Rubrika venovaná medzináboženskému dialógu

Prvá časť - dialóg so židovstvom

„Prichádzam, aby som sa stretol s ľuďmi a hovoril o Bohu” - uviedol pápež Benedikt XVI. na prahu svojej nedávnej apoštolskej cesty do Nemecka. Dá sa povedať, že neobišiel nikoho. V bohatom programe štvordňovej návštevy bolo medzi mnohými stretnutiami aj stretnutie so židovskou obcou, v berlínskom Reichstagu 22. septembra, či stretnutie s moslimskou komunitou, o deň neskôr na Apoštolskej nunciatúre v Berlíne.

Svätý Otec vo svojom príhovore počas stretnutia so zástupcami židovskej komunity žijúcej v Nemecku vyšiel z konštatovania o vzrastajúcej dôvere medzi židmi a kresťanmi a o spoločnej nezanedbateľnej časti ich tradícií. Zároveň poznamenal, že všetci dobre vieme, že láskyplné porozumenie medzi židovským národom a Katolíckou cirkvou, vo vzájomnom rešpektovaní odlišností, musí ďalej rásť a malo by hlboko prenikať do ohlasovania viery.

Počas mojej návštevy v Kolínskej synagóge pred šiestimi rokmi, hovoril rabín Teitelbaum o pamäti ako o jednom z pilierov potrebných na založenie pokojnej budúcnosti. Dnes stojím na mieste zásadnom pre pamäť, pre strašnú pamäť, pretože odtiaľ bolo plánované a organizované Shoah, vyhladenie židovských spoluobčanov v Európe. Pred nástupom nacistického teroru žilo v Nemecku zhruba pol milióna Židov, ktorí vytvárali pevnú zložku nemeckej spoločnosti. Po druhej svetovej vojne bolo Nemecko považované za „krajinu Shoah“, v ktorej sa v podstate už nedalo žiť.

Národnosocialistický režim teroru sa zakladal na rasistickom mýte, ktorého súčasťou bolo odmietnutie Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, Boha Ježiša Krista a ľudí veriacich v Neho. „Všemohúci“ Adolf Hitler bol pohanskou modlou, chcel byť náhradou za biblického Boha, Stvoriteľa a Otca všetkých ľudí. S odmietnutím úcty k tomuto jedinému Bohu sa stráca vždy tiež úcta k dôstojnosti človeka. Čoho je schopný človek odmietajúci Boha a akú tvár môže dostať národ s týmto „nie“ voči Bohu, ukázali strašné obrazy z koncentračných táborov na konci vojny.

S ohľadom na túto pamäť je potrebné s vďačnosťou dodať, že v posledných desaťročiach dochádza k novému rozvoju, ba dá sa povedať dokonca rozkvetu židovského života v Nemecku. Je potrebné zdôrazniť, že v tomto období sa židovská komunita zaslúžila zvláštnym spôsobom o integráciu východoeurópskych prisťahovalcov. Chcel by som oceniť tiež stále sa prehlbujúci dialóg Katolíckej cirkvi s hebraizmom. Cirkev pociťuje k židovskému národu veľkú blízkosť. V deklarácii II. vatikánskeho koncilu Nostra aetate sme vstúpili na „nezvratnú cestu dialógu, bratstva a priateľstva“. Platí to pre Katolícku cirkev ako celok, v rámci ktorej sa predovšetkým bl. pápež Ján Pavol II. zvlášť intenzívne zasadzoval v prospech tejto novej cesty. Platí to samozrejme tiež pre Katolícku cirkev v Nemecku, ktorá si je dobre vedomá svojej zvláštnej zodpovednosti v tejto veci. Okrem týchto chvályhodných konkrétnych iniciatív sa domnievam, že my kresťania si máme stále viac uvedomovať svoju vnútornú príbuznosť s judaizmom. Pre kresťanov nemôže byť spásna udalosť pretrhnutá. Spása prichádza práve zo Židov (por. Jn 4, 22). Tam, kde je konflikt Ježiša s judaizmom jeho doby videný povrchne, ako oddialenie sa Starej zmluvy, dochádza nakoniec k jeho redukcii na ideu oslobodenia, ktorá považuje Tóru iba za otrocké dodržiavanie obradov a vonkajších predpisov.

Posolstvo nádeje, ktoré knihy židovskej Biblie a kresťanský Starý zákon odovzdávajú, bolo Židmi a kresťanmi asimilované a rozvíjané odlišne. „Po stáročiach rozporov uznávame za svoju úlohu pracovať tak, aby tieto dva spôsoby nového čítania biblických textov - kresťanský a židovský - vstúpili do vzájomného dialógu, aby sme správne rozumeli Božej vôli a jeho slovu". V spoločnosti čoraz viac sekularizovanej by tento dialóg mal posilňovať spoločnú nádej v Bohu. Bez tejto nádeje spoločnosť stráca svoju ľudskosť. Môžeme konštatovať, že vzájomná diskusia Katolíckej cirkvi a Hebraizmu priniesla v Nemecku sľubné plody. Vyrástli trvalé, dôverné vzťahy. Židia a kresťania majú istú spoločnú zodpovednosť za rozvoj spoločnosti, ktorá má vždy aj náboženskú dimenziu. Kiež všetci môžu spoločne pokračovať na tejto ceste. K tomu nech nám Jediný a Všemohúci - Ha Kadosch Baruch Hu - dá svoje požehnanie.

Na záver dodajme niekoľko údajov:

Pápež Benedikt XVI. už počas prvej svojej cesty do Nemecka v auguste 2005 navštívil synagógu v Kolíne a stretol sa s miestnou židovskou komunitou, ktorá je najstaršou v Nemecku, aj v stredo-severnej časti Európy. Spomína sa už v dokumentoch pochádzajúcich z roku 321. História Židov v Nemecku je poznačená rôznymi perzekúciami, z ktorých najhroznejší bol holokaust. Nacistickým režimom bolo deportovaných a vo vyhladzovacích táboroch usmrtených asi 6 miliónov príslušníkov tohto národa. Dnes žije v Nemecku asi 105 tisíc Židov v 108 komunitách rozptýlených po krajine. Sú organizovaní v 23 regionálnych asociáciách, ktoré podliehajú Ústrednej rade Židov, ktorej aktuálnym predsedom je Dieter Graumann. Najpočetnejšia komunita sa nachádza v Berlíne s počtom príslušníkov 11 tisíc, potom nasleduje Mníchov a Frankfurt. Väčšina Židov v krajine sú imigrantmi, ktorí prišli z bývalého Sovietskeho zväzu na konci studenej vojny a Nemecko je v počte tu žijúcich príslušníkov židovského národa na treťom mieste v Európskej únii, a to po Francúzsku s počtom 600 tisíc a Spojenom kráľovstve s počtom 300 tisíc a je jedinou európskou krajinou, kde počet Židov narastá. Ústredná rada židovských komunít v Nemecku, ktorej sídlo sa nachádza v Berlíne, má podporu štátu v otázke ochrany kultúrneho dedičstva, na zachovanie pamiatky holokaustu a na sociálnu integráciu. -jk-