Zmena podľa sv. Ignáca

Pripravil P. Peter Bujko, provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku

V týchto dňoch som počul reklamný slogan, ktorý znel asi takto: Každý človek ma v lete právo na zmenu. Obdobie leta je pre mnohých skutočne časom zmeny. Všetci potrebujem trocha vypnúť a zmeniť aspoň na krátko miesto kde dlhodobo žijeme a pracujeme. Aspoň na krátko potrebujeme zmenu prostredia, zmenu činnosti a možno aj ľudí, aby sme pookriali telesne aj duševne. Avšak nie všetky ťažkosti sa dajú vyriešiť zmenou miesta, činnosti, ľudí. Preto sa často stáva, že oddýchnutý človek po niekoľkých dňoch po návrate opäť cíti ťažobu, únavu akoby ani nebol na dovolenke. Človek niekedy potrebuje hlbšiu zmenu, nielen zmenu miesta, pracovnej činnosti. Potrebuje hlbšiu zmenu vo svojom vnútri. Príležitosťou k takejto hlbšej zmene sú aj duchovné cvičenia podľa sv. Ignáca.
Už viac ako 450 rokov sa mnohí ľudia vydávajú s dôverou, nádejou i očakávaním novej skúsenosti v duchovných cvičeniach sv. Ignáca z Loyoly. Prostredníctvom duchovných cvičení hľadajú obnovu života, zmenu, novú inšpiráciu, čas a priestor pre vážne rozhodnutia, alebo len jednoducho niekoľko dní strávených v tichu a modlitbe. Toto všetko môže človek nájsť v duchovných cvičeniach, ale tieto dni mlčania a intenzívnej modlitby sa môžu stať jedinečným dobrodružstvom s Bohom, silnou skúsenosťou Božej lásky, ktorá radikálne mení život človeka.
Sv. Ignác sám zažil takúto zmenu vo svojom vnútri, ktorá radikálne poznamenala jeho život. Najprv keď ho na jeho ceste za slávou a uznaním zastavilo zranenie a mal dostatok času premýšľať nad svojim životom. Zistil, že existuje aj iné hrdinstvo a veľké činy ako tie za ktorými sa zháňal on, a ktoré si plne zaslúžia obdiv. Takého činy videl v živote svätého Františka, Dominika a iných o ktorých čítal na lôžku počas svojej rekonvalescencie zo zranenia. Keď už sa rozhodol nasledovať takýchto hrdinov zmenil najprv nielen svoj výzor, odev, ale začal si uvedomovať aj zmeny vo svojom vnútornom svete pocitov, myšlienok, vnútorných hnutí. Keďže sa v tomto vnútornom svete ešte dobre nevyznal chcel si počas krátkej zastávky v Manréze zreflektovať a do svojho poznámkového zošita zaznamenať skúsenosti svojej doterajšej zmeny. Plánovaná krátka zastávka však prerástla v deväť mesačný pobyt v ktorom Boh dokonával premenu jeho srdca. V Manréze prechádzal Ignác Božou školou. Boh ho ako dobrý učiteľ vovádzal do tajomstiev duchovného života. Ignác prešiel náročnými skúsenosťami, ktoré však z neho urobili nového človeka. Ignác zbadal, že v jeho skúsenosti sú obsiahnuté isté základné princípy duchovného života, ktorými prechádza každá duša hľadajúca Boha. Uvedomil si, že jeho skúsenosť môže pomôcť aj druhým, a tak im ponúkal duchovné cvičenia.
Cieľom duchovných cvičení je zmena, ktorú sv. Ignác nazýva usporiadanie života. Toto usporiadanie života sa rodí z poznania Božej vôle, ktorú sa človek rozhodne nasledovať a tým nachádza spásu svojej duše. Cieľom duchovných cvičení je osobné stretnutie človeka a Boha. Toto stretnutie je milosť. Človek sám nemôže donútiť Boha k tomuto stretnutiu. Zo svojej strany sa môže len disponovať, pripraviť sa, „naladiť si dušu“. Tomuto stretnutiu môže brániť hriech alebo iná „neusporiadaná náklonnosť“, ktorá musí byť rozpoznaná a odstránená. Iba potom dochádza k usporiadaniu vlastného života, ktoré na prvom mieste zahrňuje usmernenie života podľa Božej vôle. Túto osobnú rovinu vzťahu, stretnutia a obdarovania nachádzame aj v Ignácových vyjadreniach. Proces duchovných cvičení akoby ohraničujú dve túžby Boha. V úvode Duchovných cvičení, v úvodných poznámkach, hovorí Ignác, že Boh sa túži zdieľať veriacej duši. Túži si ju privinúť k sebe (v špan. orig. objať. Porov. DC 15). V poslednej meditácii Duchovných cvičení − v Nazeraní na dosiahnutie lásky (DC 230 − 237), sv. Ignác zasa hovorí, že Boh túži darovať seba samého, nakoľko je to možné podľa jeho božského riadenia (DC 234). Boh teda túži po dôvernom vzťahu s človekom, túži darovať seba samého človeku. V duchovných cvičeniach ide aj o objavenie tejto „vášnivej“ túžby Boha a odpovedať na jeho pozvanie k dôvernému vzťahu. Duchovné cvičenia nás teda postupne vedú k tomu, aby sme objavili nesmiernu, bezpodmienečnú lásku Boha voči nám a nakoniec odpovedali svojím životom, svojou láskou na túto Božiu lásku. Základnou úlohou toho, kto dáva duchovné cvičenia je, aby pomáhal tomu, kto si koná duchovné cvičenia, aby vstúpil do tejto osobnej komunikácie so svojím Stvoriteľom, lebo ako objavil Ignác: je lepšie, keď Stvoriteľ priamo komunikuje so svojím stvorením (DC 15). Exercitátor teda na prvom mieste sprevádza exercitanta na jeho ceste, pomáha mu zachytiť a správne interpretovať Božie Slovo, upriamuje ho na najvnútornejšie hnutia, túžby, cez ktoré sa prihovára Boh a zjavuje svoju vôľu, pomáha odhaľovať klamy zlého ducha. Pre Ignáca je dôležité sprevádzať jednotlivca. Bez sprevádzania jednotlivca nemožno hovoriť o ignaciánskych duchovných cvičeniach.
Ignaciánske duchovné cvičenia nie sú teda na prvom mieste o odovzdávaní náboženských právd, informácií. Nie sú teologickým kurzom rozširovania svojich poznatkov, nejde v nich primárne o intelektuálne alebo morálne vysvetlenia. Ak dáva exercitátor isté vovedenie do modlitby formou príhovoru, jeho inštrukcie majú byť krátkym, súhrnným vysvetlením, lebo „nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí“ (DC 2).
Skúsenosť a poznanie, ktoré človek nadobudne poctivým a úprimným vykonaním si duchovných cvičení sú bohatstvom veľkej hodnoty a môžu zásadným spôsobom ovplyvniť život človeka. Cez duchovné cvičenia prichádza človek k hlbšiemu porozumeniu seba samého a odhaľuje skryté Božie konanie vo svojom živote, ktoré dovtedy nebol schopný vidieť. Prečo Boh v istých momentoch jednal práve takto, prečo dopustil niektoré veci atď. Rovnako človek pochopí, že v živote existuje veľa tajomstiev, ktoré vedú k pokornému priznaniu, že sme ľuďmi obmedzených možností, ktorí majú svoje hranice, a preto musíme často prijímať aj to, čo nemôžeme pochopiť alebo zdôvodniť. Veľmi cenným plodom exercícií je osobné priľnutie ku Kristovi a vytvorenie hlbokého dôverného vzťahu s ním. Spája sa s rozhodnutím nasledovať ho a slúžiť mu podľa možnosti svojej životnej formy. Plody duchovných cvičení sú veľmi individuálne. Každý človek je jedinečný pred Bohom a jedinečná je aj jeho situácia a cesta. Boh preto koná s každým človekom veľmi osobným spôsobom. Práve v tom je sila a potenciál duchovných cvičení, že môžu priviesť človeka k celkom osobnému stretnutiu s Bohom. Duchovné cvičenia vedú človeka k pochopeniu vlastnej existencie, jej počiatku, cieľa a zmyslu. Cieľom duchovných cvičení je teda spoznať a zbaviť sa toho, čo mi nedovoľuje žiť v plnosti, hľadať a nachádzať Božiu vôľu pre svoj život, hľadať, aký plán má Boh pre môj život a rozhodnúť sa ho realizovať. Usporiadanie vzťahov k sebe samému, k Bohu a k ostatným stvoreniam dáva základ pre nový začiatok, pre začatie života, v ktorom sa človek nerozhoduje pod vplyvom nezriadených náklonností (porov. DC 21). Duchovné cvičenia môžu byť pre človeka hlbokou skúsenosťou Božej lásky, predovšetkým cez skúsenosť nesmierneho Božieho milosrdenstva a odpustenia.
Ignác z Loyoly zakúsil, ako efektívne môžu duchovné cvičenia pôsobiť v živote tých, ktorí sa veľkodušne ako Mária otvoria Božiemu pôsobeniu a dovolia Bohu, aby v nich konal, aby ich viedol. Duchovné cvičenia sú plodom jeho osobnej intenzívnej skúsenosti s Bohom a sám zažil aj hlboké obrátenia svojich prvých spoločníkov, ktorých týmito duchovnými cvičeniami sprevádzal. Dobre vykonané duchovné cvičenia majú ďalekosiahly dopad na celý život človeka a prinášajú bohaté ovocie. Preto Ignác raz povedal: „Exercície sú to najlepšie, čo môžem v tomto živote myslieť, cítiť a chápať aj preto, že nimi človek môže byť užitočný sám sebe, ako aj preto, že môže byť užitočným a pomáhať tiež mnohým iným.“