Druhá časť - dialóg s moslimami „Prichádzam, aby som sa stretol s ľuďmi
a hovoril o Bohu” - slovami pápeža Benedikta XVI., ktorými na začiatku
svojej nedávnej návštevy v Nemecku uviedol svoj zámer, sme včera otvorili tému medzináboženského
dialógu. Kým vo včerajšom vysielaní sme vám priblížili príhovor Svätého Otca predstaviteľom
židovskej obce, dnes sa zamyslíme nad jeho slovami, ktoré adresoval reprezentantom
moslimskej komunity na stretnutí, konanom 23. septembra v priestoroch Apoštolskej
nunciatúry v Berlíne v rámci 21. apoštolskej cesty v Nemecku. Správy zo sveta, ktoré
nám problematiku koexistencie s vyznávačmi islamu denne dávajú do pozornosti, nám
ju prezentujú jednoznačne ako veľmi aktuálnu. Svätý Otec svojím príhovorom oboznamuje
nás všetkých predovšetkým s postojom Katolíckej cirkvi k otázke medzináboženského
dialógu v pluralistickej spoločnosti všeobecne, i keď vychádza zo situácie v jeho
rodnom Nemecku, kde žije 4 – 4,5 milióna moslimov, z ktorých je 70 percent tureckého
pôvodu. Ostatní pochádzajú z arabských krajín, Balkánu a Iránu. Islamské komunity,
organizované vo viacerých islamských asociáciách, si stále viac budujú svoju štruktúru,
majú svoje miesta kultu, detské jasle a islamské školy. V Berlíne je napr. 10 islamských
detských jaslí a na rôznych miestach Nemecka je asi 15 islamských škôl uznaných štátom
rovnako ako katolícke školy.
„Drahí moslimskí priatelia, som rád,
že tu môžem dnes pozdraviť vás, predstaviteľov rôznych moslimských komunít Nemecka.
Srdečne ďakujem prof. Mouhanad Khorchidovi za láskavé slová na privítanie. Vyplýva
z nich, že atmosféra úcty a dôvery medzi katolíckou cirkvou a moslimskými komunitami
v Nemecku vzrástla. Berlín je vhodným miestom pre takéto stretnutie nielen
preto, že sa tu nachádza najstaršia mešita na nemeckej pôde, ale aj preto, že v Berlíne
žije v porovnaní s ostatnými nemeckými mestami najväčší počet moslimov. Od začiatku
70. rokov sa rastúci počet moslimských rodín stále viac stával významným rysom tejto
krajiny. Je preto potrebné zasadzovať sa neustále za lepšie vzájomné
poznanie a porozumenie. Je to podstatné nielen pre pokojné spolunažívanie,
ale aj vzhľadom k prínosu, ktorý je každý schopný poskytnúť pri budovaní spoločného
dobra vo vnútri tejto spoločnosti.
Mnohí moslimovia prikladajú veľkú
dôležitosť náboženskej dimenzii. To je niekedy interpretované ako provokácia v spoločnosti,
ktorá sa tento aspekt snažila vytlačiť na okraj, alebo ho nanajvýš zaradiť
do sféry individuálnych rozhodnutí jednotlivcov. Katolícka cirkev sa usilovne snaží,
aby sa náboženskej príslušnosti dostalo na verejnosti uznania. Ide o požiadavku,
ktorá sa nestáva bezvýznamnou ani v podmienkach pluralitnej spoločnosti. Treba
ju splniť, ale musí sa pritom vždy zachovávať rešpekt voči druhým. Vzájomný
rešpekt vychádza z dohody na niektorých neodcudziteľných hodnotách,
ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti, najmä nedotknuteľná dôstojnosť každej ľudskej
osoby. Táto zhoda neobmedzuje prejavy jednotlivých náboženstiev. Naopak, dovoľuje
každému vyznávať v čo verí, a nevyhýbať sa pritom konfrontácii s inými.
V Nemecku rovnako ako v mnohých, nielen západných krajinách, je tento spoločný rámec
predstavovaný ústavou, ktorej právny obsah je záväzný pre každého občana,
či už sa hlási k nejakému náboženskému vyznaniu alebo nie. Diskusia o lepšej
formulácii princípov, ako sloboda verejného kultu, je prirodzene rozsiahla a stále
otvorená. Avšak je príznačným faktom, že Ústava ju po šesťdesiatich
rokoch dodnes platne vyjadruje. Vyjadruje predovšetkým onen všeobecný étos, ktorý
je základom občianskeho spolužitia a ktorý do určitej miery určuje aj pravidlá zdanlivo
len formálneho fungovania inštitúcií a demokratického života.
Mohli
by sme sa pýtať - pokračoval pápež - ako je možné, že tento text, vypracovaný
v radikálne odlišnej historickej dobe, v kultúrnej situácii takmer jednoliato
kresťanskej je vhodný pre dnešné Nemecko, ktoré žije v kontexte globalizovaného
sveta a vyznačuje sa značným pluralizmom v oblasti náboženského
presvedčenia. Na túto otázku nám ponúka nasledujúcu odpoveď:
Domnievam
sa, že dôvodom toho je fakt, že otcovia ústavy si boli v onom dôležitom momente plne
vedomí, že musia hľadať pevný bod, na ktorom sa budú môcť všetci
občania zhodnúť. Pritom nenechali stranou svoje náboženské presvedčenie.
Naopak, pre mnohých z nich bola kresťanská vízia človeka naozaj inšpirujúcou
silou. Vedeli však, že všetci budú konfrontovaní s ľuďmi iného vyznania alebo
dokonca bez náboženského vyznania. Ten bod, spoločný pre všetkých,
našli v uznaní niektorých neodňateľných práv, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti
a ktoré predchádzajú každú ich pozitívnu formuláciu. V čase v
podstate homogénnom tak spoločnosť položila základ, ktorého platnosť môžeme
rozpoznať i dnes v dobe poznačenej pluralizmom. Základ, ktorý v zásade ukazuje tiež
zreteľné hranice tohto pluralizmu: je totiž nemysliteľné, aby sa spoločnosť dlhodobo
udržala bez konsenzu v zásadných etických hodnotách.
Drahí priatelia,
na základe toho, čo som naznačil, myslím, že plodná spolupráca medzi kresťanmi a moslimami
je možná. Prispejeme tak k budovaniu spoločnosti, ktorá bude v mnohých
aspektoch iná než tá, ktorú si nesieme z minulosti. Ako nábožensky založení
ľudia môžeme na základe svojho presvedčenia vydávať dôležité svedectvo v mnohých
ústredných sektoroch spoločenského života. Mám na mysli napríklad ochranu rodiny založenej
na manželstve, úctu k životu v každej fáze jeho prirodzeného vývoja alebo presadzovanie
väčšej sociálnej spravodlivosti. Aj preto považujem za dôležitý Deň reflexie,
dialógu a modlitby za pokoj a spravodlivosť vo svete, ktorý plánujeme na
27. októbra v Assisi, dvadsaťpäť rokov po historickom stretnutí, ktoré tam inicioval
môj predchodca bl. Ján Pavol II. Týmto stretnutím chceme jednoducho ukázať,
že ako nábožní ľudia ponúkame svoj špecifický prínos k vytváraniu lepšieho
sveta, a zároveň uznávame, že potrebujeme rásť v dialógu a vzájomnej úcte, aby naše
konanie bolo účinné. S týmito pocitmi vás znovu srdečne pozdravujem a ďakujem vám
za toto stretnutie, ktoré je obohatením môjho pobytu v mojej vlasti.” V
závere tejto rubriky o medzináboženskom dialógu dodajme niekoľko faktov z konferencie
o prenasledovaní kresťanov v 21. storočí, ktorú koncom septembra usporiadala v Ríme
Pápežská Lateránska univerzita:
Z údajov prednesených na konferencii v Ríme
vyplýva, že na svete je každých päť minút umučený pre vieru jeden kresťan. Ročne je
na svete zavraždených 105 000 kresťanov. Ide fakticky o holokaust, o ktorom sa hovorí
zriedka. Mučeníci teda naďalej jestvujú. Jeden z prednášajúcich, David Barrett, narátal
v knihe World Christian Trends počet umučených kresťanov vo svete až po dnešnú dobu
na 70 miliónov. Z nich 45 miliónov sú mučeníci 20. storočia. Ich počet rastie a len
v prvej dekáde 21. storočia ich bolo 160 tisíc. Pôvodcami vrážd sú v posledných rokoch
islamský fundamentalizmus, komunizmus v politických režimoch v Severnej Kórei a v
Číne, ako aj náboženský nacionalizmus najmä v Indii a v Indočíne.
Jedným
z hlavných dôvodov prenasledovania je netolerancia, ktorá je kultúrnym fenoménom.
Vyskytuje sa predovšetkým v islamských krajinách. Na druhom mieste je diskriminácia
ako právny fenomén. Je typická pre totalitné, najmä komunistické režimy. Tretí fenomén
je násilie, ktoré nie je zriedkavé ani vo vyspelých krajinách. Vo Francúzsku napríklad
každý tretí deň polícia rieši nejaký útok na kresťanský kostol. Náboženskú netoleranciu
pociťuje v islamských krajinách sedem z desiatich kresťanov. Od konca druhej svetovej
vojny emigrovalo z týchto krajín už vyše 10 miliónov kresťanov a milión židov.
Kresťanstvo
a judaizmus sú v islamských štátoch pokladané za heretické úchylky. Keďže islam sa
pokladá za jediné správne náboženstvo, na ktoré majú konvertovať všetci ľudia, spoločensky
sa tu odmieta čo i len ideové porovnávanie obsahovej stránky náboženstiev. Kresťania
sa v náboženskej sfére nemôžu nikdy spoločensky pokladať sa rovnocenných. Negácia
základných rozumových dôvodov pri zhodnocovaní obsahovej stránky náboženstva im neumožňuje
ani klásť na rovnakú úroveň Mohameda s Ježišom Kristom. Situácia často privádza kresťanov
k hrdinskému, a neraz i mučeníckemu svedectvu, aby ním potvrdili základné pravdy viery,
ktoré vyznávajú. Na konferencii taliansky europoslanec Magdi Allam poukázal na pokrytectvo
súčasnosti. Podľa neho spočíva v tom, že ak sa poukáže na ťažkosti, ktoré spôsobujú
vyznávači iných náboženstiev, tak sa všetci rozhorčia ako sa potupuje iné, nekresťanské
náboženstvo. Ak sa špiní česť pápeža, všetci argumentujú slobodou prejavu. –jk–