Vatikán (7. augusta, RV) – Nádvorím letnej pápežskej rezidencie v Castel Gandolfe
sa aj dnes napoludnie niesli slová modlitby Anjel Pána. Pred ňou sa Svätý Otec obrátil
na pútnikov slovami povzbudenia, ktoré vyplynuli z dnešnej liturgie slova:
Drahí
bratia a sestry, v evanjeliu tejto nedele stretávame Ježiša, ktorý sa utiahol
na vrch, aby sa modlil celú noc. Pán, vzdialený ako od ľudí, tak aj od učeníkov, ukazuje
svoju intimitu s Otcom a nutnosť modliť sa osamote, chránený od hluku sveta. Toto
utiahnutie sa by však nemalo byť chápané ako nezáujem o ľudí alebo zanechanie apoštolov.
Naopak – hovorí sv. Matúš – nechá učeníkov nastúpiť na loďku, aby ho „predišli
na druhý breh“ (Mt 14,22), aby sa s nimi opäť stretol. Za nejaký čas loďka „bola
už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim”
(verš 24), a tu „nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš”
(verš 25), učeníci boli zmätení a pomýliac si ho s mátohou „od strachu vykríkli”
(verš 26), nepoznali ho, ani nepochopili, že to bol Pán. Ale Ježiš ich upokojuje:
„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” (verš 27).
Toto je epizóda, v
ktorej cirkevní otcovia našli veľkého bohatstvo významu. More symbolizuje súčasný
život a nestálosť viditeľného sveta, búrka naznačuje najrôznejšie formy utrpenia,
problémov, ktoré doliehajú na človeka. Loďka, naopak, predstavuje Cirkev postavenú
na Kristovi a vedenú apoštolmi. Ježiš chce učiť učeníkov ako znášať s odvahou protivenstvá
života spoliehajúc sa na Boha, na toho, ktorý sa ukázal prorokovi Eliášovi na Horebe
„v tichom, lahodnom šume“ (1Kr 19,12). Úryvok potom pokračuje gestom apoštola
Petra, ktorý pod vplyvom akéhosi návalu lásky voči Majstrovi ho prosí, aby mu mohol
ísť naproti, kráčajúc po vode. „Ale keď videl silný vietor, naľakal sa.
Začal sa topiť a vykríkol: «Pane, zachráň ma! »“ (Mt 14, 30). Svätý Augustín,
predstavujúc si, ako išiel apoštolovi na pomoc, hovorí: Pán „sa zohol a chytil
ho za ruku. Iba pomocou vlastných síl nemôžeš vstať. Chyť sa ruky toho, kto
zostupuje až k tebe“ (Enarr. in Ps. 95,7: PL 36, 1233) a toto nehovorí len Petrovi,
ale nám. Peter kráča po vode nie z vlastnej sily, ale z Božej milosti, v ktorú verí.
A keď je premožený pochybnosťami, keď už neupriamuje svoj pohľad na Ježiša, ale má
strach z vetra, keď sa nespolieha úplne na slová Majstra, chce povedať, že sa vnútorne
vzďaľuje od neho a riskuje, že sa utopí v mori života, a to platí aj pre nás: ak hľadíme
len na seba, staneme sa závislými od vetra a nebudeme môcť kráčať ďalej búrkami a
po vodách života. Veľký mysliteľ Romano Guardini píše, že Pán „je vždy blízko,
pretože je pri koreni nášho bytia. Avšak musíme prežívať náš vzťah s
Bohom medzi pólmi vzdialenia sa a blízkosti. Blízkosťou sme posilňovaní, vzdialením
sme podrobení skúške“ (Accettare se stessi, Brescia 1992, 71).
Drahí priatelia,
skúsenosť proroka Eliáša, ktorý počul prechádzať Boha a zakolísanie viery apoštola
Petra, nám umožňujú pochopiť, že Pán ešte pred tým ako ho hľadáme a sa ho dovoláme,
sám nám prichádza v ústrety, znižuje nebo, aby nám podal ruku a zdvihol nás do jeho
výšok. Očakáva len to, že sa úplne spoľahneme na neho, a že sa naozaj chytíme jeho
ruky.
Prosme Pannu Máriu, vzor úplného odovzdania sa Bohu, aby nám uprostred
mnohých obáv, problémov, ťažkostí, ktoré rozvirujú more nášho života, znovu zazneli
v srdci upokojujúce slová Ježiša: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” a aby
vzrástla naša viera v neho.