„Dovolenka, to je u nás celý rituál“, povedala matka
troch detí s hlbokým povzdychom, keď prišla reč na letnú dovolenku: „zháňať, baliť,
náročná cesta, celé dni v strehu čo je s deťmi a cestou naspäť to isté...“ Nepovedala
síce, ale medzi riadkami bolo počuť: „už aby bolo za tým!“. Pod rituálom rozumela
pravidelný kolobeh rodinných starostí, ktoré často dovolenka ešte umocní. Zachytilo
ma slovíčko „rituál“, pretože môže a má znamenať pravý opak, a netýkať sa len času
dovolenky. Opravdivý rituál vnáša do života rytmus, krásu a posvätno. Závisí
čiastočne od okolností, ktoré si treba vytvoriť, no najmä od vnútorného postoja. Ten
nenahradia a nevytvoria ani tie najkrajšie a najlukratívnejšie vonkajšie prostredia.
Vôbec tu neplatí výhovorka, že na ne nemáme čas. Ak si rituály vedome nevytvoríme,
podmania si oni nás. Neuvedomelým rituálom sa stane cigareta v obľúbenom fajčiarskom
kútiku, pivo cestou z práce (pri ktorom obyčajne platí, že lož po slovensky sa povie:
„poďme na jedno“), rituál pasívneho vysedávania pred televízorom a mnohé iné. Pohltia
veľa času, nezriedka aj peňazí a v duši zanechajú obrovské prázdno. Je zaujímavé,
a je to znamením čias, že potrebu rituálov začínajú objavovať často práve neveriaci.
Vidia tu cestu, ako zaplniť prázdno svojej duše a reagovať na choré tempo súčasného
života. V mnohom sa naháňame nie preto, že treba niečo urgentne spraviť, ale že sme
drogovaní závislosťou na zhone. Ten však nie je ničím iným, ako unikaním pred sebou
samým. Keď čítam návody na to, ako si vytvárať a prežívať osobné či rodinné alebo
spoločenské rituály, zdá sa mi to, akoby ktosi chcel znova objavovať Ameriku. Veď
liturgický a náboženský život, ktorý utváral rytmus života na Slovensku celé stáročia,
nebol ničím iným, ako reťazou krásnych rituálov. Dokázali vniesť čosi pekné aj do
ťažkého života, ktorým väčšina našich predkov žila. Najskôr sme ich pyšne zavrhli
a vzápätí ich predstavujeme ako svoj najväčší objav. Len tu zostáva ešte jeden zásadný
rozdiel. Skutočný rituál vnáša do života nie iba pár chvíľ uvoľnenia, pohody, krásy,
vychutnania prítomnej chvíle. Takáto „rituálománia“ sa ľahko môže stať len novou,
trochu krajšou pozlátkou na prázdne vnútro. Rituál robí život posvätným, dáva mu vnútornú
hodnotu. Nevytvára iba príjemnú pohodu, v ktorej človek vníma krásu okolo a vychutnáva
pokojné vonkajšie prostredie. Rituál napĺňa pokojom, krásou a dobrom z vnútra. Je
to priestor, keď sa človek napĺňa Bohom, ktorý je dobro, krása, pokoj nie ako momentálny
pocit, ale v absolútnom zmysle. Čo je teda potrebné na skutočné životné rituály? V
prvom rade je to pravidelnosť. Nie otrocká vernosť vonkajšej štruktúre. Pravidelnosť
chráni pred výkyvmi nálady, slabosti a najmä pred tou čudnou tendenciou človeka všetko
duchovné odkladať „na potom“. Získava sa pravidelnosťou a návykom sa stáva po dlhodobom
opakovaní. Rituály majú byť aj navonok pekné, príťažlivé. Práve to ich odlišuje
od šedivosti životnej lavíny a vytrháva z nej. Treba si na ne vybrať pekné a vhodné
prostredie. Väčšinou ho máme okolo seba: vytvoriť si svoj kútik na balkóne, svoju
trasu a lavičku v parku, na priedomí. Zapáliť si sviecu, zasadiť kvet, umiestniť sošku
či obraz, vytvoriť si svoju „komôrku“. Človek túži mať sa aspoň chvíľu dobre a pekne. A
skutočné rituály majú byť aj posvätné. Je dobré, ak človek dokáže na chvíľu spočinúť,
uvedomiť si sám seba. Ale i to sa môže stať točením sa okolo seba, čo vždy zabíja.
Skôr ide o to nechať sa v pokoji naplniť. Samota a ticho neznamená opustenosť a prázdnotu.
Sú to podmienky, aby človek mohol zacítiť blízkosť Boha, načerpať z duchovnej skúsenosti
iných. Už po dva týždne ponúka práve túto tému aj pápež pri svojich stredajších audienciách,
ktorými reaguje nielen na potreby prítomných pútnikov. Poukazuje na to, čo vníma ako
potrebu „čias“, teda momentálnej situácie života Cirkvi. Práve hovoril o vytváraní
ticha a vyhľadávaní krásnych prostredí, kde sa ľudia odjakživa približovali k Bohu.
Všíma si, že aj svätci, ktorí zasvätili svoj život Bohu v modlitbe, vytvárali svoje
komunity a budovali kláštory „na miestach mimoriadne krásnych, na vidieku, v horách,
v údoliach hôr, pri jazerách, či moriach, alebo dokonca na malých ostrovoch.“ Tieto
miesta majú podľa pápeža Benedikta spoločné dva základné elementy kontemplatívneho
života: krásu stvorenstva – ktorá poukazuje na krásu Stvoriteľa, a potom ticho,
zabezpečené vzdialenosťou od miest a veľkých a frekventovaných ciest. Ticho je vlastnosťou
prostredia, ktoré umožňuje upokojenie, stíšenie, počúvanie Boha a meditáciu. Už samotné
okúsenie ticha – takpovediac „naplnenie sa“ tichom – nás predisponuje k modlitbe.
Boh hovorí v tichu, no je potrebné naučiť sa ho počúvať.“ Tento priestor treba
nielen vytvoriť alebo objaviť, ale ho aj naplniť. Preto pápež v minulú stredu vyslovil
výzvu: „Počas letných dní oddychu objavte krásu Biblie!“ a dodal: „Každý z nás potrebuje
čas a priestor na zastavenie sa, na meditáciu, na pokoj... Vďaka Bohu je to tak! Vskutku,
táto potreba nám hovorí, že nie sme stvorení len pre prácu, ale aj pre myslenie, uvažovanie,
alebo len jednoduché sledovanie – mysľou i srdcom – nejakého príbehu, s ktorým sa
môžeme stotožniť, v istom zmysle „stratiť“ sa v ňom, aby sme sa potom opäť našli,
avšak obohatení.“ Milí poslucháči – a na záver osobný záver. Niektorí sa ma pýtajú,
prečo sa už v komentároch nevyjadrujem k spoločenskému a cirkevnému dianiu ale skôr
sa venujem témam duchovného života. Zámerne. Iste, treba vysvetľovať, odhaľovať, burcovať,
poukazovať na neduhy spoločenského diania. Je však otázka, či to prinesie viac riešenia
alebo zlostnej žlče. A najmä: aj v kultúre smrti, pri všetkých neduhoch súčasného
života prebiehajú dni, mesiace a roky nášho neopakovateľného života. Je dôležitá výhrada
vo svedomí aj finančné zabezpečenie Cirkvi. Ale aj to by bolo márne, ak by sme súčasne
nevedeli svoje svedomie počúvať. Jedno treba robiť a druhé nezanedbávať; všetko so
všetkým súvisí. Každý komentátor vypichuje, čo sa mu zdá najviac aktuálne. Mne sa
zdá teraz aktuálne aby sme v boji za lepší život nezabudli lepšie žiť. Objav rituálov
je jednou z ponúk. Poukázanie na jedno zo znamení našich čias, prax, ktorú treba opäť
„pokrstiť“.