Vatikán (14. septembra, RV) – Pápež sa vo svojej katechéze počas dnešnej generálnej
audiencie zameral na Žalm 22, ktorý veľmi dramatickým spôsobom opisuje situáciu človeka,
ktorý – hoci je nevinný – je bez dôvodu prenasledovaný svojimi nepriateľmi:
Drahí
bratia a sestry, v dnešnej katechéze si priblížime žalm so silným kristologickým
podtónom, ktorý neustále sprevádza opisy Ježišovho umučenia s jeho dvojitou dimenziou
pokory a slávy, smrti a života. Je to žalm 22 (podľa hebrejskej tradície), alebo 21
(podľa grécko-latinskej tradície). Ide o skormútenú a dojemnú modlitbu plnú ľudskosti
a zároveň teologického bohatstva, ktoré z neho robia jeden z najčastejšie modlených
i študovaných žalmov celého žaltára. Ide o dlhú poetickú kompozíciu. My sa pozastavíme
najmä pri jeho prvej časti založenej na náreku, aby sme tak prehĺbili niektoré dôležité
dimenzie modlitby k Bohu.
Tento žalm nám predstavuje nevinného človeka, prenasledovaného
a obkľúčeného svojimi protivníkmi, ktorí ho chcú usmrtiť. On sa utieka k Bohu najskôr
bolestným nárekom, ktorý sa však – vďaka viere – mysteriózne nakoniec mení na vzdávanie
chvály. Vo jeho modlitbe sa prelína tiesnivá skutočnosť prítomnosti a potešujúca spomienka
na minulosť, v bolestivom uvedomení si svojej beznádejnej situácie. Nechce sa však
zrieknuť nádeje. Jeho úvodné zvolanie je dovolávaním sa Boha, ktorý sa zdá vzdialený;
ktorý neodpovedá a akoby ho opustil:
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová
môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože
môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. (vv. 2-3)
Boh
mlčí a toto ticho trýzni vnútro modliaceho sa, ktorý neustále volá, prosí, avšak bez
nachádzania odpovede. Neustále sa striedajú dni a noci, pokračuje aj neúnavné hľadanie
odpovede, ktorá však stále chýba. Modlitba je žiadosťou o vypočutie a o odpoveď;
je snahou o nadviazanie kontaktu; je hľadaním vzťahu, ktorý by mohol darovať trochu
útechy, či záchranu. No, ak Boh neodpovedá, prosba o pomoc sa stráca v prázdne a samota
sa stáva neznesiteľnou. I napriek tomu prosiaci v našom žalme – v tomto úplnom odovzdaní
sa – v úplnej dôvere a viere trikrát nazýva Pána „môj Boh“. Napriek tomu – ako sa
zdá – že Pán úplne prerušil svoj vzťah, Žalmista tomu neverí. Prosí o zdôvodnenie
tohto nepochopiteľného opustenia, no predsa tvrdí, že „jeho“ Boh ho nemôže opustiť.
Ako
je známe, úvodné zvolanie žalmu – Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? – je prevzaté
do evanjelií podľa Matúša a Marka ako výkrik Ježiša zomierajúceho na kríži (porov.
Mt 27,46; Mk 15,34). Vyjadruje celé zúfalstvo Mesiáša, Božieho syna, ktorý čelí dráme
smrti, čiže skutočnosti úplne protirečiacej Pánovi života. Opustený takmer všetkými
svojimi priateľmi, zradený a zapretý učeníkmi, obkolesený ľuďmi, ktorí ho urážajú,
sa Ježiš nachádza ubitý váhou poslania, ktoré musí splniť prostredníctvom pokorenia
a sebazničenia. Preto volá k Otcovi a v tomto utrpení prijíma na seba bolestivé slová
žalmu. Avšak jeho výkrik nie je beznádejný, takisto ako nebol taký ani výkrik žalmistu,
ktorý vo svojej modlitbe prechádza strastiplnou cestou, ktorá však nakoniec vyústi
do perspektívy vzdávania chvál a do dôvery v Božie víťazstvo. A keďže v hebrejskom
spôsobe používania citovať začiatok žalmu znamená odvolávať sa na celú báseň, Ježišova
mučivá modlitba – hoci si zachováva svoj charakter nevýslovného utrpenia – s istotou
sa otvára pre oslávenie. „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do
svojej slávy?“ (Lk 24,26). Svojím umučením v poslušnosti Otcovi, Pán Ježiš prechádza
opustením a smrťou, aby dosiahol život a daroval ho všetkým veriacim.
Po tomto
úvodnom prosebnom zvolaní v našom Žalme 22 (21) nasleduje – vo veľmi bolestnom kontraste
– spomienka na minulosť:
V teba dúfali naši otcovia; dúfali a
vyslobodil si ich. Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali
a zahanbení neboli. (vv. 5-6)
Ten Boh, ktorý sa teraz javí Žalmistovi taký
vzdialený, je však milosrdný Pán, s ktorým mal Izrael vo svojich dejinách neustále
skúsenosti. Ľud, do ktorého patrí aj náš modliaci sa, bol objektom Božej lásky a môže
dosvedčiť jeho vernosť. Počnúc praotcami, potom Egyptom a dlhým putovaním po púšti,
usadením sa v Zasľúbenej zemi a kontaktom s agresívnymi a nepriateľskými národmi,
až po temnotu exilu... celé biblické dejiny sú dejinami prosby o pomoc zo strany vyvoleného
ľudu a spásonosných odpovedí zo strany Boha. Žalmista sa odvoláva na neotrasiteľnú
vieru svojich predkov, ktorí „dúfali“ – trikrát je použité toto sloveso – a nikdy
neboli zahanbení. Teraz sa však zdá, akoby táto reťaz dôverných prosieb a Božích odpovedí
bola prerušená. Situácia Žalmistu však akoby odporovala celým dejinám spásy, urobiac
tak jeho aktuálnu situáciu ešte viac bolestnou.
No Boh nemôže poprieť sám seba,
a tak keď sa modlitba vráti k opisu ťažkej situácie modliaceho sa, privádza Pána k
zmilovaniu sa a k zasiahnutiu, tak ako to vždy urobil v minulosti. Žalmista sa definuje:
„... ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie“
(Ž 22,7), vysmievajú sa mu, uškŕňajú sa (porov. v. 8) a napádajú jeho vieru: „Úfal
v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ako ho má rád“ (v. 9). Pod týmito
útokmi výsmechu, irónie a opovrhnutia akoby prenasledovaný človek strácal vlastnú
ľudskosť, podobne ako Pánov služobník opísaný v Knihe proroka Izaiáša (porov. Iz 52,14;
53,2b-3). A ako prenasledovaný spravodlivý v Knihe múdrosti (porov. 2,12-20), ako
Ježiš na Kalvárii (porov. Mt 27,39-43), Žalmista vidí, že pochybujú o jeho vzťahu
s jeho Pánom, v krutom a sarkastickom zdôrazňovaní, a to mu spôsobuje ešte väčšiu
bolesť: Božie ticho, jeho zdanlivá neprítomnosť. Boh však bol prítomný v samotnej
existencii modliaceho sa s nepochybnou blízkosťou a starostlivosťou. Žalmista to
pripomína Pánovi: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť.
Od samého zrodu som odkázaný na teba“ (vv. 10-11a). Pán je Bohom života, vďaka
ktorému sa rodí novorodenec, On ho prijíma a stará sa oň s otcovskou láskou. Tak ako
najskôr pripomína Božiu vernosť v dejinách svojho ľudu, teraz modliaci sa pripomína
svoje vlastné osobné dejiny vzťahu s Pánom, počnúc mimoriadne dôležitým okamihom začiatku
života. Tak, napriek dezolátnej súčasnej situácii, Žalmista vyznáva Božiu blízkosť
a lásku, ktoré sú také mimoriadne, že môže zvolať vo vyznaní plnom viery a nádeje:
„Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila“ (v. 11b).
Nárek sa teraz stáva
skormútenou prosbou: „Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie
a nieto, kto by mi pomohol” (v. 12). Jediná blízkosť, ktorú Žalmista vníma a ktorá
ho desí, je blízkosť nepriateľov. Je teda potrebné, aby sa Boh stal blízkym a pomohol,
pretože nepriatelia obkolesujú modliaceho sa, obkľučujú ho, a sú ako mohutní býci,
ako levy, ktoré otvárajú papule, aby revali a plienili (porov. vv. 13-14). Úzkosť
mení vnímanie nebezpečenstva, zväčšujúc ho. Protivníci sa zdajú neporaziteľnými, stali
sa zúrivými a nebezpečnými zvieratami, kým Žalmista je ako malý červ, nemohúci, bez
akejkoľvek ochrany. Ale tieto obrazy, použité v Žalme, slúžia i na vyjadrenie toho,
že keď sa človek stáva násilníckym a napáda brata, prevládne v ňom niečo zverské,
zdá sa, že stráca ľudskú podobu; násilie v sebe má vždy niečo beštiálne a iba spasiteľský
zásah Boha môže navrátiť človeka k jeho ľudskosti. Teraz pre Žalmistu, objekt toľkej
zúrivej agresie, zdanlivo nie je viac úniku, a smrť si ho začína privlastňovať: „Rozlievam
sa sťa voda a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby [...] podnebie mi vysychá ako črepiny
a jazyk sa mi lepí k hrtanu [...] delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós”
(vv. 15,16,19). Dramatickými obrazmi, ktoré nachádzame v rozprávaní o Kristovom umučení,
sa opisuje rozpad tela odsúdeného a neznesiteľná vyprahnutosť, ktorá mučí umierajúceho
a ktorá nachádza dozvuk v Ježišovej prosbe: „Žíznim” (Jn 19,28), aby sa dospelo
k definitívnemu gestu katov, ktorí – ako vojaci pod krížom – si rozdelili šaty obete,
pokladanej už za mŕtvu (porov. Mt 27,35); Mk 15,34; Lk 23,34; Jn 19, 23-24). Hľa,
opäť zaznieva žiadosť o bezodkladnú pomoc: „Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo
mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc. (…) Vysloboď ma“ (vv. 20.22a). Toto
je výkrik, ktorý otvára nebesia, pretože je vyjadrením viery a istoty nad všetky pochybnosti,
nad všetku temnotu a zúfalstvo. Nárek sa mení, necháva miesto vzdávaniu chvály v okamihu
prijatia záchrany: „Ty si ma vyslyšal. Tvoje meno chcem zvestovať svojim
bratom a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť“ (vv. 22c-23). Tak sa žalm otvára
vzdávaniu vďaky veľkému záverečnému hymnu, ktorý zahŕňa celý ľud veriacich v Pána,
liturgické zhromaždenie i nasledujúce generácie (porov. vv. 24-32). Pán prišiel na
pomoc, zachránil úbožiaka a ukázal mu svoju milosrdnú tvár. Smrť a život sa prelínajú
v neoddeliteľnom mystériu. Život však triumfuje, Boh spásy sa ukázal ako nepopierateľný
Pán, ktorého celá zem bude oslavovať a ktorému sa budú všetky rodiny národov klaňať.
To je víťazstvo viery, ktoré môže premeniť smrť na dar života, priepasť bolesti na
prameň nádeje. Drahí bratia a sestry, tento žalm nás priviedol na Golgotu, k Ježišovmu
krížu, aby sme opäť prežili jeho umučenie a zdieľali radosť z jeho vzkriesenia. Nechajme
sa teda preniknúť svetlom veľkonočného mystéria aj vtedy, keď cítime zdanlivé opustenie
nášho Pána, a ako emauzskí učeníci sa naučme rozlišovať skutočnosť od zdania, spoznajúc
cestu vyvýšenia skrze pokorenie a plné zjavenie života skrze smrť na kríži. Tak, vkladajúc
celú našu dôveru a našu nádej v Boha Otca, v každej úzkosti ho budeme môcť aj my s
vierou prosiť a naše volanie o pomoc sa premení na chválospev.