Komentár Antona Ziolkovského: Nad situáciou v Rusku

Štvrtkový komentár pripravil Anton Ziolkovský, výkonný sekretár KBS:

Vážení poslucháči! Pontifikát Benedikta XVI. je poznačený veľkým úsilím o spoluprácu s ortodoxnými cirkvami. Svätý Otec sa stretol s carihradským patriarchom, úspešne sa rozvíja práca zmiešanej komisie pre otázky viery. Rovnako intenzívne sa hľadajú cesty pre stretnutie pápeža s moskovským patriarchom. Budovanie dobrých vzťahov s ortodoxnou cirkvou má veľa dôvodov. Pravoslávie si uchovalo apoštolskú postupnosť a sviatosti, čo znamená, že v porovnaní s protestantizmom je prekážok na ceste k jednote oveľa menej. Na druhej strane je paradoxom, že komunikácia s protestantmi v západnej Európe sa viac prehlbovala. Je zrejmé, že za nevraživosťou medzi katolíkmi a ortodoxnými sú stáročiami budované predsudky, ale aj kultúrne a spoločenské rozdiely podmienené politickou situáciou.

Pravoslávna cirkev v Rusku po stáročia dominovala. A hoci boľševici všetky náboženstvá a cirkvi decimovali rovnako, ortodoxní prežili. Hoci aj za cenu neštandardnej spolupráce zo štátnou mocou. Boľševický režim neraz zneužíval pravoslávnu cirkev na presadzovanie vlastnej zahraničnej politiky v susedných krajinách. Takto bola na Slovensku násilne zrušená Gréckokatolícka cirkev. Po rozpade sovietskeho impéria a páde komunizmu vo východnej Európe vzniklo v Rusku ideové vákuum. Podľa generálneho sekretára miestnej biskupskej konferencie je Rusko z hľadiska praktického života viac sekularizované ako krajiny západnej Európy. Návrat do lona pravoslávnej cirkvi sa nekonal, hoci je podporovaná štátom. Podľa policajných štatistík je počet návštevníkov bohoslužieb veľmi nízky. Napríklad v desaťmiliónovej Moskve sa na veľkonočných obradoch zúčastnilo sto tisíc obyvateľov, čo je len jedno percento z celkového počtu. Na Vianoce ich bolo ešte menej. Tieto čísla hovoria o slabej pozícii ortodoxnej cirkvi medzi obyvateľstvom i o veľkej náboženskej vyprahnutosti. Táto situácia praje ďalším cirkvám a náboženstvám.

Situácia Katolíckej cirkvi sa pomaly zlepšuje. Miestne úrady už nekladú v takej miere prekážky katolíckym kňazom alebo rehoľníkom či rehoľniciam pri vstupe do krajiny, napriek ťažkostiam sa pomaly zlepšuje aj komunikácia s ortodoxnou cirkvou tak na národnej, ako aj miestnych úrovniach. Veľký nárast veriacich zaznamenávajú protestanti. Podľa niektorých údajov je počet aktívnych veriacich v týchto denomináciách vyšší ako u pravoslávnych. Prítomnosť kresťanov nepredstavuje pre vládu problém, čo sa nedá povedať o islame. Hoci vo viacerých pohraničných zónach Ruska prebieha neustály zápas s islamskými fundamentalistami a občas dávajú o sebe vedieť brutálnym spôsobom aj v Moskve, napriek tomu počet konvertitov na islam v hlavnom meste prudko stúpa. Väčšinou ide o mladých Rusov, čo vyvoláva otázniky aj nad ďalším vývojom v otázke bezpečnosti.

Jedna vec je istá. Rusko je po desaťročiach komunizmu hospodársky, kultúrne a mravne zdecimovaná krajina, ktorá hľadá cestu z bludného kruhu. Chvalabohu, ani v tomto kraji Dostojevského, Puškina či Solženicyna nechýbajú ľudia odhodlaní viesť svoju vlasť k integrálnemu rozvoju. Ruská kultúra bola vždy úzko spätá s kresťanstvom. Snaha o novú evanjelizáciu je vlastne úsilím nanovo objaviť Krista a kresťanskú antropológiu, ktorá vidí človeka neskreslene v jeho celistvosti. V tomto zmysle účinkovanie katolíkov a protestantov napomáha k vytvoreniu atmosféry, ktorá je priaznivá aj pre pravoslávnu cirkev.

Vážení poslucháči! Zbližovaním sa s pravoslávnymi splácame dlhy našich predkov, aby sa naplnila Ježišova túžba po jednote učeníkov. Zároveň tým prispievame k posilneniu hlasu evanjelia v kultúrnej vojne, v ktorej sa zmieta väčšina kresťanských krajín. Aj toto sú dôvody, aby sme modlitbou i praktickým životom podporovali enormné úsilie Svätého Otca o jednotu a tak spoločne prispievali k budovaniu kultúry života na starom kontinente.