Kým sa svätí stanú svätými

Príspevok na základe podkladov jezuitu pátra Paola Molinariho, významného teológa a poradcu niekoľkých pápežov, dáva nahliadnúť na požiadavky, ktoré sú nevyhnutné na svätorečenie alebo blahorečenie nejakého kresťana.


Katolícka cirkev tým, že uctieva svätých, považuje ich za zvláštnych Božích priateľov, ktorí osobitným spôsobom zakúšajú jeho blízkosť. II. vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium predstavuje Cirkev ako Kristovo tajomné mystické telo. „Boží Syn v ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba vzal, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). Keď totiž udelil svojho Ducha, urobil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, svojim tajomným telom.
V tomto tele sa vlieva Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne spájajú s umučeným a osláveným Kristom.“ Trochu ďalej dokument upresňuje vzťah medzi putujúcou a nebeskou Cirkvou. „Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi uctievala pamiatku zosnulých; a keďže je to svätá a nábožná myšlienka modliť sa za mŕtvych, „aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46), obetovala za nich aj prosby. Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí vyliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou a so svätými anjelmi a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K nim sa čoskoro pridružili ďalší, ktorí verne nasledovali Krista v čistote a chudobe, a napokon aj iní, ktorých vynikajúce kresťanské čnosti a božské charizmy sa stali pre veriacich odporúčaním na zbožné uctievanie a nasledovanie.
Lenže pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu (porov. Ef 4, 1 – 6). Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život Božieho ľudu. Preto je naozaj správne, aby sme mali v obľube týchto priateľov a spoludedičov Ježiša Krista, ako aj našich bratov a význačných dobrodincov, a vzdávali za nich Bohu povinné vďaky, aby sme „ich vzývali a utiekali sa o ich orodovanie, pomoc a ochranu, a tak dosiahli Božiu priazeň skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je náš jediný Vykupiteľ a Spasiteľ.“ Toľko Lumen Gentium.
Ako môžeme vidieť, koncil potvrdil hodnotu modlitby, ktorou sa obraciame na svätých s prosbou o ich príhovor u Boha, od ktorého ako jediného pochádza každá milosť. Tento pohľad viery, nám umožňuje uvažovať nad „predpokladanými zázrakmi“, ktoré sa udiali veriacim, obrátiac sa na tých, ktorí sú pre svoj život považovaní za členov nebeskej Cirkvi.
Aby bol niekto vyhlásený za svätého, Cirkev okrem detailného preskúmania života, ktorý musí byť v súlade s evanjeliovými hodnotami, vyžaduje zázrak, ktorý sa dokázateľne stal na príhovor kandidáta svätosti. Je dôležité uvedomiť si, že jedine Boh môže konať zázraky. Veriaci, ktorí v modlitbe prosia nejakú osobu o príhovor, považujú ju za schopnú obrátiť sa priamo na Boha a získať tak jeho zásah do udalostí.
Na druhom mieste je nevyhnutné dokázať spojenie medzi modlitbou a zázrakom. Teda vzťah medzi príhovorom predpokladaného svätého a zázračným konaním Boha. A na treťom mieste musí byť zázračná udalosť takej povahy, ktorú súčasná veda nedokáže vysvetliť. Najčastejšie sú to uzdravenia nevysvetliteľné súčasnou medicínou. Ale môžu to byť aj udalosti vedeckej povahy, ako napríklad rozmnoženie jedla.
Zázrak je mimoriadna udalosť – vďaka osobitnému Božiemu zásahu – ktorá presahuje bežné zákony prírody. Boh stvoriteľ je „večný“: čas je preňho „večná prítomnosť“, preto nepodlieha zmenám, ktoré sa dejú vo svete. Boh však má moc pozmeniť bežné prírodné zákony, ktoré sám stanovil, aby zmiernil ľudské utrpenie a ukázal svoju osobnú lásku k nim.
Ako vlastne Cirkev postupuje pri potvrdzovaní zázrakov, ktoré sú nevyhnutné k blahorečeniu alebo svätorečeniu? Ak sa niekde udeje udalosť, ktorá by mohla pripomínať zázrak, zozbierajú sa predovšetkým všetky informácie o tejto udalosti, ktoré sa najprv preskúmajú z dôvodu, aby sa zistilo, či je vôbec možné pokračovať v hlbšom skúmaní. Ak sa preukáže váha tejto udalosti, predstaví sa diecéznemu biskupovi, ktorý začne formálne vyšetrovanie kauzy. Keď takéto vyšetrovanie preukáže skutočné dôvody kauzy, biskup môže začať proces na diecéznej úrovni, počas ktorého sa zozbierajú všetky dokumenty a svedectvá potrebné na objektívne posúdenie kauzy. Do polovice 20. storočia procedúra na dokazovanie zázraku pozostávala z písomných a ústnych svedectiev jednotlivých svedkov, pred cirkevným tribunálom. Tieto svedectvá, ktoré opisovali konkrétnu udalosť a prejav choroby, potom posudzovala komisia teológov, menovaná Kongregáciou pre Rítus – ako sa vtedy kompetentná Vatikánska kongregácia nazývala. Zmena v posudzovaní zázračných udalostí nastala v roku 1948, keď Pius XII. zriadil osobitné lekárske kolégium, ktorého úlohou bolo potvrdiť, alebo vyvrátiť zázračnosť uzdravenia na základe medicínskych poznatkov. Teologickú stránku malo v plnej kompetencii kolégium teológov a medicínsku kolégium lekárov. Ján XXIII. v roku 1959 vydal nariadenie, ktorým sa kolégium lekárov zmenilo na poradnú lekársku komisiu, ktorú tvorili 7 lekári – špecialisti. Toto nariadenie potvrdil Pavol VI. a
zároveň ustanovil, že do dokumentácie potrebnej na posúdenie, sa musia zahrnúť všetky laboratórne a lekárske vyšetrenia. Poslednú reformu v skúmaní káuz urobil Ján Pavol II. v roku 1983 apoštolskou konštitúciou Divinus perfectusque magister, ktorou dal lekárskym posudkom hodnotu plného svedectva. Ďalšou zmenou bolo zavedenie systému, že ešte pred medicínskym posúdením kauzy 7 člennou komisiou sa dokumentácia dá na preskúmanie nezávisle dvom osobitným lekárom – špecialistom v tej ktorej oblasti. Rozhodnutie o tom, či sa jedná o zázračnú udalosť – vedecky nevysvetliteľnú, ktorá sa udiala po modlitbe o príhovor ku kandidátovi svätorečenia, má v kompetencii Kongres teológov po preskúmaní lekárskeho ako aj teologického vyjadrenia. Toto rozhodnutie, dosiahnuté na základe dvojitého aspektu – vedeckého a teologického, je odovzdané na preskúmanie a prehodnotenie riadnemu zhromaždeniu kardinálov a biskupov. Po ich prehodnotení je kauza odovzdaná Svätému Otcovi, ktorý po dodatočnom štúdiu a modlitbách vystaví Dekrét o zázraku, v ktorom potvrdzuje vedecky nevysvetliteľnú udalosť na príhovor kandidáta svätorečenia.
Otázkou však ostáva, prečo Cirkev vyžaduje zázrak prv, než pristúpi k blahorečeniu, alebo svätorečeniu. Dôvodom je, aby sám Boh potvrdil rozhodnutie, ktoré urobil omylný človek v hodnotení svätosti jedného kresťana. Boh takýmto spôsobom vlastne potvrdzuje, že rozhodnutie je v súlade s jeho myslením a vôľou. Ináč povedané, aj keď diecéza a potom Svätá stolica prostredníctvom jej dikastérií urobili v procese všetko s vážnosťou a plnou kompetentnosťou a došli k pozitívnemu rozhodnutiu o svätosti nejakej osoby, Cirkev si je vedomá skutočnosti, že tí, ktorí došli k takémuto záveru, mohli predsa len upadnúť do nejakého omylu.
Avšak Svätý Otec, ak vyhlasuje slávnostným spôsobom skutočnosť svätosti nejakej osoby – ako to urobil napr. Ján Pavol II. v Bratislave alebo predtým v Košiciach, nemôže upadnúť do omylu, pretože v takomto prípade vykonáva Neomylný úrad. Z tohto dôvodu požaduje, aby Boh potvrdil to, k čomu dospeli omylní ľudia.
Svätosť, nie je klam. Nie je to ani nejaký titul, ktorý Cirkev udelí, komu chce. Svätosť je objektívna skutočnosť, ktorú vidieť v živote toho, kto zo seba vyžaruje Božiu lásku. Priatelia dnešná slávnosť Všetkých svätých nie je slávnosťou iba tých, ktorých mená sa nachádzajú v liturgickom kalendári. Je slávnosťou všetkých tých, ktorí už v nebi prebývajú v Božej prítomnosti.

Spracoval Jozef Šofranko SJ