Príhovor vdp. Petra Holbičku pre chorých

Milovaní bratia a sestry v Kristovi,
či si to uvedomujeme alebo nie, každý sa plaví vo svojej lodi na mori života. K tomu nás povolal Boh, ktorý túži, aby sme vzali do rúk kormidlo a dali každému dňu správny smer. Vo svojej prozreteľnosti nám vkladá na palubu všetky potrebné dary na to, aby sme raz, prekonajúc všetky búrky, víchrice i slnečné dni, dosiahli prístav večnosti – nebo. Rovnako ako Panna Mária, ktorej nanebovzatie si budeme pripomínať už o niekoľko hodín.
Ona, Mamina všetkých mám, Uzdravenie chorých a Útočisko hriešnikov sa prihovára za nás u svojho Syna. Oroduje a pre mnohých chorých sa stáva učiteľkou, spoločníčkou i priateľkou na ceste do večnosti.
Bratia a sestry, ktorí nesiete kríž choroby a bolesti, dnes sa chcem s vami podeliť o spomienku na moju bývalú farníčku Máriu, ktorú sme familiárne volali „teta Marienka“. Bola to žena, ktorá vstúpila do školy Ježišovej matky a dovolila jej, aby ju priviedla k svojmu Synovi.
Prvýkrát som sa s ňou stretol, keď som bol kaplánom. Niesol som jej Eucharistiu a premýšľal som, ako ju môžem povzbudiť. Vedel som o nej, že dlhé roky leží na posteli a že je viac-menej sama. No akokoľvek som sa snažil niečo múdre vymyslieť, nepodarilo sa mi.
Otvoril som dvere na jej dome a vstúpil do jej izby. Z postele sa zrazu ozvalo: „Duchovný otecko! Som rada, že ste prišli. Nech vás dobrý Boh požehná.“ Z jej tváre sa na mňa vyliala vlna radosti. Zdalo sa mi, akoby sme sa poznali už niekoľko rokov. Rozprávala mi o Ježišovi, o tom, ako sa modlí za všetkých a ako prosí aj Pannu Máriu, aby dala do poriadku rodiny, posilňovala kňazov a zachránila tých, ktorí práve zomierajú.
Každá návšteva u „tety Marienky“ bola pre mňa sviatkom a z jej izby som vždy odchádzal povzbudený a s krížikom na čele. Bola to žena požehnania. Prosila oň, ale aj ona žehnala koho mohla.
Jej loď života skrývala v sebe bolesť i radosť. Už ako osemnásťročná brala do rúk krompáč a lopatu, aby pomohla pri kopaní zákopov pre vojakov. A sama zakúsila biedu, ktorú prinášala vojna. No čakali ju aj iné zákopy. Onedlho na to prestala chodiť a lekári nevedeli diagnostikovať jej chorobu. Zdalo sa, že Boh si ju volá do neba.
Vtedy sa prvýkrát stretla s kňazmi misionármi a dostala novú úlohu - modliť sa a obetovať za iných. To dalo jej životu nový zmysel.
Ona sama, nevládna na svojej posteli, sa rovnako ako Ježiš na kríži prihovárala za zblúdené deti, za hriešnikov, za rozchádzajúce sa rodiny, za kňazov a rehoľníkov, ktorí prežívajú krízu...
Často vravievala: „Musela som prijať všetko, čo mi Boh dáva. A nedal mi zle. Dal mi seba. Je tu so mnou. A chce odo mňa, aby som mu rozprávala o tých, ktorí potrebujú jeho pomoc. Robím to a on mi za to dáva do srdca radosť.“
Hoci mala tisíc dôvodov na reptanie, nevyužila ani jeden. Naopak. Dovolila Bohu, aby ju premenil na „ženu radosti“, ktorá patrila všetkým. Radosti, ktorá bola ovocím modlitieb, utrpenia a prebdených nocí spolu s Pannou Máriou v škole jej Syna.
V posledných rokoch na loďku jej života pribudol ďalší balík menom rakovina. Prijala ho s úsmevom, hovoriac: „Táto choroba je iba Veľký piatok, ale veď počkajte, keď príde Veľkonočná nedeľa, ja vám všetkým ukážem!“
A veru ukázala. Pán si ju vzal do svojho domu v jeden z najveselších dní v roku – na Veľkonočný pondelok. Odišla v tichosti a v pokoji.
Keď som v deň pohrebu videl jej jednoduchú rakvu položenú na koberci a pozeral som sa okolo seba, znova ma naplnila akási vnútorná radosť. Nebol som tam sám. Prišli sa s ňou rozlúčiť, či vlastne osláviť jej radostný príchod do prístavu Božej lásky zástupy ľudí. Všetci sme boli presvedčení, že naša „teta Marienka“ je v nebi.
Prečo si dodnes spomíname na ženu, ktorej každý deň bol naplnený utrpením? Jednoducho preto, že prijala loďku života takú, akú jej pri stvorení daroval Boh a zo všetkých síl v nej plávala do prístavu večnosti. Vo chvíľach, keď sa jej míňali sily, čerpala nádej zo stretnutí s Bohom i s jeho matkou. A odovzdajúc svoj život do Božej prozreteľnosti stávala sa posilou pre iných...
Milovaní bratia a sestry, táto žena 60 rokov ležala na svojom lôžku. Ponorená do samoty, do rozhovorov so svojím Majstrom, ktorý ju učil tajomstvu kríža, sa prihovárala za nás. Dávala, čo mohla. Svoje oči upierala na Božiu matku a otázky života vymieňala za dôveru pretavenú do modlitby ruženca.
A práve na sviatok nanebovzatia Panny Márie sa dozvedáme, aká odmena čaká tých, ktorí prijmú do svojho života naplno Boha. Je to nebo.
Záleží na nás, ako oň zabojujeme. Chyťme sa preto vesiel viery a nádeje, napnime plachty, zachyťme v nich vietor lásky Ducha Svätého a nechajme sa viesť Božou prozreteľnosťou.
K tomu vám vyprosujem Božie požehnanie.