré môžu ľuďom pomôcť otvoriť oči. Aj o kresťanoch, ktorí buď nevedia čo povedať alebo sa hanbia či žijú vo svojej príjemnej kresťanskej ulite platí varované beda o „nemých psoch“ ako aj biblické upozornenie: „ak nenapomenieš brata a zomrie pre svoje hriechy, od teba budem požadovať jeho krv“.
Pri ôsmom zastavení na jeruzalemskej Via dolorosa sme počuli Ježišove slová, adresované úprimne súcitným ženám: „... plačte sami nad sebou a nad svojimi deťmi...“ Inými slovami: treba odstraňovať príčiny zla a problémov a nie iba odstrihovať ich výhonky. Keď som si po dňoch pútnického programu čítal večer správy z domu a monitoring médií a videl priepasť medzi týmito svetmi, bolo mi jasné, že ísť na koreň veci znamená aj pomáhať ľuďom objaviť veľkosť a silu krstu a spôsob, ako pokračovať v Kristovom prorockom, kráľovskom a kňazskom úrade. Inka je to len nekonečné odstrihávanie zlých výhonkov.