2011-07-12 19:23:44

Bazilika Santa Mária Maggiore (1. časť)
Historicko-symbolický pohľad na najstarší mariánsky chrám


RealAudioMP3 Titul rímskej baziliky, dnes známy pod menom Santa Maria Maggiore, prekladaný niekedy až príliš doslovne ako Panny Márie Väčšej, znel pôvodne jednoducho - Santa Maria. Bol to prvý chrám zasvätený Matke Božej vo vnútri rímskych hradieb.Až postupom času, keď sa kostoly zasvätené Najsvätejšej Panne začali množiť, bol vyzdvihnutý primát tejto baziliky práve prívlastkom Maior. Ten mal označovať, že ide o hlavný mariánsky chrám Večného mesta. Dokumenty zo
7. storočia však zachovali ešte ďalší titul tejto baziliky, ktorá si viac než iné dôležité rímske chrámy uchovala v
interiéri stredoveký vzhľad: totiž Santa Maria ad presepem, tj. Panna Mária od
jasličiek. To preto, že predmetom úcty pútnikov bol v bazilike fragment Ježišovej kolísky.
Vráťme sa však najprv do prehistórie miesta, na ktorom stojí tento prastarý mariánsky chrám. Na severnej vyvýšenine rímskeho pahorku Eskvilino bola vo 4. storočí pred Kristom vybudovaná svätyňa Junony Lucinskej, ochrankyne rodičiek, a neskôr v dobe cisára Augusta stálo neďaleko dnešnej baziliky trhovisko, tzv. Macellum Liviae. Staré trhovisko bolo v neskorom cisárskom období nahradené bazilikou. Bola to veľká hala, určená k
najrôznejším občianskym i administratívnym účelom. V 5. storočí bola potom premenená na Kostol sv. Ondreja, ktorého zvyšky archeológovia vykopali na dnešnej Ulici Napoleona III.
Práve v blízkosti týchto miest došlo v noci zo 4. na 5. augusta roku 358 k zázračnej udalosti: podľa tradície totiž uprostred leta na rímskom Eskvilinskom pahorku napadol sneh. A nie len to. V tú noc sa Matka Božia vo sne ukázala vtedajšiemu pápežovi Liberiovi, bohatému senátorovi Jánovi a jeho žene so žiadosťou, aby na mieste, kde nájdu sneh, vybudovali chrám. Na druhý deň sa pápež so senátorom stretli na najvyššom bode pahorka Eskvilinu a tradícia hovorí, že pápež Liberius vyznačil pôdorys chrámu priamo v snehu.
Ako hovoria pramene, táto tzv. Liberiánska bazilika vznikla práve neďaleko trhoviska Macellum Liviae. História prvého mariánskeho kostola v Ríme bola nanešťastie skoro poznačená krvou. Necelých desať rokov po jeho založení sa do chrámu uchýlili nasledovníci Ursina, ktorý bol zvolený ako „protipápež“ súčasne s voľbou legitímneho pápeža Damaza. Prívrženci oboch pápežov sa neskôr stretli a priamo v tomto chráme zostalo 130 usmrtených osôb.
Presná rozloha Liberiovej baziliky nie je známa. Archeológovia nevylučujú, že stála v miestach pod dnešnou apsidou, kde bolo pri prieskume v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia objavené staré murivo. Vykopávky pod samotnou bazilikou, nakoľko ich dovolila statika novšej konštrukcie, patria podľa odborníkov pravdepodobne bežnému rímskemu domu s átriom uprostred stavby.
Dejiny dnešnej baziliky začali o niečo neskôr. Jej stavba je významná z viacerých dôvodov: predovšetkým stavebníkom bol tentokrát pápež. Teda nie cisár, ale pápež Sixtus III., ktorý sa tejto úlohy ujal zrejme krátko po skončení koncilu v Efeze r. 431, ktorý označil Pannu Mariú za Theotokos, Bohorodičku. Po druhé, chrám nevznikal v bezprostrednej blízkosti hradieb alebo za hradbami, na mieste vyznačenom cisárom. Naopak, bol umiestený tak, aby bol centrom verejného života, akým v starom Ríme bývali fóra. Bazilika mala baptistérium a okrem toho, že stála neďaleko hlavného pápežského sídla, plnila tiež väčšinu funkcií, ktoré má dnešná živá farnosť.
Z najstarších správ možno usudzovať, že pred priečelím chrámu stálo átrium, podobne ako to bolo pred Svätopeterskou bazilikou. Ako teda vyzeral hlavný rímsky chrám, zasvätený Matke Božej? Mal tri lode, oddelené dvadsiatimi monolitickými stĺpmi s jónskymi hlavicami na každej strane. Hlavná, centrálna loď bola zakončená triumfálnym oblúkom, na ktorý priamo nadväzovala apsida. Strop bol trámový a pôvodnú podlahu, ktorá sa čiastočne zachovala asi 5 cm pod dnešnou dlažbou, tvorili mramorové dosky. Apsidu baziliky osvetľovalo päť okien a v ich čele stál pápežský trón.
Dnešný interiér baziliky Santa Maria Maggiore sa zo všetkých hlavných rímskych chrámov najviac približuje svojmu pôvodnému stavu. Okrem základného rozvrhu, ktorý zostal bezo zmien, sa na tom do značnej miery podieľa zachovaná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod oknami a novozákonné scény na triumfálnom oblúku.
Väčšina panelov nad sebou zachytáva dve scény, ktoré spolu súvisia. Výnimku tvorí niekoľko scén, ktoré si vyžiadali celý priestor. Na cykle pracovalo najmenej trinásť rôznych umelcov. Päť z nich ich pracovalo na triumfálnom oblúku. Odlišujú sa navzájom nielen schopnosťami a štýlom, ale tiež rôznosťou ikonografických prameňov, z ktorých v priebehu svojej práce vychádzali. To však nič nemení na skutočnosti, že celý cyklus bol koncipovaný jednotne, ako monumentálny príbeh dejín spásy. Dejín, ktorými Boh previedol izraelský národ až do zasľúbenej zeme, dejín, ktorých zlomovým okamihom je príchod Božieho Syna na svet a ktoré vyvrcholia jeho druhým príchodom na konci vekov.
Tak ako vyvolený národ mal svojich vodcov v Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi a Jozuovi, bude úlohou rímskeho biskupa doviesť Boží ľud až k onému večnému vzkrieseniu na konci dejín.
Posolstvo veľkolepej výzdoby z 5. storočia, prvej, tak rozsiahlej, ktorá vznikla pod pápežským patronátom, sa obracia k celému ľudstvu. Na jednej strane vznikala v dobe, kedy pápež prijímal niektoré funkcie cisára, ale na druhej strane hlása principiálnu nezávislosť na akejkoľvek časnej moci.
Každý nový prichádzajúci tak už vopred patrí do veľkej histórie, ktorá trvá a neskončí skôr, než rozhodne Pán dejín.

Autorsky pripravila Johana Bronková








All the contents on this site are copyrighted ©.