Príhovor Benedikta XVI. vojenským ordinárom a kaplánom
Vatikán (23.októbra, RV) - Plné znenie príhovoru Benedikta XVI., ktoré
predniesol pri stretnutí s Vojenskými ordinármi vo Vatikáne.
Páni kardináli,
ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí priatelia.
Teším sa,
že vás môžem prijať pri príležitosti 6. medzinárodného stretnutia vojenských ordinárov
a 3. medzinárodného formačného kurzu vojenských kaplánov o humanitárnom práve, ktoré
spoločne zorganizovali Kongregácia pre biskupov a Pápežská rada pre spravodlivosť
a pokoj. Zo srdca vás všetkých vítam a osobitne chcem poďakovať kardinálovi Marcovi
Ouelletovi za jeho srdečný pozdrav, ktorý vyslovil v mene vás všetkých. Vaša činnosť
nadobúda osobitnú dôležitosť, pretože sa spája – ako už bolo povedané – s 25. výročím
promulgovania Apoštolskej konštitúcie Spirituali militum curae Jána Pavla II.,
ktorého liturgická spomienka pripadá práve na dnešný deň.
Prostredníctvom tejto
právnej úpravy sa Vojenským ordinariátom dala možnosť lepšie a vhodnejšie zorganizovať
pastoračnú činnosť v tejto dôležitej časti Božieho ľudu, ktorý tvoria vojaci a ich
rodiny, vojenské inštitúcie ako sú kasárne, vojenské školy a nemocnice. Za 25 rokov
od vydania tohto dokumentu je potrebné povedať, že Vojenské ordinariáty vo všeobecnosti
dokázali prijať skutočný evanjeliový štýl, prispôsobiac pastoračnú štruktúru naliehavým
potrebám novej evanjelizácie. Počas týchto dní štúdií sa vám ponúka nanovo prejsť
historický a právny vývoj Vojenských ordinariátov, ich cirkevné poslanie, a to takým
spôsobom, aký bol naznačený v Spirituali militum curae, definovaním spoločných
pastoračných plánov v službe vojakom a poukázaním na aktuálne problémy. Chcem vyjadriť
svoje hlboké povzbudenie a zároveň dať do vašej pozornosti potrebu zabezpečiť mužom
a ženám v ozbrojených zložkách takú duchovnú starostlivosť, ktorá zodpovedá všetkým
požiadavkám v súlade s kresťanským a misionárskym životom. Je potrebné formovať kresťanov,
ktorí majú hlbokú vieru, ktorí by žili presvedčivým nábožným životom, a ktorí by boli
autentickými svedkami Krista vo svojom prostredí. Aby sa mohol dosiahnuť tento cieľ,
je potrebné, aby biskupi a kapláni cítili zodpovednosť pri ohlasovaní evanjelia a
vysluhovaní sviatostí, kdekoľvek sa vojaci a ich rodiny nachádzajú. Ak je pre
vojenských ordinárov výzvou evanjelizovať vojenský svet – sprostredkovať stretnutie
sa s Ježišom Kristom a svätosť života, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia – je zrejmé,
že kňazi v tejto službe musia mať solídnu tak ľudskú ako aj duchovnú formáciu, každodennú
starosť o vlastný vnútorný život a zároveň byť pripravení načúvať a viesť dialóg,
aby dokázali chápať osobné a životné problémy osôb, ktoré im boli zverené. Oni potrebujú
stálu podporu na ceste viery, pretože aj v živote vojaka má náboženský rozmer svoj
osobitný význam. Dôvod prečo existujú Vojenské ordinariáty, teda duchovná služba
veriacim v ozbrojených silách a polícii, je pohotovosť, s akou Cirkev chcela ponúknuť
veriacim vojakom a ich rodinám všetky prostriedky spásy, aby sa im uľahčilo v otázke
nie len bežnej pastoračnej starostlivosti, ale aj osobitná pomoc, ktorú potrebujú
pri plnení poslania v zmysle kresťanskej lásky. Vojenský život kresťana je potrebné
vložiť do kontextu prvého a najdôležitejšieho prikázania – prikázania lásky k Bohu
a k blížnemu. Vojak-kresťan je povolaný zrealizovať túto syntézu, vďaka ktorej je
možné byť vojakom z lásky, plniac tak «ministerium pacis inter arma», teda «službu
pokoja medzi zbraňami». Osobitne mám na mysli službu lásky, s ktorou vojak pomáha
obetiam zemetrasení a záplav, ako aj utečencom, dávajúc tým najzraniteľnejším svoju
odvahu a odbornosť. Myslím na službu milosrdnej lásky vojaka, ktorý riskuje vlastnú
bezpečnosť pri odstraňovaní mín z miest, ktoré boli svedkami vojnovej drámy. Rovnako
myslím na vojaka, ktorý v mierových misiách hliadkuje po mestách a územiach, aby zabránil
vzájomnému zabíjaniu sa bratov. Je mnoho mužov a žien v uniforme, ktorí veria v Ježiša,
ktorí milujú pravdu, ktorí túžia podporovať pokoj a snažia sa byť pravými učeníkmi
Krista v službe svojej vlasti, prostredníctvom podpory základných ľudských práv národov. V
tomto kontexte treba chápať vzťah medzi humanitárnym právom a vojenskými kaplánmi,
aby prostredníctvom účinnej spolupráce medzi humanitárnymi organizáciami a náboženskými
vodcami rástlo úsilie pri zmierňovaní útrap, ktoré prinášajú konflikty. Pred zrakom
všetkých býva často dôsledkom devastujúcich účinkov vojny potupovaná ľudská dôstojnosť
a narušený pokoj. Avšak iba dynamika práva nestačí na znovu obnovenie narušenej rovnováhy.
Je dôležité prejsť cestu zmierenia a odpustenia. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol
II. v Posolstve k medzinárodnému dňu pokoja v roku 2002, ktorý nasledoval po tragických
atentátoch z 11. septembra 2001: „Skutočný pokoj je však ovocím spravodlivosti,
mravnou čnosťou a právnou zárukou, ktorá bdie nad plným rešpektovaním práv a povinností
a nad spravodlivým rozdeľovaním úžitkov i bremien. Keďže však ľudská spravodlivosť
je stále krehká a nedokonalá, lebo je ovplyvnená ľudskými hranicami a egoizmom jednotlivcov
i skupín, musí sa praktizovať a v istom zmysle dopĺňať odpustením, ktoré uzdravuje
rany a z hĺbky opäť nadväzuje narušené ľudské vzťahy“ (č. 3). Drahí
priatelia aj vo svetle týchto úvah sú pastoračné motivácie, ktoré sú v základoch identity
Vojenských ordinariátov, veľmi aktuálne. Práca evanjelizácie vo vojenskom svete si
vyžaduje prijatie rastúcej zodpovednosti, aby aj v tomto prostredí bolo ohlasovanie
Ježiša Krista, jedinej nádeje života a pokoja pre celé ľudstvo, stále nové, presvedčivé
a radostné. Ako sám povedal: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Nech
vaše osobitné poslanie a horlivá služba vás a vašich spolupracovníkov, kňazov a diakonov,
podporujú celkovú obnovu sŕdc za predpokladu všeobecného pokoja, po ktorom túži celý
svet. S týmito pocitmi vás uisťujem o svojich modlitbách a sprevádzam vás svojim požehnaním,
ktoré zo srdca udeľujem vám a všetkým tým, ktorí sú zverení do vašej pastoračnej starostlivosti.