Zamyslenie pripravil
P. Milan Bubák, SVD: Mt 25, 1-13: Zlý a lenivý sluha Milí priatelia,
nasledujúca nedeľa patrí talentom. Lepšie povedané tomu, ako každý z nás rozvíja talenty,
ktoré dostal od Boha. Reč posledného sluhu z podobenstva o talentoch, ktorý talent,
ktorý dostal od svojho pána, zakopal namiesto toho, aby ho zúročil, sa môže zdať veľmi
zbožná, pokorná, múdra a oddaná. Možno menej asertívny pán by jej aj podľahol: „Pane,
viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som
sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.“No pán z evanjelia bol pevný a rázny: „Zlý a lenivý sluha!“ Nebola to oddanosť
a zdravá bázeň, ktorá viedla sluhu k tomu, že s úctou zakopal talent, ktorý dostal
do správy, ale lenivosť. Skúsme teda pouvažovať aj my o tejto neresti, nakoľko neobchádza
ani mnohých z nás.
Čo je to lenivosť? Duchovní autori lenivosť popisujú ako
ochablosť umŕtveného alebo uduseného ducha. Lenivého človeka poznáme už na prvý pohľad:
je ťažkopádny, neohybný, nepodnikavý, neochotný, bez nadšenia a zápalu. Čo je za tým?
Myslím, že v literatúre nikto nepísal túto neresť a jej príčiny lepšie ako ruský spisovateľ
Gončarov vo svojom diele Oblomov. Oblomov je statkár, ktorý žije v Petrohrade,
ďaleko od svojho statku Oblomovka. V Petrohrade nerobí nič: iba nečinne vegetuje v
pasivite, lenivosti a bezcieľnosti. Jeho jediným svetom sú posteľ a orientálne domáce
oblečenie. Čitateľ musí prečítať celých 200 strán knihy, kým tento „hrdina“ konečne
vstane zo svojej postele. V snahe o to, aby ho z tejto postele ráno dostali, sa
pri ňom objaví sedem postáv, ktoré sa ho snažia presvedčiť. Týchto sedem postáv reprezentuje
sedem hlavných hriechov. Žiadna z nich však nie je úspešná. Oblomov sa iba čím ďalej,
tým viacej ponára do svojho sna o stratenom raji a o nedotknutom svete Oblomovky,
ktorý zažíval kedysi, keď bol ešte dieťaťom. Konečne sa objaví jeho nemecký priateľ
Stolz (pýcha) a tento ho presvedčí, aby sa zaangažoval do spoločenského života.
Lenže Oblomovovi sa aktívny život pomaly začne zdať prázdny, nudný a nezmyselný. Napokon
prichádza na scénu Oľga. A láska k nej ho prebudí. Oblomov sa pod jej vplyvom stane
„bláznom, posadnutým vášňou“. Oľga vie, čo chce od Oblomova a Oblomov sa nechá úplne
chytiť do jej osídiel. Lenže ani tu nevytrvá. Po čase mu táto žena začne pripadať
príliš náročná a začne ho to vyčerpávať. Chce sa za neho vydať, no iba vtedy, ak jej
prisľúbi, že prijme jej plány. On ju však naopak vyzve, aby ona jeho prijala „takého,
aký je“, aby nenástojila na zmene. A to Oľga odmietne. Jediná, ktorej sa nakoniec
podarí Oblomova prebudiť k novému životu, je materinská statkárka Agafija (dobrá).
Táto dobrosrdečná dáma v ňom prebudí idylku z jeho detstva. Jeho život sa, podobne
ako kedysi, začne odvíjať okolo rytmu vidieka jeho detstva, až jedného dňa Oblomov
v tichosti, bez bolesti a bez hluku zomrie. Ako vidíme, problémom bolo, že Oblomov
sa bojí sveta. Je vo svojej posteli a bojí sa ju opustiť. To je symbol strachu pred
opustením sveta detstva, kde má človek zabezpečené teplo, nehu a istotu. Svet je pre
niektorých príliš drsný a zlý, príliš nehostinný a náročný. Preto radšej ostávajú
obrazne povedané v posteli.
Základom tejto lenivosti je teda neschopnosť nájsť
sa, alebo presnejšie nedostatok odvahy vložiť svoj život a svoje energie do seba-rozvoja.
Je tu nedôvera človeka voči sebe samému, voči svojmu potenciálu a svojim talentom,
ktoré do neho vložil Boh. Za touto lenivosťou teda stojí strach. Strach vykročiť s
odvahou do sveta.
Je to, ako s istým mužom menom Jaime. Jeho otec vraj raz
príde skoro ráno do izby a hovorí: „Jaime, vstávaj!“ „Nechce sa mi“, hovorí Jaime.
„Vstávaj, treba ti ísť do školy“, pokračuje otec. „Nejdem do školy, otec,“ hovorí
Jaime. „Prečo?“ pýta sa otec. „Mám na to tri dôvody“, hovorí Jaime. „Po prvé, lebo
v škole je nuda; po druhé, lebo deti si so mňa uťahujú; a po tretie, lebo tú školu
nenávidím.“ „A ja ti dám zasa tri dôvody, pre ktoré tam pôjdeš,“ hovorí otec. „Po
prvé, lebo je to tvoja povinnosť; po druhé, lebo máš už 45 rokov a po tretie, lebo
si riaditeľom školy.“
Myslím, že táto roztomilá historka nám vec vysvetľuje
dobre. Posledný sluha ostal obrazne v posteli, pretože sa bál, hovorí evanjelista.
Bál sa, preto ostal nečinný. Strach však ospravedlnením nie je, aspoň nie pred Bohom.
Čo sa s tým dá robiť? Po prvé, kultivuj si odvahu. Odvahu vykročiť
do života a hľadieť výzvam života rovno do očí a nie pred nimi utekať. Po druhé, tvrdo
sapostav proti svojmu vnútornému cynizmu, ktorým sa snažíš svoju lenivosť
ospravedlniť duchovnými myšlienkami. Uvedom si, že Boh a ľudia s tebou počítajú a
ty si povinný prispieť do spoločného života svojím podielom. Po tretie, neboj sa rizika.
Maj rád riskovanie a teš sa z nových experimentov a to aj napriek tomu, že ti občas
nevyjdú. Po štvrté: nájdi si zdroj inšpirácie a posily. Týmto je obyčajne meditácia
a modlitba, v ktorej sa staviame pred Boha a žiadame ho, aby nám ukázal naše miesto
v jeho plánoch. A konečne po piate, zober zodpovednosť za svoj život
do vlastných rúk. Neobviňuj iného za to, že svoj talent si musel zakopať. Nemusel
si, chcel si. A preto si dopadol tak, ako si dopadol.
Milí priatelia, želám
nám veľa radosti pri práci na rozvoji našich talentov.