Príhovor Benedikta XVI. pred modlitbou Anjel Pána

Vatikán (1. novembra, RV) Dnes napoludnie sa Svätý Otec z okna svojej pracovne prihovoril mnohým veriacim, ktorí sa za príjemného počasia, ktoré v týchto dňoch vládne v Ríme, zišli na Námestí sv. Petra, aby sa spolu s ním pomodlili modlitbu Anjel Pána.


Drahí bratia a sestry!

Slávnosť Všetkých svätých je vhodnou príležitosťou, aby sme pozdvihli oči od pozemskej reality poznačenej časom k Božej dimenzii, k dimenzii večnosti a svätosti.
Dnešná liturgia nám pripomína, že svätosť, je pôvodným povolaním každého pokrsteného (porov. Lumen Gentium, 40). Ježiš, ktorý je spolu s Otcom a Duchom Svätým jediným Svätým (porov. Ap. 15,14), miloval svoju Cirkev ako svoju nevestu a daroval jej seba samého, aby ju posvätil (porov. Ef 5,25-26). Z tohto dôvodu sú všetci členovia Božieho ľudu povolaní stať sa svätými, ako to uvádza apoštol Pavol: «Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie» (1 Sol 4,3). Sme teda vyzvaní, aby sme hľadeli na Cirkev nie z jej ľudského, alebo časového aspektu, poznačeného krehkosťou, ale tak, ako ju chce mať Kristus ako «spoločenstvo svätých» (Katechizmus Katolíckej Cirkrvi, 946). V
Kréde vyznávame, že Cirkev je svätá. Svätá, nakoľko je Kristovým Telom, je nástrojom účasti na posvätných tajomstvách, na prvom mieste Eucharistie, je rodinou svätých, do ochrany ktorej sme zverení v deň krstu. Dnes oslavujeme nespočetné spoločenstvo všetkých svätých, ktorí prostredníctvom svojich rozličných životných udalostí nám ukazujú mnohé cesty svätosti, ktoré majú jeden spoločný menovateľ: nasledovať Krista a pripodobňovať sa mu, to je hlavný cieľ ľudského života. Všetky formy života sa s pomocou milosti a odhodlanosti každého, môžu stať cestami posväcovania.
Spomienka na všetkých verných zosnulých, ktorú si zajtra pripomenieme, nám pomáha pamätať na našich milovaných, ktorí nás už opustili, a všetky duše, ktoré sú na ceste k plnosti života, práve v horizonte nebeskej Cirkvi, ku ktorej nás obracia dnešná slávnosť. Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých a modlila sa za nich. Naša modlitba za nich nie je len užitočná, ale aj účinná, nakoľko im môže nielen pomôcť, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás (porov. KKC 958). Aj návšteva cintorínov, okrem udržiavania citového spoločenstva s tými, ktorých sme milovali v tomto živote, nám pripomína, že všetci smerujeme k posmrtnému životu. Nech teda plač, ktorý prichádza z dôvodu pozemského odlúčenia nie je silnejší, ako istota zo zmŕtvychvstania, ako nádej z dosiahnutia večnej blaženosti, «okamih plného uspokojenia, v ktorom nás objíma totalita bytia a my objímame ju» (Spe salvi 12). Predmetom našej nádeje je v skutočnosti radosť v prítomnosti Boha vo večnosti. Toto prisľúbil Ježiš svojim učeníkom: zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“. (Jn 16,22).
Našu púť na ceste do nebeskej vlasti zverujeme Panne Márii, Kráľovnej všetkých svätých a pre našich zosnulých bratov a sestry prosíme o jej materský príhovor.

Preložil: Jozef Šofranko SJ