Vatikán/Taliansko (27. októbra, RV) - Na svetovom stretnutí náboženských
lídrov v Assisi 27. októbra 2011 predniesol pápež Benedikt XVI. nasledujúci príhovor.
Drahí
bratia a sestry, ctení predstavitelia a zástupcovia Cirkví a cirkevných komunít
a náboženstiev sveta, drahí priatelia,
prešlo 25 rokov od chvíle, kedy blahoslavený
Ján Pavol II. pozval po prvý raz zástupcov náboženstiev celého sveta do Assisi k modlitbe
za pokoj. Čo sa udialo odvtedy? V akom bode sa dnes nachádza kauza pokoja? Vtedy pokoj
vo svete ohrozovalo nebezpečenstvo vyplývajúce z rozdelenia planéty na dva proti sebe
stojace bloky. Viditeľným symbolom tohto rozdelenia bol Berlínsky múr, ktorý prechádzal
uprostred mesta a bol hranicou medzi dvoma svetmi. V roku 1989, tri roky po Assisi,
múr padol - bez preliatia krvi. Zrazu obrovské arzenály, ktoré boli za múrom, nemali
viac význam. Stratili svoju schopnosť terorizovať. Vôľa národov po slobode bola silnejšia,
ako arzenál násilia. Otázka príčin tejto premeny je komplexná a nedá sa na ňu odpovedať
jednoduchými slovami. Povedľa ekonomických a politických faktorov je hlbšou príčinou
tejto udalosti duchovnosť: za materiálnou mocou nebolo viac žiadne duchovné presvedčenie.
Vôľa byť slobodnými bola nakoniec silnejšia ako strach pred násilím, ktoré nemalo
viac žiadne duchovné pokrytie. Sme vďační za toto víťazstvo slobody, ktoré bolo predovšetkým
víťazstvom pokoja. A je potrebné dodať, že v tomto kontexte neišlo iba o slobodu vierovyznania,
a možno ani na prvom mieste, ale aj o ňu. Preto môžeme toto všetko istým spôsobom
spojiť aj s modlitbou za pokoj.
Čo sa ale udialo následne? Bohužiaľ nemôžeme
povedať, že odvtedy situáciu charakterizuje sloboda a pokoj. Aj keď nebezpečenstvo
veľkej vojny nás neohrozuje, napriek tomu svet, bohužiaľ, je plný nezhôd. Nie je to
len fakt, že tu a tam sa opakovane vedú vojny - násilie ako také je potenciálne vždy
prítomné a charakterizuje stav nášho sveta. Sloboda je veľkým dobrom. Ale svet slobody
sa vo veľkej časti ukázal bez orientácie. Mnohí si slobodu mýlia ako slobodu k násiliu.
Nezhody nadobúdajú nové a hrôzostrašné tváre a zápas za pokoj musí novým spôsobom
stimulovať všetkých nás.
Pokúsme sa zbližša identifikovať nové tváre násilia
a nezhôd. Podľa môjho názoru, môžeme identifikovať dve rozdielne typológie nových
foriem násilia, ktoré sú vo svojej motivácii diametrálne odlišné a v detajloch ukazujú
rôzne varianty. Predovšetkým je tu terorizmus, v ktorom sú namiesto veľkej vojny,
presne cielené útoky, ktoré majú zasiahnuť dôležité body protivníka ničivým spôsobom,
bez ohľadu na nevinné ľudské životy, ktoré sú tým kruto zabíjané, alebo zranené. V
očiach zodpovedných forma ničenia nepriateľa ospravedlňuje každú formu krutosti. Mimo
hry sa tak ocitá všetko, čo v medzinárodnom práve bolo spoločne uznané a schválené
ako hranica násilia. Vieme, že terorizmus je často motivovaný nábožensky, a že práve
náboženský charakter útokov slúži ako ospravedlnenie bezcitnej krutosti, ktorá verí,
že môže nerešpektovať pravidlá práva z dôvodou sledovaného “dobra”. Náboženstvo tu
nie je v službe pokoja, ale ospravedlnenia násilia.
Kritika náboženstva, počnúc
osvietenstvom, opakovane tvrdila, že náboženstvo je príčinou násilia a tým živila
nevraživosť proti náboženstvám. To, že v tomto prípade je náboženstvo motívom násilia,
je vec, ktorá nás ako náboženské osoby, musí hlboko znepokojovať. Nebadanejším, ale
vždy krutým spôsobom, vidíme náboženstvo ako príčinu násilia aj tam, kde prichádza
násilie zo strany obrancov jedného náboženstva proti ostatným. Zástupcovia náboženstiev,
ktorí prišli do Assisi v roku 1986 chceli povedať - a my to opakujeme jasne a pevne:
toto nie je pravá prirodzenosť náboženstva. Je to jeho poblúdenie a prispieva k jeho
zničeniu. Tu vznášajú námietku: ale odkiaľ viete aká je pravá prirodzenosť náboženstva?
Nepochádza váš nárok azda z faktu, že medzi vami sila náboženstva zhasla? A ďalší
budú namietať: skutočne existuje spoločná prirodzenosť náboženstva, ktorá sa prejavuje
vo všetkých náboženstvách a teda platí pre všetky? Týmto otázkam musíme čeliť ak chceme
reálnym a uveriteľným spôsobom zastaviť utiekanie sa k násiliu z náboženských dôvodov.
V tom spočíva základná úloha medzináboženského dialógu - úloha, ktorú musíme opätovne
zdôrazniť na tomto stretnutí. Ako kresťan chcem v tejto chvílip povedať: áno, počas
histórie aj v mene kresťanskej viery sa utiekalo k násiliu. Priznávame to plní hanby.
Ale je absolútne jasné, že to bolo zneužívanie kresťanskej viery, v evidentnom kontraste
s jej pravou prirodzenosťou. Boh v ktorého my kresťania veríme je Stvoriteľom a Otcom
všetkých ľudí, v ktorom sú všetci ľudia medzi sebou bratmi a sestrami a vytvárajú
jedinú rodinu. Kristov kríž je pre nás znamením Boha, ktorý na miesto násilia, dáva
utrpenie s blížnym a lásku s blížnym. Jeho meno je: “Boh lásky a pokoja” (2 Kor 13,11).
Je to úlohou všetkých, ktorí nejakým spôsobom nesú zodpovednosť za kresťanskú vieru,
neustále očisťovať náboženstvo kresťanov vychádzajúc z vnútra, aby - napriek ľudským
slabostiam - bolo skutočne nástrojom Božieho pokoja vo svete.
Ak je dnes jedna
základná typológia násilia motivovaná nábožensky, čím stavia náboženstvá pred otázku
o ich prirodzenosti a núti všetkých nás k očisťovaniu, druhá typológia násilia, ktorej
aspekty sa prejavujú v mnohých formách, má úplne opačnú motiváciu: je dôsledkom neprítomnosti
Boha, jeho popretia a straty ľudskosti, ktorá ide ruka v ruke s predchádzajúcimi.
Nepriatelia náboženstva - ako sme povedali - v tom vidia primárny zdroj násilia v
histórii ľudstva a očakávajú zmiznutie náboženstva. Ale “nie” Bohu vyprodukovalo krustosť
a násilie bez kontroly, ktoré bolo možné iba preto, že človek neuznával viac žiadnu
normu a žiadneho sudcu nad sebou, ale ako normu mal iba seba samého. Horor koncentračných
táborov ukazuje v celej jasnosti následky neprítomnosti Boha.
Nechcel by som
sa tu ale zastaviť nad ateizmom predpísaným štátom; chcel by som hovoriť o “úpadku”
človeka, ktorého následkom prichádza tichým spôsobom, a o to nebezpečnejším, ku zmene
duchovnej klímy. Uctievanie mamony, vlastníctva a moci, sa ukazuje ako proti-náboženstvo,
v ktorom človek viac nazaváži, ale iba osobné výhody. Túžba po šťastí degeneruje napríklad
na neobmedzenú a neľudskú dychtivosť, ktorá sa prejavuje v nadvláde drog v ich rôznych
formách. Sú tu veľkí, ktorí s nimi obchodujú, a potom mnohí, ktorí sú ňou omámení
a zničení ako na tele, tak aj na duši. Násilie sa stáva normálnou vecou a v niektorých
častiach sveta ohrozuje zničením našich mladých. Keďže sa násilie stáva normálnou
vecou, pokoj je zničený a pri chýbajúcom pokoji človek ničí seba samého.
Absencia
Boha prináša úpadok človeka a humanizmu. Ale kde je Boh? Poznáme ho a môžeme ho opätovne
ukázať ľudstvu, aby sme ustanovili pravý pokoj? Zhrňme si predovšetkým krátko naše
doterajšie reflexie. Povedal som, že existuje ponímanie a používanie náboženstva,
cez ktoré sa ono stáva zdrojom násilia, zatiaľ čo orientácia človeka smerom k Bohu,
prežívaná priamo, je silou pokoja. V tomto kontexte som hovoril o potrebe dialógu
a vždy potrebnom očisťovaní prežívaného náboženstva. Na druhej strane som uviedol,
že popieranie Boha kazí človeka, oberá ho o mieru a vedie ho k násiliu.
Povedľa
dvoch realít náboženstva a anti-náboženstva existuje, v svete šíriaceho sa agnosticizmu,
aj ďalšia základná orientácia: osoby, ktoré nedostali dar veriť, ale ktoré napriek
tomu hľadajú pravdu, hľadajú Boha. Takýto ľudia netvrdia jednoducho: “Neexistuje žiaden
Boh”. Oni trpia z dôvodu jeho absencie, a hľadajúc pravé a dobré, sú vo svojom vnútri
na ceste k Nemu. Sú “pútnikmi pravdy, pútnikmi pokoja”. Kladú otázky ako jednej, tak
aj druhej strane. Berú bojovným ateistom ich falošnú istotu, keď tvrdia, že vedia,
že neexistuje žiaden Boh, a pozývajú ich, aby sa stali nie polemickými, ale hľadajúcimi
osobami, ktoré nestrácajú nádej, že existuje pravda a že my môžeme a musíme žiť v
jej službe. Obracajú sa však aj na príslušníkov náboženstiev, aby nepovažovali Boha
za vlastníctvo, ktoré im patrí, a tak sa cítili autorizovaní k násiliu voči druhým.
Títo ľudia hľadajú pravdu, hľadajú skutočného Boha, ktorého tvár v náboženstvách,
z dôvodu akým sú často praktizované, je ukrytá. To, že oni nedokážu nájsť Božiu tvár,
závisí aj od veriacich s ich obrazom Boha, ktorý je často zredukovaný, alebo pomýlený.
Tak ich vnútorný zápas a ich otázky sú tiež upozornením pre veriacich očisťovať vlastnú
vieru, aby Boh - skutočný Boh - sa stal prístupným. Preto som, práve kvôli tomu pozval
zástupcov tejto tretej skupiny na naše stretnutie do Assisi, ktoré zhromaždilo nielen
zástupcov náboženských inštitúcií. Ide viac o spoločné stretnutie na ceste smerom
k pravde, o rozhodnú snahu za dôstojnosť človeka a o záväzok pracovať za pokoj proti
každému druhu násilia, ktoré ničí právo. Na záver by som vás chcel ubezpečiť, že Katolícka
cirkev neodstúpi zo zápasu proti násiliu, zo svojej angažovanosti za pokoj vo svete.
Hýbe nami spoločná túžba byť “pútnikmi pravdy, pútnikmi pokoja”. Preložil: Mgr.
Ľudovít Malík