Zamyslenie na 30. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák, SVD
Milí priatelia,
máme misijnú nedeľu. Cirkev túto nedeľu zaradila do svojho kalendára z dvoch dôvodov: Aby sústredila našu pozornosť na misijné dielo Cirkvi, zvlášť ma misionárov, ktoré opúšťajú svoje domovy a cestujú do vzdialených krajín, aby tam hlásali evanjelium tým, ktorí o ňom ešte nepočuli. Títo ľudia potrebujú naše modlitby a duchovné spoločenstvo. To im dodáva silu a pocit, že vo svojom úsilí nie sú sami. Okrem duchovnej pomoci však potrebujú aj pomoc materiálnu. Hlásanie evanjelia to nie je len o slovách, ale predovšetkým o skutkoch: o kŕmení hladných, o vyučovaní nevzdelaných, o liečení chorých. Misionári začínajú a prevádzkujú evanjeliové projekty, ktoré potrebujú finančnú pomoc. Preto sa dnes po celom svete konajú na pomoc misiám zbierky.
Druhý dôvod, prečo Cirkev má misijnú nedeľu je, aby nás primäla k uvažovaniu nad nami samými, ako misionármi. Každý jeden nasledovník Kristov má byť misionárom. Nech nám táto myšlienka znie akokoľvek cudzo, je to tak. Duchovná cesta, ktorá by nevyústila do rozhodnutia stať sa misionárom, nie je kompletná.
Proces obrátenia a nasledovania Krista ako jeho učeník má totiž tradične štyri fázy vyjadrené tromi gréckymi a jedným latinským slovom: kerygma, koinonia, diakonia a missio.
Kerygma je ohlasovanie Božieho Slova. Slovo Božie sa ohlasuje a vysvetľuje poslucháčom. Ľudia ho počúvajú a snažia sa mu porozumieť. Niektorí ho odmietnu, iní príjmu. Tí, ktorí ho príjmu, urobia osobné rozhodnutie nasledovať Krista a ako požiadajú o krst. Krstom je prvá fáza ich duchovnej cesty zavŕšená. Príklad na túto fázu máme v Skutkoch apoštolov v príbehu o komorníkovi etiópskej kráľovnej Kandaky a diakonovi Filipovi (8, 26-40). Komorník, cestujúci z Jeruzalema domov, čítal Písmo. Nerozumel mu však. Tu sa mu zjavil diakon Filip. Písmo mu vysvetlil. Išlo o text Izaiáša, ktorý hovoril o trpiacom služobníkovi. Filip mu začal ohlasovať Krista, ktorý bol tým služobníkom v Izaiášovom texte. Komorník sa rozhodol Krista nasledovať. Požiadal o krst. Filip ho pokrstil v jazierku, okolo ktorého práve prechádzali. Takto vyzerá kerygma. Niekedy je kratšia, niekedy dlhšia, ale vždy je o ohlasovaní a načúvaní Božiemu slovu.
Po kerygme nasleduje koinonia, čo znamená účasť na spoločenstve. Kresťanstvo nie je náboženstvom individualistov, kde by sa jeho príslušníci sústreďovali iba na vzťah vertikálny: „ja-Boh“. Kresťanstvo je náboženstvo komunitné. Je tomu tak preto, lebo základnou vlastnosťou Kristovho učeníka je láska, a láska sa nedá praktizovať v samote a izolovanosti. Ani Boh nie je sám, lež je Trojica a to presne preto: lebo je láska. Učeník Kristov je teda volaný do komunity, kde sa praktizuje tzv. spiritualita interakcie. Veď kde inde človek duchovne rastie viac a kde inde si má možnosť obrusovať svoje hrany lepšie ako práve v spoločenstve a v každodennom kontakte s inými. Kresťan v komunite má takto možnosť praktizovať prikázanie lásky, učiť sa trpezlivosti a iným čnostiam, ktoré ako zrelá osobnosť potrebuje mať.
Koinonia to je tiež znak, že človek, ktorý sa rozhodne pre nasledovanie Krista, neostáva sám, osamelý, opustený, nepovšimnutý, ale je súčasťou jednej veľkej rodiny. Komunita ako koinonia má viacej prejavov, ako nám to predstavujú Skutky apoštolov: jej členovia majú veci spoločné. Delia sa navzájom o to, čo majú a tak sa odstraňujú medzi nimi rozdiely. Ďalej členovia koinonie sa spoločne modlia a slávia eucharistiu. Eucharistia je jedným z najplnších prejavov koinonie, lebo pri nej je Ježiš prítomný uprostred svojho ľudu, a ten, keď ho prijíma zjednocuje sa nielen s ním, ale i s tými, ktorí urobia to isté.
Treťou fázou duchovnej cesty je diakonia. Slovo diakonia po grécky v úplne najzákladnejšej forme znamená všímať si, mať ostrý pohľad, ktorý človeku umožní vidieť, kde je núdza a kde niekto potrebuje pomoc. Táto pomoc je zameraná v prvom rade na členov vlastnej komunity, no pri nich nekončí, prekračuje hranice rasy, rodu, jazyka, náboženstva a všade hľadá človeka, ktorý je v núdzi a potrebuje pomoc. Bez diakonie viera nedozrela. Ľudia, ktorí sa hrabkajú len vo svojich vlastných problémoch a modlia sa iba za svoje vlastné úzkoprsé úmysly, sú ešte ďaleko od dokonalosti svojej duchovnej cesty. Diakonia to však to nie je len charita. Učeník Kristov okrem priamej pomoci núdznym a chudobným bude zároveň skúmať, kto stojí za mizériou ľudí, ktorým on pomáha a týchto ľudí bude adresovať. Bude nielen pomáhať tým, ktorí sú obeťami zla, ale bude zároveň odhaľovať a volať k zodpovednosti a obráteniu tých, ktorí sú príčinou tohto zla: chamtivcov, utláčateľov a vydieračov, páchateľov nespravodlivosti, a všetkých tých, ktorí stoja za štruktúrami hriechu, presne tak ako to robil Ježiš.
A konečne štvrtou poslednou fázou duchovnej cesty Ježišovho učeníka je missio. Zakladá sa na logike: „Ak som šťastný ja, túžim, aby bol šťastný aj iný!“ Tak ako sa s ľuďmi delíme o dobrý recept na koláč tak sa nimi delíme i dôvod nášho duchovného šťastia: o Slovo Božie a pozývame ich, aby sa aj oni pridali k Ježišovej rodine.
Misia je vyústením každej zdravej spirituality. Napríklad Ignaciánske duchovné cvičenia pošlú toho, ktorý si ich robil do sveta hlásať to, čo sám zažil a aj iných pozvať, aby zažili to isté. Dvanásty bod duchovnej cesty spirituality tzv. anonymných alkoholikov znie podobne. Misia to nie je len príkaz od Ježiša, je to skorej vnútorný tlak srdca šíriť ďalej to, čoho som ja plný. Ak túto túžbu nemám, potom ma Ježišovo slovo asi ešte nepremenilo. Milí priatelia, želám nám všetkým, aby sme túto silnú vnútornú túžbu šíriť evanjelium mali.