2011-10-04 19:00:19

Rubrika venovaná medzináboženskému dialógu


Druhá časť - dialóg s moslimami
Prichádzam, aby som sa stretol s ľuďmi a hovoril o Bohu - slovami pápeža Benedikta XVI., ktorými na začiatku svojej nedávnej návštevy v Nemecku uviedol svoj zámer, sme včera otvorili tému medzináboženského dialógu. Kým vo včerajšom vysielaní sme vám priblížili príhovor Svätého Otca predstaviteľom židovskej obce, dnes sa zamyslíme nad jeho slovami, ktoré adresoval reprezentantom moslimskej komunity na stretnutí, konanom 23. septembra v priestoroch Apoštolskej nunciatúry v Berlíne v rámci 21. apoštolskej cesty v Nemecku. Správy zo sveta, ktoré nám problematiku koexistencie s vyznávačmi islamu denne dávajú do pozornosti, nám ju prezentujú jednoznačne ako veľmi aktuálnu. Svätý Otec svojím príhovorom oboznamuje nás všetkých predovšetkým s postojom Katolíckej cirkvi k otázke medzináboženského dialógu v pluralistickej spoločnosti všeobecne, i keď vychádza zo situácie v jeho rodnom Nemecku, kde žije 4 – 4,5 milióna moslimov, z ktorých je 70 percent tureckého pôvodu. Ostatní pochádzajú z arabských krajín, Balkánu a Iránu. Islamské komunity, organizované vo viacerých islamských asociáciách, si stále viac budujú svoju štruktúru, majú svoje miesta kultu, detské jasle a islamské školy. V Berlíne je napr. 10 islamských detských jaslí a na rôznych miestach Nemecka je asi 15 islamských škôl uznaných štátom rovnako ako katolícke školy.

„Drahí moslimskí priatelia, som rád, že tu môžem dnes pozdraviť vás, predstaviteľov rôznych moslimských komunít Nemecka. Srdečne ďakujem prof. Mouhanad Khorchidovi za láskavé slová na privítanie. Vyplýva z nich, že atmosféra úcty a dôvery medzi katolíckou cirkvou a moslimskými komunitami v Nemecku vzrástla. Berlín je vhodným miestom pre takéto stretnutie nielen preto, že sa tu nachádza najstaršia mešita na nemeckej pôde, ale aj preto, že v Berlíne žije v porovnaní s ostatnými nemeckými mestami najväčší počet moslimov. Od začiatku 70. rokov sa rastúci počet moslimských rodín stále viac stával významným rysom tejto krajiny. Je preto potrebné zasadzovať sa neustále za lepšie vzájomné poznanie a porozumenie. Je to podstatné nielen pre pokojné spolunažívanie, ale aj vzhľadom k prínosu, ktorý je každý schopný poskytnúť pri budovaní spoločného dobra vo vnútri tejto spoločnosti.

Mnohí moslimovia prikladajú veľkú dôležitosť náboženskej dimenzii. To je niekedy interpretované ako provokácia v spoločnosti, ktorá sa tento aspekt snažila vytlačiť na okraj, alebo ho nanajvýš zaradiť do sféry individuálnych rozhodnutí jednotlivcov. Katolícka cirkev sa usilovne snaží, aby sa náboženskej príslušnosti dostalo na verejnosti uznania. Ide o požiadavku, ktorá sa nestáva bezvýznamnou ani v podmienkach pluralitnej spoločnosti. Treba ju splniť, ale musí sa pritom vždy zachovávať rešpekt voči druhým. Vzájomný rešpekt vychádza z dohody na niektorých neodcudziteľných hodnotách, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti, najmä nedotknuteľná dôstojnosť každej ľudskej osoby. Táto zhoda neobmedzuje prejavy jednotlivých náboženstiev. Naopak, dovoľuje každému vyznávať v čo verí, a nevyhýbať sa pritom konfrontácii s inými. V Nemecku rovnako ako v mnohých, nielen západných krajinách, je tento spoločný rámec predstavovaný ústavou, ktorej právny obsah je záväzný pre každého občana, či už sa hlási k nejakému náboženskému vyznaniu alebo nie. Diskusia o lepšej formulácii princípov, ako sloboda verejného kultu, je prirodzene rozsiahla a stále otvorená. Avšak je príznačným faktom, že Ústava ju po šesťdesiatich rokoch dodnes platne vyjadruje. Vyjadruje predovšetkým onen všeobecný étos, ktorý je základom občianskeho spolužitia a ktorý do určitej miery určuje aj pravidlá zdanlivo len formálneho fungovania inštitúcií a demokratického života.

Mohli by sme sa pýtať - pokračoval pápež - ako je možné, že tento text, vypracovaný v radikálne odlišnej historickej dobe, v kultúrnej situácii takmer jednoliato kresťanskej je vhodný pre dnešné Nemecko, ktoré žije v kontexte globalizovaného sveta a vyznačuje sa značným pluralizmom v oblasti náboženského presvedčenia.
Na túto otázku nám ponúka nasledujúcu odpoveď:

Domnievam sa, že dôvodom toho je fakt, že otcovia ústavy si boli v onom dôležitom momente plne vedomí, že musia hľadať pevný bod, na ktorom sa budú môcť všetci občania zhodnúť. Pritom nenechali stranou svoje náboženské presvedčenie. Naopak, pre mnohých z nich bola kresťanská vízia človeka naozaj inšpirujúcou silou. Vedeli však, že všetci budú konfrontovaní s ľuďmi iného vyznania alebo dokonca bez náboženského vyznania. Ten bod, spoločný pre všetkých, našli v uznaní niektorých neodňateľných práv, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti a ktoré predchádzajú každú ich pozitívnu formuláciu. V čase v podstate homogénnom tak spoločnosť položila základ, ktorého platnosť môžeme rozpoznať i dnes v dobe poznačenej pluralizmom. Základ, ktorý v zásade ukazuje tiež zreteľné hranice tohto pluralizmu: je totiž nemysliteľné, aby sa spoločnosť dlhodobo udržala bez konsenzu v zásadných etických hodnotách.

Drahí priatelia, na základe toho, čo som naznačil, myslím, že plodná spolupráca medzi kresťanmi a moslimami je možná. Prispejeme tak k budovaniu spoločnosti, ktorá bude v mnohých aspektoch iná než tá, ktorú si nesieme z minulosti. Ako nábožensky založení ľudia môžeme na základe svojho presvedčenia vydávať dôležité svedectvo v mnohých ústredných sektoroch spoločenského života. Mám na mysli napríklad ochranu rodiny založenej na manželstve, úctu k životu v každej fáze jeho prirodzeného vývoja alebo presadzovanie väčšej sociálnej spravodlivosti. Aj preto považujem za dôležitý Deň reflexie, dialógu a modlitby za pokoj a spravodlivosť vo svete, ktorý plánujeme na 27. októbra v Assisi, dvadsaťpäť rokov po historickom stretnutí, ktoré tam inicioval môj predchodca bl. Ján Pavol II. Týmto stretnutím chceme jednoducho ukázať, že ako nábožní ľudia ponúkame svoj špecifický prínos k vytváraniu lepšieho sveta, a zároveň uznávame, že potrebujeme rásť v dialógu a vzájomnej úcte, aby naše konanie bolo účinné. S týmito pocitmi vás znovu srdečne pozdravujem a ďakujem vám za toto stretnutie, ktoré je obohatením môjho pobytu v mojej vlasti.”
V závere tejto rubriky o medzináboženskom dialógu dodajme niekoľko faktov z konferencie o prenasledovaní kresťanov v 21. storočí, ktorú koncom septembra usporiadala v Ríme Pápežská Lateránska univerzita:

Z údajov prednesených na konferencii v Ríme vyplýva, že na svete je každých päť minút umučený pre vieru jeden kresťan. Ročne je na svete zavraždených 105 000 kresťanov. Ide fakticky o holokaust, o ktorom sa hovorí zriedka. Mučeníci teda naďalej jestvujú. Jeden z prednášajúcich, David Barrett, narátal v knihe World Christian Trends počet umučených kresťanov vo svete až po dnešnú dobu na 70 miliónov. Z nich 45 miliónov sú mučeníci 20. storočia. Ich počet rastie a len v prvej dekáde 21. storočia ich bolo 160 tisíc. Pôvodcami vrážd sú v posledných rokoch islamský fundamentalizmus, komunizmus v politických režimoch v Severnej Kórei a v Číne, ako aj náboženský nacionalizmus najmä v Indii a v Indočíne.

Jedným z hlavných dôvodov prenasledovania je netolerancia, ktorá je kultúrnym fenoménom. Vyskytuje sa predovšetkým v islamských krajinách. Na druhom mieste je diskriminácia ako právny fenomén. Je typická pre totalitné, najmä komunistické režimy. Tretí fenomén je násilie, ktoré nie je zriedkavé ani vo vyspelých krajinách. Vo Francúzsku napríklad každý tretí deň polícia rieši nejaký útok na kresťanský kostol. Náboženskú netoleranciu pociťuje v islamských krajinách sedem z desiatich kresťanov. Od konca druhej svetovej vojny emigrovalo z týchto krajín už vyše 10 miliónov kresťanov a milión židov.

Kresťanstvo a judaizmus sú v islamských štátoch pokladané za heretické úchylky. Keďže islam sa pokladá za jediné správne náboženstvo, na ktoré majú konvertovať všetci ľudia, spoločensky sa tu odmieta čo i len ideové porovnávanie obsahovej stránky náboženstiev. Kresťania sa v náboženskej sfére nemôžu nikdy spoločensky pokladať sa rovnocenných. Negácia základných rozumových dôvodov pri zhodnocovaní obsahovej stránky náboženstva im neumožňuje ani klásť na rovnakú úroveň Mohameda s Ježišom Kristom. Situácia často privádza kresťanov k hrdinskému, a neraz i mučeníckemu svedectvu, aby ním potvrdili základné pravdy viery, ktoré vyznávajú. Na konferencii taliansky europoslanec Magdi Allam poukázal na pokrytectvo súčasnosti. Podľa neho spočíva v tom, že ak sa poukáže na ťažkosti, ktoré spôsobujú vyznávači iných náboženstiev, tak sa všetci rozhorčia ako sa potupuje iné, nekresťanské náboženstvo. Ak sa špiní česť pápeža, všetci argumentujú slobodou prejavu. –jk–








All the contents on this site are copyrighted ©.