Generálna audiencia Benedikta XVI.: Žalm 110

Vatikán (16. novembra, RV) – Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa dnes dopoludnia konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa v katechéze počas audiencie zameral na Žalm 110. Povedal:

Drahí bratia a sestry,
dnes zakončíme naše katechézy o modlitbe s pomocou Žaltára meditáciou o jednom z najznámejších „kráľovských žalmov“, ktoré aj sám Ježiš citoval a ktoré autori Nového zákona prevzali a interpretovali s odvolaním sa na Mesiáša. Ide o Žalm 110 (podľa židovskej tradície), resp. Žalm 109 (podľa grécko-latinskej tradície). Tento žalm bol veľmi obľúbený prvotnou Cirkvou, ako aj veriacimi všetkých čias. Táto modlitba bola pôvodne spojená s intronizáciou kráľa podľa Dávidovho vzoru; avšak jeho význam je oveľa širší, než táto špecifická historická udalosť. Otvára sa oveľa širšej dimenzii a stáva sa oslavou víťaziaceho Mesiáša, osláveného po Božej pravici.
Žalm začína slávnostným vyhlásením:
„Pán povedal môjmu Pánovi: «Seď po mojej pravici,
kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám»“(v. 1).
Boh intronizuje kráľa v sláve, usádza ho po svojej pravici, čo je znakom mimoriadnej cti a absolútneho privilégia. Kráľ sa týmto spôsobom stáva účastný Božej vlády a stáva sa jej prostredníkom pre ľud. Táto vláda kráľa sa konkretizuje aj skrze víťazstvo nad nepriateľmi, ktorí sú položení pod jeho nohy samotným Bohom; víťazstvo nad nepriateľmi je Pánovo, no kráľ je účastný tohto víťazstva a jeho triumf sa tak stáva svedectvom a znamením Božej moci.

Oslávenie kráľa vyjadrené na začiatku žalmu bolo prijaté do Nového zákona ako mesiášske proroctvo; preto je tento verš jedným z najpoužívanejších novozákonnými autormi – či už ako presná citácia, alebo odvolanie sa naň. Aj sám Ježiš spomína tento verš s ohľadom na Mesiáša (porov. Mt 22,41-45; Mk 12,35-37; Lk 20,41-44) a Peter ho použije vo svojom turíčnom príhovore pri ohlasovaní Krista, ktorý bol vzkriesený a vystúpil na nebesia (porov. Sk 2,29-35). Kristus je tým intronizovaným Pánom, Synom človeka sediacim po Božej pravici, ktorý prichádza na nebeských oblakoch – týmito slovami Ježiš označuje sám seba počas procesu pred Sinedriom (porov. Mt 26,63-64; Mk 14,61-62; Lk 22,66-69). On je skutočný kráľ, ktorý svojim vzkriesením vstúpil do slávy po Božej pravici (porov. Rim 8,34; Ef 2,5; Kol 3,1; Hebr 8,1; 12,2), vyvýšený nad anjelmi v nebesiach, nad všetku moc i mocnosti, a všetci jeho nepriatelia sú položení pod jeho nohy, vrátane poslednej nepriteľky – smrti – ktorá bola ním definitívne porazená (porov. 1Kor 15,24-26; Ef 1,20-23; Hebr 1,3-4.13; 2,5-8; 10,12-13; 1Pt 3,22).

Medzi kráľom oslavovaným v našom žalme a Bohom jestvuje nerozdeliteľný vzťah: obaja vládnu spoločne, a to až natoľko, že Žalmista môže tvrdiť, že sám Boh rozšíri žezlo svojej moci a dáva mu úlohu panovať nad jeho nepriateľmi, ako sa píše v 2. verši:
„Moc tvojho žezla rozšíri Pán zo Siona:
panuj uprostred svojich nepriateľov“ (v. 2).
Výkon moci je úlohou, ktorú kráľ prijíma priamo od Pána; je to zodpovednosť, ktorú je potrebné prežívať v podriadenosti a poslušnosti, čím sa kráľ stáva uprostred ľudu znamením mocnej a prozreteľnej Božej prítomnosti. Vláda nad nepriateľmi, sláva a víťazstvo sú prijatými darmi, ktoré z panovníka robia prostredníka Božieho triumfu nad zlom. Preto sa v nasledujúcom verši oslavuje veľkosť kráľa. Tento verš (v. 3) v skutočnosti obsahuje niekoľko interpretačných ťažkostí. V hebrejskom origináli nachádzame odvolanie sa na povolanie vojska, na ktoré ľud odpovedá zjednotením sa so svojim panovníkom v deň jeho korunovácie, alebo v okamihoch nebezpečenstva. Grécky preklad (Septuaginta), ktorý vznikol v 3. - 2. storočí pred Kristom, hovorí o Božom pôvode kráľa, o jeho zrodení resp. splodení Pánom, a túto interpretáciu prijala aj tradícia Cirkvi, a preto tento verš znie takto:
„Odo dňa tvojho narodenia patrí ti vláda v posvätnej nádhere.
Splodil som ťa ako rosu pred východom zornice“ (v. 3).

Toto Božie proroctvo o kráľovi by teda potvrdzovalo Božie splodenie, zahalené jasom a mystériom; akýsi tajný a nepreskúmateľný pôvod, spojený s tajomnou krásou východu zornice a úžasu z rosy, ktorá v prvom rannom svetle žiari na poliach a robí ich úrodnými. Takto je teda – v spojení s týmito nebeskými skutočnosťami – opísaná postava kráľa, ktorý prichádza od Boha; Mesiáša, ktorý prináša ľudu Boží život a je prostredníkom svätosti a spásy.
Týmto sugestívnym a enigmatickým obrazom je zakončená prvá strofa tohto Žalmu, na ktorú nadväzuje iné proroctvo, ktoré otvára úplne novú perspektívu, v línii kňazskej dimenzie, spojenej s kraľovaním. 4. verš hovorí:
„Pán prisahal a nebude ľutovať:
«Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho»“ (v. 4).

Melchizedech bol kňazom a kráľom Salemu, on požehnal Abraháma obetoval chlieb a víno po víťaznom ťažení, ktoré patriarcha viedol preto, aby vyslobodil svojho synovca Lóta z rúk nepriateľov, ktorí ho zajali (porov. Gn 14). V osobe Melchizedecha sa sústreďuje kráľovská i kňazská moc. Teraz sú obidve pripomenuté Pánom vo vyhlásení, ktoré prisľubuje večnosť: oslavovaný kráľ v
žalme bude kňazom naveky, prostredníkom Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu, skrze požehnanie, ktoré pochádza od Boha a ktoré sa v liturgickej akcii stretáva s požehnanou odpoveďou človeka.

List Hebrejom sa výslovne odvoláva na tento verš (porov. 5,5-6.10; 6,19-20) a okolo neho je sústredená celá 7. kapitola, ktorá obsahuje reflexiu o Kristovom kňazstve. Ježiš je pravým a definitívnym kňazom, ktorý prináša zavŕšenie kňazským črtám Melchizedecha, čím ich privádza k dokonalosti. Melchizedech, ako hovorí List Hebrejom, bol „bez otca, bez matky, bez rodokmeňa“ (7,3a); nebol teda kňazom podľa rodových pravidiel levitského kňazstva. Preto on „zostáva kňazom naveky“ (7,3c), predobrazom Krista, dokonalého a najvyššieho veľkňaza, ktorý „ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života“ (7,16). V Pánovi Ježišovi – ktorý bol vzkriesený a vystúpil na nebesia, kde sedí po pravici Otca – sa realizuje toto proroctvo nášho žalmu a završuje Melchizedechovo kňazstvo, pretože sa stáva absolútnym a večným; je to kňazstvo, „ktoré neprechádza na iného“ (7,24). Obeta chleba a vína, vykonaná Melchizedechom za čias Abraháma, nachádza svoje naplnenie v Ježišovom eucharistickom geste; on v chlebe a víne obetuje seba samého, poráža smrť a prináša život všetkým veriacim. Večný kňaz, „svätý, nevinný, nepoškvrnený“ (7,26); on – ako hovorí List Hebrejom, „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (7,25).

Po tomto Božom proroctve vo 4. verši – spolu so slávnostnou prísahou – sa scéna žalmu mení a autor, obrátiac sa priamo na kráľa, vyhlasuje: „Pán je po tvojej pravici“ (v. 5a). Zatiaľ čo v 1. verši bol kráľ posadený po Božej pravici na znak veľkej prestíže a cti, teraz je to naopak – Pán sa stavia po pravici vladára, aby ho ochraňoval v boji svojim štítom a chránil ho pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Kráľ je v bezpečí, Boh je jeho ochrancom, spolu môžu bojovať a poraziť akékoľvek zlo. Tak sa posledné verše žalmu otvárajú s víziou triumfujúceho panovníka, ktorý – podporovaný Pánom, dostanúc od Neho moc a slávu (porov. v. 2) – sa postaví nepriateľom, poraziac protivníkov a súdiac národy. Obraz je vykreslený sýtymi farbami, aby zdôraznil dramatickosť boja a plnosť kráľovského víťazstva. Panovník, ochraňovaný Pánom, porazí každú prekážku a bezpečne pokračuje k víťazstvu. A tu vstupuje sugestívny obraz, ktorým sa uzatvára náš žalm:
„Cestou sa napije z potoka a potom hlavu zdvihne“ (v. 7).
Uprostred opisu boja vystupuje do popredia postava kráľa, ktorý vo chvíli prímeria a oddychu pije z prúdu vody, nachádzajúc v ňom osvieženie a novú silu, aby mohol pokračovať na svojej víťaznej ceste so zdvihnutou hlavou, znamením definitívneho víťazstva.

Drahí priatelia, sledujúc interpretačnú líniu Nového zákona, tradícia Cirkvi venovala veľkú pozornosť tomuto žalmu, ako jednému z najdôležitejších mesiánskych textov. Výrazným spôsobom sa naň neustále odvolávali Otcovia v kristologickom kľúči: kráľ ospevovaný Žalmistom je Kristus, Mesiáš, ktorý nastoľuje Božie kráľovstvo a víťazí nad mocnosťami sveta, je Slovom splodeným Otcom pred všetkým stvorením, vtelený Syn, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia, večný kňaz, ktorý v tajomstve chleba a vína daruje odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom, kráľ, ktorý dvíha hlavu triumfujúc nad smrťou svojím vzkriesením. Stačilo by pripomenúť pasáž z komentára sv. Augustína k tomuto žalmu, v ktorom píše: „Bolo potrebné spoznať jediného Božieho Syna, ktorý mal prísť medzi ľudí, aby prijal ľudskosť a stal sa človekom skrze prijatú prirodzenosť: mal zomrieť, vstať z mŕtvych, vystúpiť na nebesia, zasadnúť po Otcovej pravici a naplniť medzi národmi všetko to, čo prisľúbil. (...) Všetko toto teda muselo byť predpovedané, muselo byť dopredu ohlásené a vyznačené ako osud, ktorý mal nastať; a to všetko preto, aby – keby prišiel znenazdania – nevyľakal ľudí, ale naopak, aby bol prijatý a očakávaný s vierou. Do kontextu týchto prisľúbení spadá aj tento Žalm, ktorý presne a jednoznačne predpovedá nášho Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista, a my nemôžeme ani len minimálne pochybovať o tom, že v ňom ohlasuje Krista“ (Výklad Žalmov, III, Rím 1976, s. 951-953).

Kristova veľkonočná udalosť sa tak stáva skutočnosťou, ku ktorej vnímaniu nás pozýva žalm, k pohľadu na Krista, aby sme pochopili zmysel skutočnej majestátnosti, života v službe a darovaní seba samého, na ceste poslušnosti a lásky až „do krajnosti“ (porov. Jn 13,1 a 19,30). Modliac sa s týmto žalmom žiadajme teda Pána, aby sme i my mohli pokračovať na jeho cestách, v nasledovaní Krista, kráľa Mesiáša, ochotní vystúpiť s Ním na vrchol kríža, aby sme spolu s Ním boli oslávení, a kontemplovať ho sediaceho po pravici Otca, víťazného kráľa a milosrdného kňaza, ktorý daruje odpustenie a spásu všetkým ľuďom. Aj my, z Božej milosti „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (porov. 1Pt 2,9), budeme môcť „čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“ (porov. Iz 12,3) a ohlasovať celému svetu zázraky Toho, ktorý nás „povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla“ (porov. 1 Pt 2,9).
Drahí priatelia, v týchto posledných katechézach som vám chcel predstaviť niektoré žalmy, vzácne modlitby, ktoré nachádzame v Biblii a ktoré odrážajú rôzne situácie života a stavy duše, ktoré môžeme mať voči Bohu. Chcel by som teda obnoviť pozvanie pre všetkých viac sa modliť prostredníctvom žalmov, zvyknúť si používať Liturgiu hodín, Ranné chvály a Vešpery, Kompletórium pred spaním. Náš vzťah s Bohom tak môže byť obohatený na každodennej ceste k Nemu.

Preklad: Ľubomír Rebek