Zamyslenie na 29. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák, SVD

Milí priatelia,
o francúzskom kráľovi Ľudovítovi XIV. sa hovorí, že vždy nosil na rukách rukavice okrem prípadu, keď šiel poľovať. Raz vraj takto poľoval hlboko v lesoch uprostred zimy. Zazreli ho dvaja z jeho poddaných. Jeden hovorí druhému: „Kráľ je v tomto mrazivom počasí bez rukavíc. Musia ho oziabať ruky!“ Druhý na to: „Čo si? Kráľovi nie je nikdy zima na ruky, veď ich má strčené hlboko v našich vreckách.“ Tým chcel povedať, že kráľ ich zdieral na vysokých daniach, ktoré za roztopašného Ľudovíta XIV boli mimoriadne vysoké.
Táto epizóda je dobrým úvodom k uvažovaniu nad evanjeliom nasledujúcej nedele. Za Ježišom prišli ľudia, ktorých evanjelista nepriamo charakterizuje ako zlomyseľných, pretože ich cieľom bolo Ježiša nechytať v reči a tak mu pripraviť pascu. Boli to farizeji a Herodiáni. Oboji boli zajedno v postoji k Ježišovi: nenávideli ho. No rozchádzali sa v otázke platenia daní Rímskemu Cisárovi. Farizeji boli proti, lebo ims pripadalo absurdné platiť dane cudzej mocnosti a tak vlastne uznať jej zákonité právo na vlastnenie Palestíny. Herodiáni naopak boli za platenie daní, lebo mali z toho ako podporovatelia Rimanov a ich bábky Herodesa Veľkého a jeho rodiny výhody. Preto oboji prišli za Ježišom, bol pre svoju jasnosť nepríjemný obojích, tak sa im zdalo že by bola dobrá šanca mu konečne navariť. Vedeli, že prípad je neriešiteľný, nech by povedal čokoľvek, chytí sa, lebo ak by favorizoval jedných, vždy ho obvinia tí druhí. A nebolo by to obvinenie hocaké, išlo by o politiku, ktorá je vždy vďačnou pôdou na vyrovnanie sa s kýmkoľvek, kto je nepríjemný.
Ježiš bol však – ako už toľkoráz – šikovnejší, ako oni a dal im odpoveď, nad ktorou im musela padnúť sánka: „Dajte čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.”
Čo vlastne Ježiš týmito slovami hovorí? Tak v prvom rade, podporuje nárok štátu na vyberanie daní. Každý štát alebo i iné spoločenstvá, kde sú združení ľudia, ktorí majú výhody z členstva v tom ňom, majú nárok na poplatky, ktorými by sa kryli výdavky na projekty, ktoré užívajú všetci. Je veľa ľudí, ktorí by žili najradšej tak, že všetko im je dané automaticky do lona oni ničím do spoločného neprispievajú. Túto mentalitu vidíme dosť často napríklad i v cirkvi, kde sa ľudia čudujú napríklad nad zvončekom alebo inými poplatkami, ktoré sa od nich požadujú ako dobrovoľný príspevok na chod kostola, ktorý oni sami užívajú. Je stále dosť takých, ktorí nevedia pochopiť, že spoločné veci sa musia hradiť zo spoločného.
V prípade štátu však príspevok nie je dobrovoľný ale povinný, presne vymedzený zákonom. Takto potom štát môže rozumne plánovať výdavky na cesty, na verejné osvetlenie, parky, školy, dotácie ľudom, ktorí sú v núdzi a podobne. Na takéto poplatky má štát právo a my, ako občania ich máme povinnosť platiť. Problém však nastáva, keď my, ktorí tieto dane platíme nemáme o ich rozdeľovaní informácie, alebo keď sa z nich platí niečo, s čím väčšina nesúhlasí: napríklad vysoké platy a rôzne odmeny úradníkov, prípadne výdavky na zbrojenie, ktoré v niektorých krajinách dosahujú enormné sumy, zatiaľ čo niet z čoho sýtiť hladných.
Ježiš ďalej svojím výrokom hovorí aj o legitimite danej autority. Cisár Tiberius, ktorý v tej dobe bol pri vláde bol však legitímny v Ríme, určite nie v Palestíne, lebo Rimania Palestínu okupovali. Ježiš v tomto výroku vlastne elegantne hovorí: „Dajte cisárovi, iba čo je jeho...“ Lenže čo bolo cisárovo v Palestíne? Nič. Presne tak, ako nepatrilo nič Rusom počas komunizmu u nás. Ježiš sa výkladom tohto svojho výroku nezaoberá. Necháva to na tých, ktorí mu otázku položili, ale je nad slnko jasnejšie, že táto interpretácia tam bola. Jednoducho cisárovi v Palestíne nepatrí nič, preto mu nič nedávajte. Daň, o ktorú sa jednalo, bola daň jedeného denára, ktorú mal platiť každý človek od veku puberty do veku 65 rokov raz ročne. Bola to daň, ktorá keď bola uvedená, spôsobila veľké protesty a krviprelievanie, teda každý ju mal v žalúdku.
Ježiš v neposlednom rade hovorí i
to, že vlastne Bohu patrí i cisár. Niet na svete autority, ktorá by bola od Boha nezávislá alebo Bohu rovná. Z výroku sa môže zdať, že Ježiš postavil paralelne vedľa seba dve rovnaké autority: cisára a Boha. To však nie je pravda. Medzi riadkami je jasne viditeľný princíp, že veci patria cisárovi iba relatívne; ak by si nárokoval na niečo, čo nepatrí jemu ale Bohu, prekračuje dôležité hranice a ľudia majú reagovať neposlušnosťou. Tu sa jedná o mnohé zákony, kde svetská moc od svojich občanov žiada, aby konali proti svojmu svedomiu. Na toto právo nemá. Toto je však téma zo všetkých najťažšia, pretože dejiny práve tu ukázali, aké surové vlády, ktoré sa stavajú nad Boha dokážu byť a ako väčšina ľudí, ktorí sa proti nim postavia, končí v mučeníctve. Ľudia, ktorí sa však rozhodili nedať cisárovi to, čo mu nepatrí, boli vo svojom postoji jasne vedení výrokom Ježiša z nedeľného evanjelia.
Nech aj nám, milí priatelia, slová evanjelia poskytnú jasné kritériá na rozpoznávanie našej lojality voči autoritám, ktoré sa o ňu v našom živote uchádzajú.