Slovensko (7. júla, RV/TKKBS) - Na Nitrianskom hrade sa 5. júla 2011 - na sviatok
sv. Cyrila a Metoda - konala národná púť. Tisíce veriacich si prišli uctiť odkaz svätých
solúnskych bratov. Boli medzi nimi aj predstavitelia cirkevného, politického, kultúrneho
a spoločenského života na Slovensku i hostia zo zahraničia. Hlavným celebrantom svätej
omše bol sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, arcibiskup Cyril Vasiľ, SJ. Jeho
kázeň vám ponúkame v plnom znení.
Bratia a sestry, duchovní i svetskí predstavitelia
všetkých hodností a úradov, milí priatelia, ktorí nás sledujete v televíznom prenose,
Každý
z nás už v živote vypĺňal nejaký dotazník. Jeho súčasťou je uvedenie základných informácií:
volám sa ..., narodil som sa..., moji rodičia sú..., mojou rodnou rečou je..., toto
je môj životný príbeh, ...., Odpovede na tieto jednoduché otázky odrážajú a vyjadrujú
našu identitu. To, čo platí pre jednotlivca, je možné aplikovať aj na skupinu
osôb, a teda aj na cirkevné, a istým spôsobom aj na národné spoločenstvo. Každé takéto
spoločenstvo sa vytvára prostredníctvom súhrnu istých identifikačných prvkov, či už
ide o symboly, udalosti, motívy, a najmä o historické postavy. V našich národných
a spoločenských dejinách nemáme veľa takých tém, či postáv, ktoré by nás naozaj zjednocovali.
Úspechy našich hokejistov, alebo futbalistov sú žiaľ nie príliš spoľahlivou témou
a povestná slovenská nežičlivosť nás vedie k nadšenému búraniu akýchkoľvek národných
mýtov a piedestálov, na ktoré by sa - viac, či menej zaslúžene - pokúšal postaviť
ktokoľvek z našich rodákov. Aj nedávne 20. storočia je plné kontroverzných figúr,
ktoré sa síce v svojom čase nechávali nazývať, tatíčkami, otcami, vodcami, budovateľmi
a zakladateľmi, ale v skutočnosti viac rozdeľovali a aj naďalej rozdeľujú nášu spoločnosť
v pohľade na dejiny. Nie je teda jednoduché nájsť nekonfliktné dejinné postavy, o
to viac, že skutočná veľkosť osobností sa ukazuje v ich schopnosti prekračovať hranice
politickej, konfesionálnej, denominačnej, i etnickej ohraničenosti, v schopnosti obstáť
v skúške dejín.
Takýmito osobnosťami sú však svätí Cyril a Metod.
Sú
prijateľní a prijímaní širokým spektrom našej spoločnosti, teda nielen veriacim, katolíkmi
a Slovákmi. Pri nich totiž aj ten obyvateľ Slovenska, ktorý o sebe povie „ ...Nie
som veriaci, ... nie som katolík ...., nie som Slovák...“ môže súčasne povedať: „a
predsa sú mi tieto historické postavy svojim spôsobom blízke, ich osudy i ich ideály
mi niečo hovoria“. Povedali sme, že potrebujeme spájajúce, nie-konfliktné osoby
a že nie je ľahké ich nájsť. Je to pravda. Žiaľ, aj v prípade, keď takéto postavy
máme, tak tu existuje riziko, že si vyberieme len časť ich posolstva. Táto fragmentácia
a selektívnosť je istým spôsobom prirodzená, ale súčasne môže byť aj nebezpečná a
to predovšetkým vtedy, ak by sme si z odkazu jednotlivých postáv vytrhávali z kontextu
len isté okrajové, sekundárne prejavy a ignorovali by sme, ba dokonca potláčali hlavné,
nosné prvky. V nedávnej minulosti sa to dialo dosť často a úmyselne a ani dnes
nie sme imúnni pred týmto pokušením. Tak boli Svätí Cyril a Metod, podľa potreby,
raz označovaní za symboly slovanskej družby či československej vzájomnosti, za literátov,
za predstaviteľov byzantskej diplomacie, za tvorcov národného jazyka atď. Účelové
využívanie postáv sv. Cyrila a Metoda sa však nedá dlho maskovať a v konečnom dôsledku
je kontraproduktívne. Presvedčil sa o tom na pamätnej velehradskej púti v roku 1985
vtedajší minister kultúry, ktorého státisícový dav vypískal. Keď minister začal hovoriť
o tom, že ...Cyril a Metod ... urobili to, či ono, dav ho skandujúc neustále opravoval
"... Svätí .... svätí...Cyril a Metod", a keď minister pokračoval: "priniesli nám
kultúru", pútnici zasa jednohlasne skandovali: "priniesli nám vieru ... vieru..."
Áno, kultúra, politika, diplomacia, písomníctvo, jazyk ... to všetko tu bolo, to všetko
bolo pri misii sv. Cyrila a Metoda potrebné a dôležité, ale nie prvoradé a nie podstatné.
Prvoradé a podstatné bolo ohlasovanie viery a to spôsobom novým, príťažlivým, horlivým
a vytrvalým. Preto ich postavy najviac vystihujú termíny, ktoré vtedy zaznievali svorne
z úst pútnikov: svätosť a viera - keďže práve tieto vlastnosti najlepšie charakterizujú
našich slovanských apoštolov.
Iste, niekto by mohol namietať, že svätosť, viera
a služba Bohu sú príliš vznešené ideály že nie sú pre každého, že nie sú zdieľateľné
všetkými. Bez týchto ideálov, by sme ale nemohli celistvo pochopiť skutočný prínos
sv. Cyrila a Metoda pre naše duchovné, kultúrne a národné dejiny, nemohli by sme sa
hlásiť k ich dedičstvu.
- Právo Predstavme si napríklad, že by sme chceli
hodnotiť len taký „laický“ aspekt misie sv. Cyrila a Metoda, akým môže byť túžba slovanských
kniežat po usporiadaní zákonodarstva. Avšak - vo vízii sv. Cyrila a Metoda - ani zákonodarstvo
nemožno odtrhnúť od duchovného rozmeru. Už v Žití Konštantína čítame, ako Rastislav,
knieža moravské, žiadal v Byzancii učiteľa, ktorý by dal jeho národu „dobrý zákon“.
Ako interpretovali tento "dobrý zákon" svätí Cyrila a Metod? Dosvedčuje nám to
najznámejšia civilná právna pamiatka veľkomoravskej doby, tzv. Súdny zákonník pre
ľud - Zakon sudnyj ljudem: Jeho prvá veta znie: "Pred každým právom, sluší sa o Božom
práve hovoriť". Náš súčasný právny systém vychádza zo základného zákona Slovenskej
republiky, ktorým je Ústava. V jej preambule, okrem iného čítame: "My, národ slovenský
v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva... uznášame sa prostredníctvom svojich
zástupcov na tejto ústave". Je to pekná formulácia, ale sme si naozaj istí, že
naše zákony, teoreticky vyplývajúce z tohto základného zákona zodpovedajú tomuto cyrilo-metodskému
duchovnému dedičstvu? Tento duch totiž vyžaduje, aby žiaden zákon neprotirečil morálnej
norme vychádzajúcej z "Božieho práva"! Podľa prvého článku ústavy "Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže nijakú ideológiu ani náboženstvo."
Ako teda chceme aplikovať cyrilo-metodské duchovné dedičstvo? Len na úrovni vzletných
fráz? Nuž dobre, pripusťme, že je v poriadku, že „štát“ ako inštitúcia, sa bude
vyhýbať viazaniu sa na akúkoľvek ideológiu a náboženstvo -... ale čo má robiť, ako
sa má správať jednotlivec, občan, člen spoločenstva, ktoré vytvára štát? Človek
predsa nie je zviera, nekoná len inštinktívne, ale aj podľa nejakej idey, a teda vlastne
transformuje do svojho života myšlienky a rozhodnutia založené na istých hodnotách,
kritériách a morálnych normách. Iste, väčšina ľudí sa opiera o zdedené, tzv. tradičné
hodnoty, pretože verí že súradnicový systém morálnych hodnôt je nemenný a že si ho
nemôžeme svojvoľne posúvať, ale žiaľ, mnoho ľudí si vytvára morálne normy aj podľa
vlastnej potreby, ba niekto si, práve naopak, kladie za plán všetky tieto tradičné
hodnoty vo vlastnom živote a podľa možnosti aj v živote iných zbúrať a zmeniť, niekto
sa zasa dôsledne prakticky “neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ a žije teda
naozaj „neviazane“. Ani problém spravodlivých zákonov a ich nestranného aplikovania
nie je nový. Metodovo Napomenutie k vladárom, nazývané neraz aj Napomenutie sudcom,
je len príkladom toho, ako musel aj náš prvý arcibiskup pripomínať vtedajším vladárom
a sudcom, aby, v prvom rade, sami dodržiavali zákony a išli tak príkladom pre iných,
aby "nekrivdili nikomu zo slabších, ani aby pohanský nejaký obyčaj nekonali", aby
ochraňovali manželský zväzok v jeho neporušiteľnosti. Ide tu teda o výzvu na uplatňovanie
Bohom zvereného práva na život, na slobodu, na dobré meno, práva rodičov na ochranu
ich výsostného postavenia pri výchove dieťaťa, práva manželov na spoločenskú podporu
a ochranu ich zväzku bez vytvárania terminologických i právnych konfúzií. Aj dnes
zaznieva Metodova výzva - a to zvlášť pre tých, ktorí sú pokrstení: "Povinný je každý
pokrstený samého seba čistého chrániť ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť
sa, nič iné ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť."
Alebo by stálo za to, najmä dnes, keď sa v širokých vrstvách našej spoločnosti
stretávame so stratou dôvery v súdy a v súdne procesy, spomenúť si na druhý článok
prvého cyrilo-metodského civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: "Neslobodno ani raz
prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží, alebo
hovädský život vedú". (ZSL 2) Ak v duchu cyrilo-metodského dedičstva sa takéto
kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov,
najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč
zo scény verejného života, najmä ak boli – a to niekedy dokonca nielen raz ale aj
viac razy - verejne usvedčení, že luhajú. V tejto chvíli už ale vidím ako niekto
zdvíha varovne prst i hlas: Pozor, čo to má byť, opäť sa nejaký cirkevný predstaviteľ
ide miešať do politiky?! Ale nie, len kľud, toto nie je politika - teda aspoň nie
tak ako ju chápeme v jej straníckom a inštitucionálnom rozmere. Je to len napĺňanie
toho poslania, ktorého sa Cirkev ani jej predstavitelia nemôžu zrieknuť, bez toho
aby sa nespreneverili svojmu poslaniu. Aj dnes, tak ako tomu bolo v predchádzajúcich
epochách, jej hlas zaznieva k reprezentantom, vládcom a zákonodarcom civilných spoločenstiev.
Spomedzi viacerých príkladov tohto hlasu môžeme citovať príhovor blahoslaveného Jána
Pavla II. na Zhromaždení reprezentantov parlamentov z celého sveta, ktorí sa 4. novembra
2000 zišli vo Vatikáne, v Aule Pavla VI. Reprezentantom zákonodarných zborov stoviek
národov Ján Pavol II. vo svetle Evanjelia a v mene najvyššej pravdy o človeku, ktorú
je možné spoznať cez Ježiša Krista, pripomenul ich morálnu povinnosť:
„Osobitne
sa chcem obrátiť k tým z vás, ktorí máte mimoriadne dôležitú úlohu formovať a schvaľovať
zákony: je to úloha, ktorá približuje človeka k Bohu, najvyššiemu Zákonodarcovi, z
jeho večného Zákona totiž v konečnom dôsledku čerpá každý zákon svoju platnosť a zaväzujúcu
silu. Toto sa má na mysli keď vyhlasujeme, že žiaden pozitívny zákon nemôže protirečiť
prirodzenému zákonu, pretože tento nie je ničím iným ako indikátorom primárnych a
podstatných noriem upravujúcich morálny život, noriem vyjadrujúcich charakter, najhlbšie
potreby a najvyššie hodnoty ľudskej osoby. ... To znamená, že zákony – nech by sa
jednalo o ktorúkoľvek oblasť v ktorej zákonodarca zasahuje alebo do ktorej musí vstúpiť
– musia vždy rešpektovať a podporovať ľudskú osobu v celej škále jej duchovných, materiálnych,
osobných, rodinných a sociálnych potrieb. ... Kresťanská múdrosť, ktorá je charakteristickou
čnosťou kresťanského politika, mu ukáže spôsob ako sa správať, aby sa na jednej strane
nespreneveril hlasu svojho správne formovaného svedomia a na druhej strane aby splnil
svoju úlohu zákonodarcu.“ Pápež sa týmito slovami obrátil na kresťanských politikov
v ich dvojakom rozmere: ako na politikov - zákonodarcov a ako na kresťanov. Jeho výzva
k rešpektovaniu ľudskej osoby prekonáva zdanlivý konflikt, či protirečenie, medzi
touto ich dvojakou príslušnosťou, medzi dvoma pozíciami, ktoré bývajú niekedy prezentované
ako nezlučiteľné; táto výzva presahuje konfesionálny a čisto náboženský rozmer a dotýka
sa najhlbších záhybov bytia jednotlivca i spoločnosti. Katolícka cirkev je presvedčená,
že keď sa moderné štáty v rámci svojej zdravo chápanej autonómie, prostredníctvom
vnútorných zákonov a prostredníctvom medzinárodných dohôd a konkordátov snažia zabezpečiť
pre svojich občanov, popri iných prirodzených a občianskych právach, aj slobodu svedomia
a náboženstva, prispievajú tak k uskutočňovaniu tých všeobecne prijímaných noriem,
ktoré zabezpečujú usporiadanú slobodu a úctu voči ľudskej dôstojnosti každého človeka.
Pri tomto ich zákonodarnom úsilí nachádzajú v Katolíckej cirkvi spoľahlivého partnera
a spolupracovníka v duchu zásady – pacta clara, boni amici. - Vzťah k vede a kultúre Obaja
solúnski bratia – budúci Apoštoli Slovanov - boli osobnosťami, v ktorých dýchala klasická
byzantská kresťanská kultúra. Predovšetkým sv. Cyril, nazývaný aj „Filozof“, bol jedným
z popredných predstaviteľov kultúry svojej doby. Skutočnú vedu a ozajstnú múdrosť
pre neho predstavovala filozofia, ktorú definoval ako: „poznávanie božských a ľudských
vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (keďže filozofia) učí človeka, že svojimi
skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ (ŽK IV). Ak dnes
laický svet hovorí o neprekonateľnej priepasti medzi vierou a náboženstvom na jednej
strane a rozumom, či vedou, na druhej strane, teda o akoby neprekonateľnom konflikte
medzi fides et ratio, Sv. Cyril práve naopak videl vo vede, predovšetkým v takom poznávaní,
ktoré privádza dušu k múdrosti, uskutočňovanie Božieho plánu o človeku. Solúnski
bratia boli dedičmi antickej gréckej kultúry, ktorej pokračovateľkou bola stredoveká
Byzancia. Ani ten najzaťatejší zástanca radikálneho laicizmu nemôže poprieť význam
tohto antického dedičstva pre celú európsku, ba svetovú kultúru. Preto je paradoxné,
že sa dnes neraz chce popierať dôležitosť prostriedku, skrze ktorý sa nám dochovala
táto kultúra, ktorá tak bola vložená do kolísky rodiacej sa modernej Európy, ako ju
poznáme dnes. Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré prenieslo najpozitívnejšie prvky
duchovného dedičstva antiky do moderného európskeho sveta a z grécko-rímskeho stredomorského
prostredia ho transplantovalo do celého geopolitického priestoru, ktorý dnes nazývame
Európou. Západoeurópsky svet, ktorý vznikol fúziou početných barbarských kmeňov, si
vybral latinský jazyk aby tak mohol čerpať z antickej múdrosti prefiltrovanej cez
kláštorné skriptóriá a kapitulárne školy. V tomto kontexte sa idea Cyrila a Metoda
vytvoriť nové písmo pre Slovanov a preložiť do ich reči Sväté Písmo a liturgické formuláre
mohla javiť ako prevrat dovtedajšieho osvedčeného poriadku, ako nebezpečný vynález
s nepredvídateľnými dôsledkami. Obrana slovanského písma, jazyka a liturgie –
v Konštantinopole, Benátkach i Ríme - sa tak stála akýmsi manifestom, magnou chartou
práva každého národa a každého jazyka chváliť Boha. Ako hovorí encyklika Slavoum Apostoli
(n.21),
"...preklad posvätných kníh, ktorý urobili Cyril, Metod a ich žiaci,
dodal kultúrnu schopnosť a dôstojnosť jazyku staroslovienskej liturgie; ten potom
bol za dlhé stáročia nielen jazykom cirkevným, ale aj úradným a literárnym, ba dokonca
hovorovým jazykom vzdelanejších tried vo väčšine slovanských národov, zvlášť u Slovanov
východného obradu”.
- Dialóg s islamom Svätí Cyril a Metod však
nie sú zaujímaví len pre ich prínos pre evanjelizáciu Slovanov. Ešte pred príchodom
k našim predkom sa stali protagonistami aj kultúrno-politického stretu s islamským,
svetom. Ich skúsenosť je zaujímavá už aj preto, lebo problém kultúrnej, politickej
a duchovnej schopnosti (alebo, žiaľ, skôr neschopnosti), odpovedať adekvátnym spôsobom
na expanziu islamu, na jeho demografické, politické a kultúrne výzvy je jednou z naliehavých
otázok, ktoré stoja pred dnešnou Európou. Možno na Slovensku si tento fenomén ešte
dostatočne neuvedomujeme, ale je len otázkou čase, kedy s ním budeme aj my nástojčivo
konfrontovaní. Byzantská ríša, občanmi ktorej boli sv. Cyril a Metod, po stáročia
čelila podobným problémom – nakoniec v tomto súperení podľahla a bola vymazaná z mapy
sveta. Životopisný spis Žitie Konštantína nám dosvedčuje, že Sv. Cyril, počas svojej
misie k Arabom nevstúpil na pôdu politickej polemiky, ale prenášal diskusiu do oblasti
morálky a teológie, dokazujúc morálnu, duchovnú a doktrinálnu prevahu Kristovho zákona.
Dnešný tzv. Západný svet sa pokúša demokratizovať viaceré tradične islamské krajiny,
exportom demokracie na krídlach stíhačiek a za zvuku bômb, dokazujúc však takto iba
svoju vojenskú prevahu, ale už sa neodváži ponúknuť, ako prameň obrody pre všetky
národy a kultúry kresťanský pohľad na človeka a jeho dôstojnosť. Sv. Cyril pri
svoje misii medzi Arabmi takúto obavu nemal a z jeho slov, zaznamenaných životopiscom
môžeme cítiť ideu univerzalizmu a búrania bariér v mene nášho spolupatričnosti do
rodiny Božích detí, ktorí skrze Krista, v Duchu Svätom vzdávajú skutočný kult Bohu-Otcovi.
Tento univerzalizmus vychádza z Kristovho posolstva a preto prekonáva rozličnosť jazykov,
rás, národov a politických zoskupení.
- Ekumenický rozmer Osobitnú pozornosť
by si zasluhoval ekumenický rozmer diela sv. Cyrila a Metoda. Títo synovia konštantínopolskej
cirkvi, boli vo svojom živote, vo svojej misii aj vo svojom oslávení spojení s rímskou
cirkvou a pritom sú považovaní za vzor života a apoštolátu aj v pravoslávnych cirkvách.
Ako šíritelia Božieho slova, ako jeho prekladatelia do ľudových jazykov sú cenení
aj v cirkevných spoločenstvách, ktoré sa zrodili z Reformy, pretože svojim dielom
anticipovali jej charakteristické pozitívne znaky. V najhlbšom zmysle slova sú teda
svätcami, v ktorých sa prejavuje katolicita Cirkvi. Tento katolícky rozmer Cirkvi
sa prejavuje v aktívnej spoluzodpovednosti a veľkodušnej spolupráci všetkých v prospech
všeobecného dobra. (Cf. Slavorum Apostoli 19).
- Otvorenosť voči iným národom Misia
sv. Cyrila Metoda sa odohrával v búrlivom období druhej polovice 9. storočia. Historické
obdobie v ktorom žili sv. Cyril a Metod je charakterizované prienikom nových národov
na európsku politickú a spoločenskú scénu. - Veľké ríše – východorímska s centrom
v Konštantínopole a Západná, franská ríša Karola Veľkého, s obavami pozorovali na
svojich hraniciach rast nových, mladých politických celkov túžiacich presadiť sa na
širšej politickej scéne. Prvá reakcia veľmocí bola poznačená nedôverou, strachom a
neskôr túžbou po ovládnutí. Vojenské ovládnutie však vôbec nebolo jednoduché. Preto
sa Západ utiekal k politike kultúrneho ovládnutia, ktoré je najlepším prostriedkom
na „pacifikáciu“ a spoločensko-politickú okupáciu. - Mladé národy však chápali
nevyhnutnosť konfrontácie s predchádzajúcimi politickými jednotkami, a preto hľadali
také spôsoby spolužitia, ktoré by im dovolili zachovať si vlastnú kultúrnu a politickú
autonómiu. V tomto kontexte pracujú sv. Cyril a Metod, s evanjeliovou priezračnosťou,
unikajúc z politických zápletok a straníckych rozbrojov. Nikdy sa nemienili stať politickou
hračkou mocných tohto sveta. Ich spôsob evanjelizácie, nazývame dnes inkulturáciou.
V duchovnom zmysle, je to vlastne zaštepenie nového ušľachtilého výhonku do divokého
stromu - výsledkom sú plody, ktoré spájajú najlepšie charakteristiky oboch. Vo vízii
sv. Cyrila a Metoda mali slovanské národy plné právo zaradiť sa medzi vtedajšie kultúrne
národy Európy, ba mali to urobiť tak, aby si zachovali vlastnú tvár a charakter. Pred
viac ako 1150 rokmi mal knieža Rastislav veľkú národnú politickú a duchovnú víziu:
držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú
samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy. Dnes stojí pred našou spoločnosťou
otvorená otázky: Aké kritériá a hodnoty budeme uplatňovať pri našom zaraďovaní sa
do stále viac globalizujúceho sa sveta? Aké bude miesto našej vlasti na medzinárodnom
fóre? Zachováme si vlastnú tvár a charakter, alebo sa necháme zmiesť zo scény pod
tlakom ekonomických výhod či hrozieb, ktoré k nám prichádzajú z nadnárodných fór a
vyžadujú aby sme si nechali postupne, krok za krokom odkrajovať z našej politickej
kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Podobná otázka sa otvára osobitným spôsobom
aj pred cirkvou, jej hierarchiou a inštitúciami. Akým spôsobom uskutočňujeme novú
evanjelizáciu, akú víziu máme pre rozvoj inkulturácie Kristovho evanjelia v meniacom
sa svete?
Rastislavov projekt v našich dejinách stroskotal. Rozbil sa na ľudskej
zlobe a závisti. Rastislava zradil jeho vlastný synovec, Svätopluk. Najprv ho zapredal
Frankom, potom zradil aj tých a dal sa na cestu vojenskej expanzie. Svätoplukom uprednostňovaný
biskup Viching, prvý nitriansky biskup, najprv sv. Metodovi kládol všemožné prekážky
a po jeho smrti vyhnal jeho žiakov preč z ríše. Expanzia, vierolomnosť, závisť a hrubosť
načas zvíťazili ale v skutočnosti priviedli k pádu aj svojich strojcov. Na štátnické
a duchovné ideály Rastislava sme skoro zabudli a postavili sme si na piedestál – obrazne
i doslovne - vierolomného, ľahtikárskeho a expanzívneho Svätopluka, ktorého vnímame
ako národného hrdinu a kráľa starých Slovákov. O jeho priateľovi Vichingovi radšej
veľa nehovoríme, aby sme si nemuseli rozpačito vysvetľovať, čo sme na Slovensku urobili
s byzantskou časťou cyrilo-metodského dedičstva.
A predsa, napriek tomu všetkému,
však vklad sv. Cyrila a Metoda do našich dejín bol tak silný, že prekonal a prekonáva
všetky tieto nepriazne ľudí, osudu i histórie a je tu prítomný dodnes. Ba nielen u
nás a pre nás. Svätí Cyril a Metod sú dnes uznávaní dokonca ako spolupatróni Európy.
Popri mnohých identifikačných prvkoch, ktoré vypĺňame pravidelne v dotazníkoch,
sa väčšina obyvateľov Slovenska ešte aj dnes definuje týmito základnými identifikačnými
údajmi: Som veriaci, som katolík, som Slovák... a táto zdanlivo samozrejmá informácia
je v skutočnosti prekvapujúca. Nezainteresovaný pozorovateľ by si mohol položiť otázku: Ako
je to možné, že po desaťročiach liberalizmu, po desaťročiach oficiálne propagovaného
ateizmu, po ďalších desaťročiach lákavého materializmu sa napriek všetkému ešte stále
väčšina ľudí na Slovensku považuje za veriacich? Ako je to možné, že napriek rozdeleniam
Cirkvi, ktoré v priebehu stáročí narušili jej jednotu na Východe i na Západe, napriek
tomu, že aj v dejinách Slovenska boli obdobia, keď sa veľká časť jeho obyvateľov ocitla
mimo viditeľného spoločenstva Katolíckej cirkvi – či už ako výsledok vlastnej voľby,
či vnútornej krízy Katolíckej cirkvi, alebo ako výsledok zásahov štátnej moci - aj
napriek všetkým týmto komplikovaným súvislostiam, sa ešte aj dnes väčšina obyvateľov
Slovenska považuje za katolíkov? A to aj napriek tomu, že nie vždy žije podľa všetkých
predpisov a prikázaní svojej viery. Ako je to možné, že hoci sme počas stáročí,
ba viac ako tisícročie, nemali vlastný štát v ktorom by bolo bývalo možné rozvíjať
pocit národnej identity, napriek tomu, že celé desaťročia sme boli vystavení cielenému
odnárodňovaniu, či silenej internacionalizácii, napriek tomu dnes existujeme ako národné
spoločenstve, s vlastným jazykom, a národným, a dnes dokonca už aj štátnym povedomím? Odpovede
na tieto otázky môžeme hľadať v rôznych rovinách – v oblasti politickej, a geopolitickej,
v oblasti etnografickej a v neposlednej miere v rovine duchovnej. Napriek nesmiernej
zložitosti tejto otázky si dovolím predpokladať, že akýmsi zjednodušeným sumárom by
bola odpoveď: Je to preto, lebo na začiatku našich náboženských, kultúrnych a
národných dejín stáli osoby ako sv. Cyril a Metod, ktorí do duchovného genetického
kódu tohto spoločenstva vložili vieru v Troj-jediného Boha, naviazali ho na Petrov
Stolec, ako viditeľný znak jednoty Kristovej Cirkvi, a keďže vytrvalo ohlasovali právo
každého národa chváliť Pána vo svojom vlastnom jazyku, dali nášmu spoločenstvu aj
identifikačný prvok vedúci ho k idei národnej svojbytnosti a k túžbe po nej, k túžbe
po duchovnej, kultúrnej i politickej slobode a nezávislosti.
Pred časom som
mal možnosť zúčastniť sa v jednom talianskom chráme odhalenia nových vitráží zobrazujúcich
sv. Cyrila a Metoda. Ozrejmil som si pritom niekoľko skutočností. Čo je to vlastne
vitráž? Prvá spontánna a jednoduchá odpoveď by bola: je to obdivuhodné umelecké a
technické dielo, ktoré dovoľuje svetlu slnka preniknúť do vnútra budovy. Prenikajúce
svetlo oživuje farby, osvetľuje vnútorný priestor, dáva mu život, mení ho. Kristus
o sebe hovorí: Ja som svetlo sveta, a byzantská veľkopôstna liturgia nám zasa pripomína,
že: Svetlo Pánovo osvecuje celý svet. Kristus osvecuje svoju Cirkev. Na vitrážach
figúry svätcov dovoľujú svetlu prenikať dovnútra, zaplavujú chrám svetlom. Svetlo
oživuje postavy svätých a farebné figúry svätcov nám dovoľujú aby sme „videli svetlo“.
Naše oči nie sú schopné pozerať sa priamo do slnka, ale keď sa pozeráme na vitráž,
vidíme postavy a vnímame svetlo, bez toho, aby sme mohli oddeliť jedno od druhého.
Podobne môžeme chápať životy svätých v dejinách Cirkvi a národov. Prostredníctvom
ich životov, cez ich príklad, vnímame svetlo Kristovo. Je to Kristus, ktorý osvecuje
svoju Cirkev svojim svetlom, ale koná tak skrze životy svätých, ktorí sú svedkami
a nositeľmi svetla. Svetlo však preniká cez vitráže v oboch smeroch. Cez ne osvecuje
slnko vnútro chrámu, cirkvi. V noci, keď je svet ponorený do tmy zasa, zvnútra osvetleného
chrámu cez vitráže, cez figúry svätcov, preniká svetlo navonok. Aj tí, ktorí stoja
mimo osvetleného chrámu, ktorí sú takpovediac vo "vonkajšej tme", môžu cez tieto žiariace
postavy zachytiť niečo zo svetla vyžarujúceho z Božieho domu. Toto si uvedomujem
aj pri dnešnej oslave svätého Cyrila a Metoda. V Pochvale Cyrilovi Filozofovi, ktorú
zložil jeho učeník sv. Klement, čítame: „Hľa, zasvitla nám, milovníci Krista,
svetložiarna pamäť preblaženého otca nášho Cyrila, nového apoštola a učiteľa všetkých
krajín, ktorý pobožnosťou a krásou zasvietil na zemi ako slnce, osvecujúc celý svet
lúčmi trojosobného božstva. ... Žehnám tvoju presvetlú tvár, ožiarenú Svätým Duchom,
ktorou zasvitlo mojej tvári svetlo Božieho poznania a vykorenila sa lesť mnohobožstva.
Žehnám tvoje zlatožiarne oči, ktorými bola odňatá naša nerozumná slepota a zasvitlo
svetlo poznania Božieho.“
Svätí Cyril a Metod ďakujeme vám za to, že ste nám
sprostredkovali svetlo! Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane! -pd-