Štvrtkový komentár: „Cena hladu“

Štvrtkový komentár spracoval P. Jozef Šofranko SJ podľa rovnomenného komentára Pierluigiho Nataliu, uverejneného v denníku L´Osservatore Romano, a Posolstva Benedikta XVI. k Svetovému dňu výživy:

„Celé medzinárodné spoločenstvo musí konať rýchlo a rozhodne, aby sa z planéty odstránil nedostatok potravín“. Týmto tvrdením sa začína nedávno publikovaná správa troch agentúr Organizácie Spojených národov, špecializovaných v tejto oblasti: Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), Svetový potravinový program (WFP) a Medzinárodný fond pre poľnohospodársky rozvoj (IFAD). Tieto tri špecializované agentúry OSN vydali po prvý krát v histórii spoločnú State of Food Insicurity (SOFI), správu o stave nedostaku potravín vo svete, ktorú doteraz každoročne vydávala Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo.
Určite to nie je po prvýkrát, kedy sa boj proti hladu objavil ako svetová priorita v dokumentoch OSN. Ale správa o nedostatku potravín vo svete z tohto roku ukazuje evidentnejšie, ako tomu bolo v minulosti, že je potrebné radikálne prehodnotenie politiky v tejto oblasti. To isté vyplýva z názvu témy, ktorú vybrali pre tohtoročný Svetový deň výživy slávený 16. októbra: «Ceny potravín, od krízy ku stabilite».
Dynamika cien poľnohospodárskych produktov, určovaná globalizáciou obchodu, už priniesla devastáciu a hrozí, že sa ceny stanú nekontrolovateľnými.
Poukazujúc na infláciu a premenlivosť cien základných potravín, Správa z roku 2011 podčiarkuje, že «malí poľnohospodári a tí najchudobnejší sa stále viac stávajú zraniteľnejšími», a že z dlhodobého hľadiska to bude mať vážne dôsledky na rozvoj celých krajín.
Najvyššiu cenu platí – ako vždy – Afrika. Kontinent s najmenšou zodpovednosťou za finančné mechanizmy, ktoré spôsobili a predlžujú globálnu krízu, ale ktorý najviac zo všetkých pociťuje výkyvy na medzinárodnom trhu. Tohtoročná správa pripomína, že zodpovednosť v tejto oblasti nesú silné ekonomiky a zdôrazňuje, že «je potrebných viac dlhodobých investícií do poľnohospodárstva, uprednostňujúc drobných poľnohospodárov, ktorí sú hlavnými producentmi potravín v mnohých častiach rozvojového sveta». Dokument teda potvrdzuje, že rozvoj vidieka s konsolidáciou a revitalizáciou, ale aj modernizáciou malého poľnohospodárstva, je rozhodujúcim a povinným krokom pre budúcnosť Afriky a sveta.
Určite sú nevyhnutné verejné aj súkromné investície do zavlažovacích systémov, do výskumu semien vhodných pre to ktoré prostredie. Avšak kľúčovým elementom je predovšetkým politika: je potrebné stanoviť obchodné pravidlá, ktoré budú chrániť ceny na domácom trhu pred kolísavosťou cien na medzinárodnom trhu. Rovnako je to aj u iných produktov – myslí sa tu na choré hypotekárne úvery, špekulácie s energetickými zdrojmi – cena jedla je ovplyvnená predovšetkým trhovým predajom. Ak sa pôvodná cena poľnohospodárskych produktov o niečo zvýši – čo je prevažne určené v distribučnom reťazci – v bohatých krajinách to má pre spotrebiteľa zanedbateľný význam. Ale v chudobných krajinách je situácia úplne odlišná. Čísla, ktoré pred pár dňami zverejnila Svetová banka, ukazujú, že nárast cien potravín medzi rokmi 2010 a 2011 spôsobilo, že viac ako 70 miliónov ľudí tejto planéty sa dostalo za hranicu extrémnej chudoby.
Z toho vyplýva nutnosť efektívnejších pravidiel na potlačenie špekulácií, ktoré vyžaduje OSN. Ale tak ako sa to deje na druhej strane mince rozvoja, t.j. práce, tak aj v obchodnom sektore, majú medzinárodné vyhlásenia ďaleko do ich konkrétnej realizácie. Nijaká politická vôľa na svetovej úrovni nedokáže odporovať finančnému systému, ktorý sa v poľnohospodárstve zaoberá iba na určovanie cien výrobkov určených k spotrebe na severnej pologuli – často v rukách nadnárodných korporácií a teda, naviazaných na mechanizmy globálneho obchodu – a takto stále viac nahlodáva podporu poľnohospodárstva.

Benedikt XVI., vedomý si tohto problému, ide ešte ďalej a vo svojom posolstve k Svetovému dňu výživy, priamo a nekompromisne poukazuje na pôvod tohto zla a jeho riešenie:
„Tvárou v tvár dramatickému rozšíreniu hladu nestačí len premýšľanie, analýza problémov a vyslovenie disponovanosti k pomoci. Príliš často totiž tieto prvky zostanú bez akejkoľvek odpovede, pretože sú uzavreté len v sfére emócií a nedokážu vyburcovať svedomie k hľadaniu pravdy a dobra. Neustále sa opakujú snahy ospravedlniť svoje konanie a predovšetkým zanedbávanie konania, ktoré je spôsobené egoizmom a bočnými cieľmi a zámermi. Zámerom tohto svetového dňa by naopak mala myť snaha zmeniť konanie a rozhodnutia k tomu, aby sa pre každú ľudskú bytosť zabezpečil – dnes a nie zajtra! – prístup k základným potravinám, a aby poľnohospodársky sektor disponoval dostatočným množstvom investícií a zdrojov k stabilizovaniu produkcie a teda aj trhu.“

Pri riešení problémov pápež neostáva vo všeobecnej rovine, ale poukazuje na zodpovednosť každého človeka: „osvojenie si zodpovedného životného štýlu, nevyhnutná striedmosť v správaní a v spotrebe, aby sa tak uprednostnilo dobro aj pre budúce generácie v kontexte udržateľného rozvoja, ochrany stvorenstva, spravodlivej distribúcie zdrojov a predovšetkým konkrétnych snáh nasmerovaných k rozvoju ľudí a národov“.

Na záver iba malé porovnanie. Podľa súčasných oficiálnych štatistík Svetovej banky žije vo svete 1,4 miliardy ľudí v extrémnej chudobe a trpí podvýživou. Hranicou na definovanie extrémnej chudoby je pre Svetovú banku suma menej ako 1,25 amerického dolára na deň pre jednu osobu. Podľa iných, už neoficiálnych štatistík, žije vo svete – hovoríme teraz o severnej pologuli, teda rozvinutých krajinách – viac ako 1,5 miliardy ľudí, ktorí „trpia“ nadváhou.