Generálna audiencia Benedikta XVI.: Žalm naliehavej prosby, dôvery a útechy
Vatikán (7. septembra, RV) – Dnešná generálna audiencia sa konala po dlhšom
čase opäť na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec – pokračujúc v cykle o modlitbe
– sa dnes zameral na jeden zo žalmov, ktorý židovská tradícia pripisuje Dávidovi.
Povedal:
„Drahí bratia a sestry, oddnes pokračujeme v audienciách na Námestí
svätého Petra a tiež v „škole modlitby“, ktorú zažívame spolu v týchto stredajších
katechézach. Chcel by som začať uvažovať nad niektorými žalmami, ktoré – ako som už
povedal v júni – tvoria „knihu modlitby“ par excellence. Prvý, pri ktorom by
som sa chcel zastaviť, je žalm náreku a naliehavej prosby preniknutej hlbokou dôverou,
v ktorej istota Božej prítomnosti je základom modlitby vychádzajúcej zo situácie krajnej
ťažkosti, v ktorej sa nachádza modliaci sa človek. Je to Žalm 3, pripisovaný podľa
židovskej tradície Dávidovi – vytvorený v čase – keď bol na úteku pred svojím synom
Absolónom (porov. v. 1). Je to jedna z najdramatickejších a najbolestnejších epizód
v živote kráľa, keď si jeho syn uzurpuje jeho kráľovský trón; je nútený opustiť
Jeruzalem, aby si zachránil život (porov. 2 Sam 15). Situácia ohrozenia a úzkosti,
ktorú Dávid zakúsil, tvorí pozadie tejto modlitby a pomáha ju pochopiť ukazujúc ju
ako typickú situáciu, v ktorej tento žalm môže byť prednášaný. Pri volaní žalmistu
môže každý spoznať pocity bolesti a horkosti spolu s dôverou v Boha, ktoré podľa biblického
príbehu sprevádzali útek Dávida z jeho mesta. Žalm začína volaním k Pánovi: „Pane,
jak mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne. Mnohí
o mne hovoria: „Boh mu nepomáha.“ (verše 2-3). Opis toho, čo robí modliaci
sa v jeho situácii, je teda poznačený veľmi dramatickými tónmi. Trikrát sa opakujú
myšlienky množstva – „početní“, „mnohí“, „toľkí“ – výraz, ktorý má v pôvodnom texte
rovnaký hebrejský koreň, aby sa tak ešte viac zdôraznilo nesmierne nebezpečenstvo
opakujúcim sa spôsobom, takmer nepretržite. Tento dôraz na počet a veľkosť nepriateľa
slúži na vyjadrenie vnímania žalmistu, zachytávajúceho nesmierny rozdiel medzi ním
a jeho prenasledovateľmi - disproporcia, ktorá ospravedlňuje a vytvára naliehavosť
jeho žiadosti o pomoc. Sužovateľov je veľa, majú prevahu, zatiaľ čo modliaci sa je
sám a bezmocný, vydaný svojvôli svojich útočníkov. A i napriek tomu prvé slovo, ktoré
žalmista vysloví, je slovo „Pane“, jeho výkrik začína volaním k Bohu. Množstvo hrozieb
povstávajúcich proti nemu vyvoláva strach, ktorý zosilňuje hrozbu, javiacu sa ešte
väčšou a desivejšou; ale modliaci sa nenechá zvíťaziť nad sebou túto víziu smrti,
udržiava pevný vzťah s Bohom života a na neho, ako prvého, sa obráti pri hľadaní pomoci.
Avšak jeho nepriatelia sa pokúšajú prerušiť toto puto s Bohom a podkopávajú dôveru
svojich obetí. Naliehajú, že Pán nemôže zasiahnuť, hovoria, že ani Boh ho môže zachrániť.
Agresia teda nie je len fyzická, ale dotýka sa i duchovnej dimenzie. „Pán ho nemôže
zachrániť,“ hovoria; jadro duše žalmistu je napadnuté. Je to veľké pokušenie, v ktorom
je veriaci podrobený skúške, je pokúšaný vzdať sa viery a dôvery v blízkosť Boha.
Spravodlivý prekonáva poslednú skúšku, zostáva pevný vo viere a v istote pravdy, plnej
dôvery v Boha, a práve tak nachádza Život a Pravdu. Zdá sa mi, že na tomto mieste
sa nás žalm dotýka veľmi osobne v mnohých problémoch. Sme pokúšaní myslieť si, že
ani Boh mi nepomôže, nepozná ma a možno ani nemá takúto možnosť. Pokušenie proti viere
je posledným prejavom agresivity nepriateľa a toto musíme prekonať. Tak nájdeme Boha
a nájdeme Život. Človek, ktorý sa modlí náš žalm, je vyzvaný odpovedať s vierou
na útoky: nepriatelia – ako som povedal – negujú, že Boh mu môže pomôcť, ale on sa
ho dovoláva, volá ho menom „Pane“ a potom sa obráti na neho s dôrazným „ty“, čo
vyjadruje pevný vzťah a obsahuje v sebe istotu Božej odpovede: „Ale ty, Pane,
si môj ochranca, moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje. Hlasne som
volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu“ (verše 4-5). Vízia
nepriateľov teraz zmizne, nevyhrali, pretože kto verí v Boha, si je istý, že Boh je
jeho priateľ. Zostane len Božie „ty“ oproti „mnohým“, avšak oveľa väčšie a silnejšie
ako odporcovia. Pán je pomoc, ochrana, záchrana; je ako ochranný štít pre tých, ktorí
sa spoliehajú na neho, a dvíha ich hlavu vo víťaznom a triumfálnom geste. Človek
nie je viac sám, nepriatelia nie sú tak neporaziteľní ako sa zdalo, pretože Pán počuje
krik utláčaného a odpovie z miesta jeho prítomnosti, zo svojho svätého vrchu. Človek
kričí v úzkostiach, v nebezpečenstve, v bolestiach, človek prosí o pomoc a Boh
odpovedá. Toto prelínanie ľudského volania a Božej odpovede je dialektikou modlitby
a kľúčom k celým dejinám spásy.
Výkrik vyjadruje potrebu pomoci a apeluje
na vernosť druhého; volať znamená prejaviť gesto viery v blízkosť a ochotu Boha, ktorý
načúva. Modlitba vyjadruje istotu Božej prítomnosti, osvedčenej a overenej, že v spásonosnej
odpovedi Boha za zjavuje plnosť. Toto je dôležité, aby v našej modlitbe bola istota
Božej prítomnosti. Tak žalmista, ktorý sa cíti v obkľúčení smrti, vyznáva svoju
vieru v Boha života ako štít s nedotknuteľnou ochranou, ktorým sa opáše; kto si
myslel, že je už stratený, môže teraz zdvihnúť hlavu, pretože Pán ho zachraňuje. Modliaci
sa človek, ktorý bol v ohrození a ktorému sa posmievali, je v sláve, pretože Boh je
jeho sláva.
Božia odpoveď, ktorá prijíma modlitbu, daruje žalmistovi úplnú
celkovú istotu, zmizne i strach a krik utíchne v mieri, v hlbokom vnútornom pokoji: „A
ja som sa uložil na odpočinok a usnul som. Prebudil som sa, lebo
Pán ma udržuje. Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú” (vv.
6-7) . Modliaci sa, aj uprostred nebezpečenstva a bojov, môže zaspať pokojne, v
postoji dôvernej odovzdanosti. Okolo neho sa nepriatelia utáborujú, obliehajú ho,
je ich mnoho, stavajú sa proti nemu, smejú sa z neho a snažia sa ho zvrhnúť, ale on
si ľahne a ticho a pokojne spí, istý si Božou prítomnosťou. A po prebudení nájde Boha
stále vedľa seba ako strážcu, ktorý nespí (porov. Ž 121, 3-4), ktorý ho podporuje,
drží ho za ruku, nikdy ho opustí. Strach zo smrti je prekonaný prítomnosťou toho,
ktorý nikdy neumiera. A noc oplývajúca atavistickým strachom, noc bolesti a samoty,
ustráchaného čakania sa teraz mení: čo evokuje prítomnosť smrti, sa stáva prítomnosťou
nekonečna.
Viditeľný útok nepriateľa, masívneho, impozantného, kontrastuje
s neviditeľnou prítomnosť Boha, so všetkou jeho neporaziteľnou silou. A na neho
sa žalmista po vyjadrení svojej dôvery opäť obráti s modlitbou: „Povstaň,
Pane; zachráň ma, Bože môj“ (v. 8a). Útočníci „povstávajú“ (pozri verš
2) proti svojej obeti, avšak ten, kto „povstane“, je Pán a zrazí ich. Boh ho zachráni
odpovedajúc na jeho volanie. Takže žalm končí víziou vyslobodenia z nebezpečenstva
smrti a pokušenia, ktoré ho môžu zničiť. Po prosbe Pána o záchranu žalmista opisuje
Božie víťazstvo: nepriatelia s ich nespravodlivým a krutým útlakom, ktorí sú symbolom
všetkého, čo sa stavia proti Bohu a jeho plánu spásy, sú porazení. Zasiahnutí do úst
už nebudú môcť viac navádzať na zlé, na pochybovanie o prítomnosti a pôsobení Boha:
ich nezmyselné a rúhavé slová sú definitívne vyvrátené a odstránené tichým spásonosným
zásahom Pána (porov. v. 8bc). Preto môže žalmista uzavrieť svoju modlitbu vetou s
konotáciou liturgického slávenia vo vďačnosti a chvále Boha života: „Pane, ty si
naša spása. Na tvoj ľud nech zostúpi tvoje požehnanie“ (verš 9).
Drahí
bratia a sestry, Žalm 3 nám predkladá prosbu plnú dôvery a útechy. Modliac sa
tento žalm si môžeme osvojiť pocity žalmistu, spravodlivej postavy, ktorá je prenasledovaná
a nachádza v Ježišovi svoje naplnenie. V bolesti, v nebezpečenstve, v nedorozumení,
v horkosti z nepochopiteľného útoku slová žalmu otvárajú naše srdce posilňujúcej istote
viery. Boh je vždy nablízku – aj v ťažkosti, v problémoch, v tme života – počúva,
odpovedá a zachraňuje svojím spôsobom. Ale musíme byť schopní rozpoznať jeho prítomnosť
a prijať jeho cesty, rovnako ako Dávid vo svojom pokorujúcom úteku pred svojím synom
Absolónom, rovnako ako spravodlivý, ktorý je prenasledovaný v Knihe múdrosti a nakoniec
vrcholným spôsobom ako Pán Ježiš na Golgote. A keď sa v očiach bezbožných zdá,
že Boh nezasahuje, Syn zomiera, práve vtedy sa zjavuje všetkým veriacim pravá sláva
a definitívna realizácia spásy. Nech nám Pán dá vieru, príde na pomoc našej slabosti
a urobí nás schopnými veriť a modliť sa v každej úzkosti, v bolestných nociach a počas
dlhých dní utrpenia odovzdajúc sa s dôverou jemu, ktorý je naším „štítom“ a našou
„slávou“. Ďakujem.“